Praha - pochod 12.október 2008

Praha - pochod 12.október 2008, ne.

Pelc-Tyrolka - Libeň - Karlín - Vítkov - Žižkov - Vinohrady - Vršovice - Karlov - Nové Město - Staré Město - Malá Strana - Smíchov - Strahov - Střešovice - Dejvice - Bubeneč - Stromovka - Holešovice - Pelc-Tyrolka

Pátkova ul. - Povltavská ul. - U Českých Loděnic - Elsnicovo nám. - Voctářova ul. - Švábky - Sokolovská ul. - Nekvasilova ul. - U Sluncové - U Invalidovny (Hakenovy sady) - Sokolovská ul. - Thámova ul. (tunel) - Tachovské nám. - Vítkov - U Památníku - Husitská ul. - Orebitská ul. - Kostnické nám. - Štítneho ul. - Cimburkova ul. - Seifertova ul. - Havelkova ul. - U Rajské zahrady - Slavíkova ul. - Křížkovského ul. - Fibichova ul. - Ondříčkova ul. - Laubova ul. - Náměstí Jiřího z Poděbrad - Nitranská ul. - Dykova ul. - Kladská ul. - Ruská ul. - Moskevská ul. - Na Kovárně - Sportovní ul. - Vršovická ul. - Otakarova ul. - Bělehradská ul. - Boženy Němcové - Ke Karlovu - Apolinářská ul. - Albertov - Na Slupi - Svobodova ul. - Vinařického ul. - Botičská ul. - Vyšehradská ul. - Karlovo nám. - Resslova ul. - Na Zderaze - Myslíkova ul. - Spálená ul. - Ostrovní ul. - Voršilská ul. - Národní třída - Jungmannovo nám. - Václavské nám. - Jindřišská ul. - Senovážná ul. - Celetná ul. - Staroměstské nám. - Malé nám. - Karlova ul. - Husova ul. - Betlémské nám. - Náprstkova ul. - Smetanovo nábřeží - Křižovnické nám. (Karlův most) - Mostecká ul. - Lážeňská ul. - Maltézské nám. - Nosticova ul. - Hellichova ul. - Újezd - Náměstí Kinských (Kinského zahrada) - Šermířská ul. - Vaníčkova ul. - Atletická ul. - Diskařská ul. - Chodecká ul. - Dlabačov - Myslbekova ul. - Milady Horákové - Svatovítská ul. - Vítězné nám. - Československé armády - Náměstí svobody - V.P.Čkalova - Dr.Zikmunda Wintra - Pelléova ul. - V Sadech - Krupkovo nám. - Wolkerova ul. - Náměstí Pod Kaštany - Stromovka - U Výstaviště - Železničářů - Jablonského ul. - Vrbenského ul. - Bondyho ul. - Argentinská ul. (Most Barikádniků) - Pátkova ul.

Tento zápis píšem trocha s odstupom, takže na viac vecí sa musím rozpamätávať a niektoré postrehy bohužiaľ vynechať. Mestskému pochodu po Prahe predchádza školský týždeň, po ktorom ma čaká relatívne voľný víkend. Napriek tomu, že v priebehu týždňa panovalo pekné slnečné počasie, v to nedeľné ráno sa prebúdzam do zachmúreného dňa. Po ľahkých raňajkách (eufemizmus pre nedostatok zásob :D) vyrážam z Koleje 17.listopadu na Troji, presnejšie Pelc-Tyrolke, krátko po ôsmej. Vonku je pomerne mŕtvo, napokon, vyzerá to na dážď. Teplota je na október prijateľná, navyše v pohybe necítiť chlad.
Pátkovou ulicou podchádzam „magistrálu“ (hlavný severojužný ťah Prahou), míňam budovu matematicko-fyzikálnej fakulty UK a postupujem pozdĺž frekventovanej cesty popri rieke Vltave s výhľadom na jej ľavý breh s mestskou časťou Holešovice. Zakrátko schádzam z Povltavskej na peší chodník ulicou U Českých lodeníc, čím vstupujem do Libne. Míňam Löwitzov mlyn a neveľké Thomayerove sady, ústim na Elsnicovo námestie, kde vyberám „prastarý“ plán mesta ešte z čias totality a plánujem ďalšiu trasu. Industriálnym okrajom Libne sa dostávam na dôležitú Sokolovskú ulicu, odkiaľ sa pri hoteli Olympik stáčam mierne na juh k Vítkovskému hrebeňu. Uličkami malého sídliska Invalidovna postupujem potom na východ, prechádzam okolo historickej budovy Invalidovne, kde práve prebieha natáčanie nového filmu Filipa Renča „Hlídač č.47“. Cez Hakenovy sady sa dostávam nazad na Sokolovskú, míňam vstup do stanice metra Křižíkova a na konci Thámovej ulice obzerám tabuľku na jednej z obytných budov – „Hladina Vltavy, 14.srpna 2002“. To musela byť teda riadna povodeň, keď voda siahala až na južný koniec Karlína...
Stúpam tunelom pre peších a cyklistov, tiahnucim sa popod hrebeň Vítkova na Tachovské námestie v mestskej časti Žižkov v obvode Praha 3. Po letmom pohľade na žižkovský vysielač a krátkom nahliadnutí do mapy stúpam hore prudkým kopcom na Vítkov, k známemu a monumentálnemu Národnému pamätníku, ktorý je tohto času v rekonštrukcii. Dominantou je jazdecká socha husitského vojvodcu Jana Žižku, inak pôsobivej panoráme hlavného mesta bráni porast stromov poniže pamätníka. To miesto mi trocha pripomína bratislavský Slavín, aj keď ten je pre mňa nenahraditeľný.
Rezkým krokom klesám k vojenskému múzeu a pri viadukte železničnej trate smerujúcej z „hlaváku“ sa stáčam na Husitskú. Spleťou žižkovských uličiek sa dostávam k štadiónu prvoligového klubu FC Viktória a následným stúpaním okolo spomínaného vysielača rádiokomunikácií k Námestiu Jiřího z Poděbrad. Na neďalekej Švehlovej koleji býva kolega z geológie Vlado, tiež Slovák. Na námestí krátko pauzujem, odstraňujem prilepenú žuvačku z nohavíc (mám ja štastie...) a nazerám do mapy. Obloha sa začína vyjasňovať, čo ma teší.
Krížom cez Vinohradskú sa dostávam do rovnomennej pražskej štvrte, ktorá až do 60.rokov minulého storočia nepatrila k hlavnému mestu. Impozantné obytné budovy zo začiatku storočia sa tiesnia jedna na druhej. Kúsok stúpam ulicou s príznačným názvom, „Nitranskou“, ktorá ma privádza k historickej Vinohradskej vodárenskej veži, vodohospodárskemu objektu z 80.rokov 19.storočia a jednej z dominánt pražských Vinohradov. Za vodárňou prechádzam neveľkými Bezručovými sadmi, od akejsi základnej školy dole schodiskom k športovej hale Bohemians Praha a následne na Ruskú ulicu vo Vršoviciach, kde sa ocitám pri električkovej trati. Súbežne s ňou klesám popod Heroldovy sady až na Vršovické námestie. Krátka ulička Na Kovárně, kde míňam kostol husitskej cirkvi, ma privádza k štadiónu Ďolíček, domovu známeho pražského futbalového klubu Bohemians. Frekventovanou Vršovickou ulicou postupujem na západ, míňam predpolie železničnej stanice Vršovice a popod trať vedúcu z „hlaváku“ sa dostávam na okraj Nuslí.
Po dlhšom čase opäť stúpam, konkrétne pozdĺž trate električiek Belehradskou ulicou, cestu si skracujem chodníkom vedúcim na prudko hore, na okraj Vinohradov. Podchádzam takzvanú „magistrálu“, severojužnú tepnu pretínajúcu hlavné mesto, vystavanú v rámci ZÁKOS-u („základní komunikační systém“) v 70.rokoch. Na druhej strane magistrály sa ocitám na mieste zvanom Karlov – nachádza sa tu Kostola sv.Karla Veľkého, múzeum polície a je odtiaľ pekný výhľad na Vyšehrad, údolie Botiča a známy Nuselský most. Pomedzi objekty Fakultnej nemocnice Nové Město prechádzam na Apolinářskú, míňam budovu bývalej „zemskej pôrodnice“ a od križovatky s Viničnou klesám „malým“ albertovským schodiskom k areálu prírodovedeckej fakulty. Naša geológia sídli v historickej budove z konca 19.storočia na Albertove č.6. Na tomto mieste sa 17.novembra 1989 pochodom študentov začala „nežná revelúcia“, čo pripomína aj pamätná tabuľa: „Kdy – když ne teď? Kdo – když ne my?“
Schádzam dole Albertovom na križovatku s ulicou Na Slupi, kde fotím chátrajúci objekt zrušenej železničnej stanice Praha-Vyšehrad, prechádzam okolo „prírodovedeckého“ gymnázia na Botičskej, susediaceho s ministerstvom spravodlivosti, a krátkym stúpaním Vyšehradskou ulicou sa presúvam na Karlovo námestie. Ako prvý ma upútal „Faustův dům“, legendami opradený renesančný, barokovo upravený palác. Žilo v ňom viacero čudákov zaoberajúcich sa prírodnými vedami, vrátane dvorného alychmistu Rudolfa II. Edwarda Kellyho. Karlovo námestie, nesúce meno Karla IV. (predtým nazývané Dobytčí trh), je s rozlohou približne 80-tisíc metrov štvorcových najväčšie námestie v Česku a jedno z najväčších v Európe. Nachádza sa tu viacero významných objektov, okrem Novomestskej radnice Strojní fakulta ČVUT, stanica metra a uzol električkových liniek. Celé námestie si nestíham prezrieť, prechádzam len parčíkom v jeho strede a stáčam sa na Resslovu ulicu, smerujúcu na západ k Jiráskovmu mostu, na Smíchov. Na rohu s ulicou Na Zderaze stojí Pravoslávny chrám sv.Cyrila a Metoda. Minule sme naň narazili pri nočnej „motačke“ po centre mesta. Keďže pred pár rokmi som prečítal knihu „Kto ste Jozef Gabčík?“, hneď sa mi vybavili udalosti, ktoré tento kostol preslávili. Nad malým okienkom do podzemia chrámu je umiestnená pamätná tabuľa príslušníkom operácie Anthropoid (atentát na ríšského protektora Heydricha), ktorí na tomto mieste po niekoľkohodinovom boji podľahli nacistom.
Na rohu Myslíkovej a Spálenej míňam Mestský súd a od socialistického obchoďáku Tesco na Národní třídě postupujem Ostrovnou ku Koleji Arnošta z Pardubic. Do miestnej „menzy“ som párkrát zavítal, ale nie veľmi som si ju obľúbil. Obvykle býva natrieskaná, človek sa nevyhne dlhej fronte. Moje ďalšie kroky vedú nazad na „národku“, oddeľujúcu Nové a Staré Mesto pražské, ktorou postupujem na Jungmannovo námestie, míňajúc vychýrenú „plzenskú“ reštauráciu U Pinkasů. O kúsok ďalej ústim na jedno z najvýznamnejších miest v Prahe, na Václavské námestie, „václavák“. Jeho dominantou je neorenesančná budova Národného múzea (Museum Regni Bohemiae) postavená v rokoch 1885-90. Múzeum som naposledy navštívil pred 12 rokmi, musím si nájsť čas a trochu si osviežiť spomienky. Dnes to však nebude. Je pol jednej a pred sebou mám ešte kus cesty.
Pohľadom na jazdeckú sochu sv.Václava končím pobyt na Václavskom námestí. Prechádzam na Jindřišskú ulicu, pokračujem k Jindřišskej veži, renesančnej zvonici zo 16.storočia, pri ktorej sa stáčam na Senovážnu ulicu k Prašnej bráne. Gotická brána bola pôvodne jedným z portálov v staromestskom opevnení a skladisko pušného prachu, dnes je verejne prístupnou vyhliadkovou vežou. Centrum je plné ľudí, čím viac sa blížim k historickému jadru Starého Mesta, tým viac ich pribúda. K Staromestskému námestiu kráčam Celetnou ulicou, neďaleko leží Ovocný trh s rektorátom našej univerzity, kde sme v utorok (7.októbra) mali slávnostnú imatrikuláciu. Na „staromáku“ je ako obvykle kopa ľudí, viac počuť rozmanité cudzie jazyky než češtinu, skupinky turistov sú komicky „nalepené“ na svojich sprievodcoch a koncentrujú sa najmä pod orlojom na veži Staromestskej radnice, ktorý je jedným z najznámejších výtvorov svojho druhu na svete. Na opačnom konci stojí nadživotná socha Jana Husa, univerzitného majstra, teológa, azda prvého, kto sa pokúsil o reformáciu katolíckej cirkvi. Štylizovaný nápis pod jeho podobizňou hovorí: „Milujte se, pravdy každému přejte.“ Takže Staromestské námestie, srdce Prahy. Nedám mi nespomenúť si na pesničku kapely Elán „Smrtka na Pražskom orloji“: „Turisti, vrabce, školy... orloj a apoštoli...“
Staré Mesto ešte nekončí, čaká ma spleť úzkych uličiek lemovaných množstvom starobylých budov, kým opustím historické centrum a vynorím sa na nábreží Vltavy. Na Betlémskom námestí obdivujem takzvanú „Betlémskú kapli“, v ktorej v stredoveku kázali hustiskí kňazi, medzi nimi aj už spomínaný Jan Hus. Dnešná budova z 50.rokov je iba kópiou pôvodnej kaplnky z roku 1391, zbúranej v 18.storočí. Tá súčasná slúži ako pamätník husitského hnutia a zároveň slávnostná aula ČVUT. Náprstkova ulica ma privádza k rieke, pričom sa mi otvára impozantný výhľad na dominantu Prahy – Hradčany s Katedrálou sv.Víta. Pod nimi je rozložená Malá Strana, kam zo Starého Mesta vedie historický Karlov most. Viac na juh sa zasa týči vŕšok Petřín s turistickou rozhľadňou. Nad tým všetkým krásna belasá obloha. Panorámu ľavého brehu Vltavy obdivujem z Novotného lávky, ktorá je reliktom z čias, keď v týchto miestach stáli vodné mlyny. Dnes sú to luxusné kaviarne :D
Z Křižovnického námestia, odkiaľ opäť nakrátko zdiaľky obdivujem Hradčany, vstupujem na Karlov most, jednu z najvýznamnejších pražských historických pamiatok. Vystavaný bol v rokoch 1357-1402 na mieste staršieho Juditinho mosta a patrí medzi najstaršie kamenné mosty v Čechách. Na poludnie je tu hlava na hlave, prechod na druhý breh Vltavy trvá pomedzi davy turistov aj 15 minút. Na Malej Strane sa okamžite snažím uniknúť z davu, takže od ústia Karlovho mosta zachádzam do menej dôležitých uličiek a cez Maltézske námestie prichádzam na Hellichovu ulicu, kde zhruba štvrťhodinku pauzujem. V týchto miestach sa nachádza polygrafická priemyslovka, ktorú pred vyše 50 rokmi navštevoval dedo Tibor.
Frekventovaným Újezdom postupujem na juh, na Námestie Kinských (predtým Sovietskych tankistov) k Justičnému palácu. Opúšťam ulice a chodníkom pre peších stúpam Kinského záhradou k rovnomennému empírovému letohrádku, v ktorom dnes sídli Národopisné múzeum. Kúsok vyššie stojí drevený kostolík sv.Michala dovezený (z mne neznámych dôvodov...) z akejsi podkarpatskej dediny pri Mukačeve. Južným upätím Petřína vystupujem na Strahov, priamo k známemu komplexu internátov ČVUT. Hneď povedľa sa nachádza monumentálny (až hrôzostrašný :D) Veľký Strahovský štadión, pôvodne športovisko Sokola postavené v roku 1926, za socializmu využívané na megalomanské spartakiády. Posledná sa konala roku 1985, ďalšiu plánovanú na 1990 „zatrhla“ zmena režimu. Po revolúcii Strahovský štadión chátral, neskôr ho zrekonštruovala Sparta Praha na svoje tréningové centrum. Jedná sa pravdepodobne o najväčší štadión na svete. Ďalšou zaujímavosťou sú dva obrovské stĺpy ventilácie Strahovského tunela, spájajúceho Smíchov so Střešovicami, oba vysoké asi 30 metrov.
Výhľad zo Strahova je odmedzený korunami stromov – v diaľke dominuje Nuselský most, možno vidieť tiež štvrte Smíchov, Nusle, Michle či Vyšehrad. Na moment sa ešte pristavujem pri niekdajšom „spartakiádnom“ štadióne, ktorý zblízka pôsobí fakt hrozivo, povyše neho míňam Hotel Coubertin a ďalšie dva štadióny – Evžena Rošického a Přátelství. Všetky tieto objekty sú súčasťou športového komplexu na Strahove. Na Štadióne Evžena Rošického zvykne hrávať česká reprezentácia, donedávna tu prechodne pôsobila pražská Slavia a dnes tu svoje domáce zápasy hráva B-mužstvo Sparty. V priľahlej budove sídli Českomoravský futbalový zväz.
Z vyľudneného Strahova schádzam Chodeckou ulicou, pričom v parku na moment pauzujem a dojedám poslednú tyčinku. Z Dlabačova som zle zabočil, takže namiesto cez Hradčany postupujem Myslbekovou popri trati električiek k Patočkovej ulici, ktorá je výpadovkou z Prahy na západ, a východným smerom plynule prechádza do Ulice Milady Horákovej. Pri stavenisku pripájača Prašný most, spadajúceho pod pripravovaný pražský okruh, sa stáčam na sever a ponad železničnú trať č.120 (Praha – Chomutov) prechádzam do Dejvíc. Na inak rušnom Viťaznom námestí, takzvanom „kulaťáku“, je dnes vzhľadom na nedeľu pomerne kľud, aj priľahlé ulice Bubenče zívajú prázdnotou. Pri ministerstve obrany schádzam z hlavnej a spleťou uličiek vo vilovej zástavbe prechádzam Bubenčou až na Krupkovo námestie, kde som si pred miestnou obchodnou akadémiou doprial krátky oddych.
Z námestia „Pod kaštany“ vstupujem do Stromovky (tiež Kráľovskej obory), čo je najrozľahlejší pražský park, pričom hneď úvodom sa ocitám pred Miestodržiteľským letohrádkom, gotickou stavbou z 15.storočia, dnes slúžiacou ako archív Národného múzea. V Stromovke je pomerne živo, čo ostatne býva v nedeľné odpoludnie azda v každom parku. Od výstaviska Incheba pokračujem priemyselnou časťou Holešovíc k miestnej železničnej stanici, ktorá je tohto času v podstate mojou domovskou. Podchádzam hlavnú trať č.011 (Praha – Kolín), čím z rušnej Argentínskej ulice prechádzam na Most Barikádnikov, preklenujúci Vltavu medzi Holešovicami a libeňskou lokalitou Pelc-Tyrolka. Pár minút ešte trávim na brehu rieky pohľadom na jej čeriacu hladinu, odrážajúcu lúče popoludňajšieho slnka. Koniec „túry“ zaznamenávam okolo pol piatej.
Prvý pražský pochod sa vydaril. Ráno som síce vyrážal do zachmúreného počasia, neskôr sa však vyjasnilo a vykľul sa z toho celkom pekný deň. Prešiel som síce len zlomok hlavného mesta, na rozdiel od košického pochodu som sa jeho okraju ani nepriblížil a kopec zaujímavých miest nanešťastie nestihol navštíviť. Isto si však v budúcnosti takýto pochod zopakujem.

Počasie -
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008