Deň mi začína tak, že hneď po budíčku o piatej si obväzujem na nohe pľuzgier po včerajšej túre (nie bolestivý, ale nepríjemný). Po skromných raňajkách a posledných prípravách vyrážame pred pol siedmou z domu. Z Alekšiniec spojenie nemám, preto na stanicu Lužianky ma odviezla mama autom.
V zime by bola o takomto čase ešte hlboká tma, teraz už ráno postupne prechádza do slnečného, zrejme veľmi pekného dňa. Na peróne ako jediný (teda okrem výpravcu) vyčkávam osobný vlak č.5051 od Nitry, s pravidelným príchodom o 6:53 hodín. V prvom vozni súpravy sa pridávam ku kolegovi Radeckému a vzápätí prichádza sprievodca. Lístok mi vydal až do Trenčianskeho Jastrabia, aspoň pri prestupe nemusím dokupovať. Po asi trištvrte hodinovej jazde traťou č.140 vlak končí o 7:35 hodín v Topoľčanoch. Prestup je pomerne krátky, na spoj od Nových Zámkov nadväzuje motorový osobný vlak č.5407, vedený oranžovou 811-kou, s pravidelným odchodom o 7:46 hodín.
Z Topoľčian najskôr pokračujeme traťou č.140 cez Krušovce a Bošany (pôvodne sa železnica do Trenčína odpájala odtiaľto), do uzlovej stanice Chynorany. Stáčame sa na trať č.143, míňame súbeh so Žabokreckou spojkou (tohto času už zarastajúcou burinou) a pred jedinou veľkou stanicou na tejto trase, Bánovcami nad Bebravou, prechádzame cez nejaké tie dedinky – Ostratice, Rybany a Dolné Naštice. V Bánovciach pristupuje vyšší počet cestujúcich ako inde, aj tu chvíľu čakáme na križujúci osobák. Po výmene sprievodcov pokračujeme vlakom po toku potoka Svinica poniže hlavnej cesty č.50 cez zastávky Horné Ozorovce, Ruskovce, Svinná a jazdu končíme o 8:47 hodín v Trenčianskom Jastrabí. Staničná budova pochádza ešte z čias Uhorska, podobá sa napríklad na Zlatno (trať č.162), je už trocha ošarpaná, no doposiaľ nestratila nič na svojom kúzle.
Po odchode súpravy osobného vlaku smerom na Trenčín, schádzame do dediny a uličkou pomedzi rodinné domy, okolo kostola a kulturáku sa dostávame na okraj zástavby. Najskôr sme zle zišli na poľnú cestu, no potom sa vrátili na asfaltku (Tomáš vravel, že vedie až hore na chatu) a ňou pokračovali popri vale železničnej trate, ktorá tu prevýšenie zdoláva esíčkom, k prvému vetveniu ciest. Pri kríži na lúke sme si okolo 9:15 hodín dali pauzu na raňajky, nazretie do mapy a letmý pohľad na okolitú scenériu – vrch Inovec (1041 m.n.m.) aj s vysielačom, kostol v Trenčianskych Miticiach, ako i pomerne rozľahlý kameňolom za tou istou obcou, výrazne vymedzujúci začiatok hrebeňa pohoria Strážov. Inak, Tomáš má v Trenčianskom Jastrabí rodinu, no tam sa zastavíme až pri návrate z túry, keď vyjde čas.
Z asfaltky schádzame na poľnú cestu a zakrátko vbiehame do lesa. Chodník je evidentne vychodený, len značky akosi chýbajú, čo na mierne znepokojuje. Párkrát máme tendenciu ísť zlým smerom, no napokon si uvedomujem, že trasu vlastne nevyznačuje klasické turistické značenie, ale len dve vodorovné žlté čiary. Opäť sa dostávame k asfaltke, avšak miesto nej sa ťaháme po akejsi staršej ceste pod elektrickým vedením. Turistov veľa nestretávame, väčšina ľudí ide nahor autom, len nejaký ten horský cyklista nás obehol.
Stúpaním v priereze lesa sa o 10:20 hodín dostávame k prvému rázcestiu – so zelenou trasou od Mníchovej Lehoty, zvanému Nad Krásnou dolinou (555 m.n.m.). Schádzame z asfaltovej cesty a zasa prudkým stúpaním pokračujeme v postupe. Vo vyšších polohách míňame stále viac ľudí, či už sú to turisti alebo lesníci čistiaci akési rúbanisko, navyše sa nám otvára niekoľko pekných výhľadov, zatiaľ však iba na južnú stranu. Obloha je bez jediného mráčika, slnko pečie, pri stúpaní nás aspoň osviežuje chladný vetrík.
Krátko pred jedenástou sa ocitáme na Sedle Jarabský vrch (834 m.n.m.), mieste, kde sa napájame na červenú hrebeňovú trasu a odtiaľ už aj vidíme budovu Chaty pod Inovcom. Je to druhá chata tohto názvu na Slovensku, jej „nevlastná sestra“ sa nachádza v Pohronskom Inovci, no zďaleka nie taká navštevovaná ako táto. Pomáha tomu aj blízkosť veľkého mesta, Trenčína, a aj fakt, že hore vedie asfaltka, uľahčujúca mnohým menej zdatným jedincom (prinajmenšom) dvojhodinový výšľap. Ľudí je tu dosť, pred chatou i na terase, nateraz sa tu teda nezastavujeme. Len som si na chvíľku sadol do tieňa akéhosi ihličnanu a skontroloval stav pľuzgiera na mojej pravej nohe.
Ten bol v pohode, takže môžeme pokračovať vo výstupe – od chaty kúsok po ceste a nato hore „suchou“, akokeby rozoranou zjazdovkou. Smerom nahor to po nej chvíľku trvá, no je odtiaľ nádherný výhľad na krajinu – časť Považskej kotliny s krajským mestom Trenčín a hradom Matúša Čáka, záver hrebeňa Považského Inovca s okrajom Strážovských vrchov a nakoniec južne od nás Bánovská pahorkatina, pozvoľna prechádzajúca až do roviny Nitrianskej nivy. Nad zjazdovkou sa nachádza miesto zvané Sviniarky (1005 m.n.m.) s odbočkou k vyhliadke Dr.Bundalu, odkiaľ k absolútnemu vrcholu treba zdolať len posledný strmák.
Na vrchu Inovec (1041,6 m.n.m.) sme teda o 11:37 hodín. Okrem krátkeho odpočinku, zápisu do vrcholovej knihy a niekoľkých fotiek, sa tu pridlho nezdržiavame, duje dosť silný a na apríl chladný vietor. Dávame sa na zostup – nie však po tej istej trase, lež aby sme vyhli prudkému a nie práve najpríjemnejšiemu klesaniu po zjazdovke, dávame sa po starej-známej asfaltke, vedúcej až takmer na vrchol Inovca k vysielaču rádiokomunikácií. Jedného chlapíka som sa spýtal, či dobre schádzame k chate, a potom už len klesáme a klesáme v lese, zákruta strieda zákrutu, občas nás v opačnom smere minie cyklista alebo motorkár, no konca stále nikde.
Ošumelý bývalý pionierský tábor signalizuje, že sa v zostupe približujeme k chate. Už som bol žhavý dať si pollitrík vychladenej kofoly, ale pri pohľade spoza prahu sa musím tejto myšlienky vzdať (alebo si odstáť až desivo dlhý rad). O 12:35 hodín sme sa zložili na lavičkách pri ihrisku a dali si obed z vlastných zásob. Popri oddychu sa snažíme vychutnať si atmosféru tohto turisticky mimoriadne rušného miesta a zároveň aj veľmi prajné počasie.
Keďže minimálne jedného z nás čaká spiatočná cesta, dávame sa postupne na zostup, predsa len vlakom na Nitru to chvíľu trvá a čas je drahý. Návratovú trasu sme zvolili od Sedla Jarabský vrch po červenej do Mníchovej Lehoty. Najskôr sa ťaháme záverom hrebeňa cez spomínaný Jarabský vrch (795 m.n.m.), kde cez mierne vykosený lesný porast máme stále dobrý výhľad na Považie, potom nasleduje prudký zostup a následne klesanie jedným z vedľajších hrebeňov po okraji Krásnej doliny. V úvode obiehame zopár väčších zhlukov rekreačných turistov, nato už rýchlejším tempom postupujeme sami. Značkovaná trasa vedie pomerne pohodovo, najmä ku koncu, po vyjazdenej lesnej ceste, no namáhanosť nôh už predsa len začíname mierne pociťovať.
Keď sa o 14:05 hodín vynárame z lesa pri hlavnej ceste č.50 (od Trenčína na Prievidzu a Zvolen), práve do stanice Mníchova Lehota vbieha motorový osobný vlak vedený znova oranžovou 811-kou. Už sme sa zmierili s tým, že ho nestíhame a začali pozerať tabuľu s autobusovým spojením. Keďže žiadneho nebolo, boli sme pripravení vyraziť na Trenčianske Jastrabie peši po autoceste. Vlaková súprava už v stanici stála dosť dlho na môj vkus, keď vtom ma napadlo, že tu sa vlastne vlaky z oboch smerov zvykli križovať. Do príchodu protibežného osobáku sme teda mali čas – len stačilo prebehnúť cestu, potom asi 50 metrov vyšľapaného chodníčka a sme na mieste – koniec túry, nástup do osobného vlaku č.5410.
Dedina, ktorej názov stanica nesie, je od nej dosť vzdialená, nachádza sa skôr v miestnej časti Jarky. V minulosti bola dôležitá predovšetkým kvôli neďalekému lomu v Miticiach, kam vraj viedla až pätica nákladných koľají. Dnes je to už viac-menej záležitosť cestnej dopravy.
Po príjazde osobáku od Chynorian s „Janou“ na čele, môžeme o 14:12 hodín konečne vyraziť. Za stanicou podchádzame autocestu, križujeme Sviniansky potok a esíčkom nad Jastrabím klesáme až do tamojšej železničnej zastávky. Počas jazdy mi Tomáš ukázal, kde sú lokalizované pramene Mitickej kyselky. Od zastávky sa potom na chvíľu presúvame do krčmy, dať si tú sľúbenú kofolu a nato do bytovky k Tomášovej tete na obed. Musím sa ešte raz poďakovať, po tej túre mi to dobre padlo. Po krátkom oddychu ale prichádza môj čas, Tomáš ma odprevadil na zastávku, odkiaľ mi ide osobný vlak č.5416 o 16:06 hodín. Kolega teda ostáva u príbuzných, ja mierim domov. V utorok sa uvidíme v autoškole, kedy najbližšie na túre zatiaľ neviem.
Tentoraz som sa už zadarmo neviezol, sprievodca sa objavil. Jazdu motorákom končím o 16:44 hodín v Chynoranoch. V pokladni kupujem lístok do Alekšiniec, chvíľu posedávam v čakárni pri pohľade na fotografie z histórie stanice, potom prechádzam na perón. Staničný rozhlas tuším hlásil štyri vlaky naraz, vrátane môjho – Zr 1720 Bojnice (Prievidza – Bratislava-Petržalka), ktorého vozne sú pomerne zaplnené. Miesto na sedenie som si však nakoniec našiel.
Výhodou tohto grafikonu je fakt, že domov už pocestujem bez prestupov. Samotná jazda netrvá príliš dlho, okrem Topoľčian stojíme ešte v Zbehoch a 17:49 hodín v Alekšinciach. Ešte prehliadka debility na Kostolnej a som doma. Túru hodnotím kladne, už dlhšiu dobu som plánoval pozrieť sa na najvyšší vrchol Považského Inovca, napokon dnes nám vyšlo aj počasie aj dopravné spojenie.
Počasie - jasno, slnečno, mierne veterno, okolo 15°C, hore veterno a chladno Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
