Tri roky sú dosť dlhou dobou nato, aby väčšina kontaktov z gymnaziálnych čias stratila svoj význam a zanikla. Nemôžem povedať, že by som ich potreboval, no opätované nadviazanie jedného z nich ma predsa len potešilo. Ešte v júni, v čase keď finišujem s prípravou bakalárskej práce, sa na ICQ nečakane po dlhej dobe objavil Michal Lauko. Keďže naposledy som s ním prehodil pár viet niekedy počas môjho prvého roku v Prahe, premohla ma zvedavosť a napísal som mu. Na moje veľké prekvapenie Mišo prejavil záujem o turistiku. Keď si spomeniem, ako sa tváril počas triedneho výletu v Banskej Štiavnici, keď nás naši učitelia vytiahli na túru na Sitno, pripadá mi táto jeho iniciatíva ako čosi neuveriteľné. Na turistiku by som po návrate domov vybehol, po dlhšej dobe bez „čerstvého vzduchu“ to budem potrebovať.
Na Slovensko sa vraciam s otcom v piatok 1.júla, turistiku s Michalom som naplánoval na nedeľu, resp. pondelok, podľa počasia. Keďže však predpovede hlásia nasledujúce dni nie práve priaznivé počasie, presúvame túru až na stredu. Cieľom je Považský Inovec, okolie Panskej javoriny. Na odvoze do Lužianok som sa dohodol s mamou, ktorá ráno smeruje do práce. S Michalom sa stretávam na železničnej stanici za desať sedem, vlak (Os 5008) nám vyráža už zakrátko o 6:58 hodín. Bezmála trištvrťhodinovú cestu do Topoľčian trávime rozhovorom, obaja máme fúru noviniek. V Topoľčanoch sa potom presúvame na blízku autobusovú stanicu, odkiaľ po krátkom čakaní vyrážame o ôsmej. Počet cestujúcich je zanedbateľný, do konečnej zastávky sa vezie iba niekoľko osôb. Pešiu časť túry zahajujeme v obci Podhradie, ležiacej na úpätí kopcov Považského Inovca, o pol deviatej.
Počasie je dnes skvostné, jasná belasá obloha, slnečno, pofukuje slabý a príjemne osviežujúci vetrík. Za dedinou sa nakrátko zastavujeme, Mišo tieto hory precenil a zbytočne sa vyobliekal, už pri prvom stúpaní teda musí zhodiť prebytočné vrstvy oblečenia. Po pár minútach nás zubom času poznamenaná asfaltová cesta privádza k malej chatovej osade, ležiacej na mieste zvanom Pod Smutným vŕškom (520 m.n.m.). Odtiaľ pokračujeme štrkom vysypanou lesnou cestou. V útrobách lesa je po nedávnych dažďoch vlhko a pomerne dusno, v dôsledku čoho sa dosť potíme. Neďaleko posledného rázcestia sa nám otvára výhľad na Panskú javorinu, cieľ našej túry, ako i mohutné údolie Železnice ležiace pod ňou. Výhľady máme sem-tam počas celého úseku po Sedlo pod Skalinami. Cesta sa postupne zužuje a zarastá trávou. Javorina sa stráca, naopak otvára sa nám výhľad na druhú stranu, do doliny Bojnianky a na kopanice povyše Novej Lehoty. Pásy lesa miestami striedajú drobné lúky, rozsiahlejšie trávnaté plochy sa potom nachádzajú až na Sedle pod Skalinami (606 m.n.m.), kam prichádzame o 9:40 hodín. Nasleduje krátka pauza.
Z lúky k nám s typickým hlukom prichádza štvorkolka, následne vstupujúca do lesa. Tým smerom sa vydávame aj my. Zo sedla pokračujeme červenou trasou, hrebeňovkou, spočiatku kopírujúcou priebeh lesnej a stúpajúcej len zvoľna. Pri Prameni pod Prieľačinou (630 m.n.m., 10:15 hodín), asi 5 minút zachádzky od odbočky Zľavy, sa na minútku zastavujeme, nedalo mi neosviežiť sa priezračnou vodou vytekajúcou z útrob týchto hôr. Obďaleč už to nie je žiadna sranda, stúpame prudkým svahom a nestačíme s dychom. Mišo si spočiatku trúfa, štartuje hore kopcom a dokonca ma predbieha. Vrcholom všetkého je jeho otázka, či ešte vládzem :D. S pribúdajúcou výškou jeho tempo upadá a začína za mnou zaostávať. Výšľap nás privádza na rázcestie Pod Prieľačinou (850 m.n.m.), kde si Mišo vyžiadal krátku prestávku na občerstvenie. Kúsok poniže rázcestia je z postupne zarastajúceho rúbaniska dobrý výhľad na Považie, najmä však na náprotivný hrebeň s hradom Tematín. Na jeho rekonštrukcii sa okrem iného aj v týchto dňoch podieľa aj Rudolf.
Z rázcestia Pod Prieľačinou už to so stúpaním nie je také dramatické, kúsok ešte postupujeme hore kopcom na vrchol Prieľačiny (893 m.n.m.), zvýraznený vŕškom žulových balvanov s vrcholovou kótou. Úzky chodník predierajúci sa porastom nás potom mierne klesajúc privádza na rázcestie Pod Panskou javorinou (865 m.n.m.), kde sa z hrebeňovej červenej odpájame na modrú, smerujúcu k vrcholu. Panskú javorinu (942 m.n.m.) zdolávame o 11:50 hodín. Veci nechávame na dole na lavičke a vyliezame na rozhľadňu, otvorenú v máji minulého roka. Jej výstavbu schvaľujem, tento vrchol sa s ňou stal podstatne turisticky atraktívnejším. Pri mojej poslednej návšteve Panskej javoriny v zime 2007/08 bol tunajší vrchol nehostinnou zasneženou pláňou s výhľadom nanajvýš tak na turistický hríbik. Panoráma okolia z rozhľadne je fantastická, no trochu ju kazí slabá oblačnosť a opar. Dovidieť však na Tríbeč, Strážovské vrchy, Biele Karpaty (aj s Veľkou Javorinou), rovinaté Považie i Bánovskú kotlinu. Dominantou okolia je niečo vyše tisícmetrový Inovec, najvyšší vrch pohoria. Na Mišov popud vyberám GPS a hľadáme nejakú neďaleko rozhľadne umiestnenú „kešku“. Neúspešne. Na záver si dávame čosi pod zub, fotíme sa pri vrcholovej kóte a napokon okolo pol jednej vyrážame.
Pred sebou máme zostup, ktorý realizujeme po modrej cez Kulháň. Z Javoriny postupujeme po štrkovej ceste, rozhľadňa sa za nami postupne stráca medzi korunami stromov a my kráčame naprieč lúkami. Z hrebeňa vysunutého smerom na sever sa modra trasa stáča do Jelenej doliny, naposledy sa dívame na mohutný masív Inovca, opúšťame lúky a definitívne vstupujeme do lesa. Lesná cesta sa zvažuje ešte pomerne prudko, nižšie však vytvára oblúkovité serpentíny. Na jednej zo zákrut nachádzame prameň, pri ktorom nakrátko zastavujeme a ovlažujeme sa studenou vodou. Značená trasa opúšťa lesnú cestu a ďalej vedie priamo dnom doliny, smerom nadol sa postupne rozširujúcej. Stretáme bikerov na horských bicykloch. Na križovatke lesných ciest v spodnej časti Jelenej doliny opäť pauzujeme. Obďaleč sa už naša lesná cesta rozširuje a prechádza do asfaltky. Vstupujeme do údolia Chotiny, kde sa napájame na významnejšiu horskú asfaltku schádzajúcu od horárne Mankovec. V údesnej páľave sa touto cestou presúvame ku križovatke s autocestou z Prašíc do Zlatníkov, za ktorou leží osada Kuhláň, slúžiaca najmä ako lesnícka základňa (Lesy SR).
Po krátkej pauze na vydýchanie sa z Kulháňa (340 m.n.m.) okolo štvrť na tri púšťame ďalej po modrej, idúcej po spevnenej lesnej ceste na Duchonku. Môj pôvodný zámer bol dôjsť až k priehrade, prípadne ak by bola chuť, až do Prašíc, no Mišo sa už turistiky nabažil a preferoval by stihnúť najbližší spoj. Ten ide z konečnej z Duchonky približne o hodinu, čo by sme mali stíhať. Musíme však mierne zrýchliť tempo. Kolega je na tom už so silami slabšie, tu a tam teda robíme krátke prestávky. Z lesa ústime do údolia Železnice na rázcestie asfaltiek zvané Odbočka do Nemečiek (310 m.n.m.), za ktorým sa po niekoľkých desiatkach metrov ocitáme na konečnej autobusov Duchonka-Polesie.
Túru končíme o 15:05 hodín, autobus z Topoľčian prichádza vzápätí. Okrem nás cestuje z konečnej ešte jedna dievčina, v nižšie ležiacich dedinách však pristupuje vcelku dosť ľudí. Únava a teplo v buse spôsobujú, že každý z nás si po ceste nejakú tú minútku pospal. V Topoľčanoch vystupujeme o trištvrte na štyri, pričom do odchodu vlaku na Nitru máme ešte niečo vyše hodinu. Tento čas trávime v reštaurácii oproti železničnej stanici, kam sme zašli doplniť tekutiny – Michal ako správny abstinent vodou a ja výnimočne kofolou. Inak vysedávame na peróne stanice, kecáme o starých časoch a tak ďalej. Topoľčany opúšťame vlakom Os 5008 (Prievidza – N-Zámky) o 16:57 hodín, v Lužiankach vystupujeme o trištvrte na šesť. Vyzdvihnúť ma prišla mama autom, inak by som musel čakať ďalšiu vyše hodinu na spoj do Leopoldova. S Mišom sme sa dohodli, že po mojom návrate z Košíc opäť niečo podnikneme. Pozval som ho aj na zajtrajšiu grilovačku, no namiesto toho zvolil relax po túre.
Počasie - jasno až polojasno, mierne veterno, tep.asi 25-27°C Účastníci - Michal Lauko, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
