Rozlúčka s letom (deň 1)

Rozlúčka s letom (deň 1) - 29.august 2008, pi.

Úsek 1, Alekšince - Nitra (Chrenová)
čas v cieli úseku - 7:42 hod.; dĺžka úseku - 18,5 km; čistý čas jazdy - 0:46:35 hod.
August sa pomaly končí, školopovinní rátajú posledné dni do konca prázdnin, leto zakrátko odovzdá vládu nad Európou jeseni, svoje posledné chvíle však prežije v peknom počasí. Keďže môj známy z Partizánskeho, Ondro, mi napokon nedal vedieť, či sa ide alebo nie na Dubnický cyklistický maratón, pripravujem si vlastný program. Vhod mi prišlo pozvanie Martina Laca na chatu v Štúrove. Nakoľko počasie má byť uspokojivé a potrebujem si trocha prevetrať hlavu, rozhodol som sa na ten juh vyraziť. Sám na cestách uprostred šírej krajiny budem ako pustovník, tibetský mních hľadajúci pokoj pre meditáciu a komunikáciu so zabudnutými bohmi v zajatí himalájskych štítov.
Batožinu som pripravil už deň vopred, ráno kapsy spolu s karimatkou a spacákom (beriem ich pre prípad núdze) nakladám na bike, po posledných prípravách opúšťam Alekšince o 6:50 hodín (pôvodne som chcel vyraziť ešte skôr). Prechádzam Andačom, Zbehmi a Čakajovcami, do Nitry postupujem po netypicky kľudnej ceste č.64 (Komárno – Žilina). Po prejazde cez Šinolku a Zobor schádzam ku kruhovému objazdu a výpadovkou sa dostávam na Chrenovú. Pauzujem na čerpacej stanici Benzimol na Levickej ulici, kde dokupujem zásoby a pred náročným „vrábeľským“ úsekom sa posilňujem čokotyčinkou.

Úsek 2, Nitra - Čifáre
čas v cieli úseku - 9:02 hod.; dĺžka úseku - 25,31 km; čistý čas jazdy - 1:04:53 hod.
Za Nitrou nasleduje vlnitý a otvorený terén, ktorý mi síce nerobí väčšie problémy, no príjemným by som ho nenazval. Od vrchu prvého stúpania je dobrý výhľad na Zobor, nad krajinou sa však zrána vznáša akýsi opar. Krátko pauzujem vo Veľkom Lapáši, konzumujem müsli tyčinku a nazerám do mapy. Neďaleko sa nachádza futbalový štadión, či skôr dedinské ihrisko, ťažko veriť, že sa na ňom hrala celoštátna súťaž (II.liga). Príčinou slabej premávky na cestách je štátny sviatok – 64.výročie SNP.
Prudké stúpanie ma vyvádza z Lapáša, pričom pozvoľna klesajúc míňam Babindol a Klasov. O kopec ďalej už vstupujem do Vrábeľ, menšieho, asi 9-tisícového mesta v juhovýchodnom kúte okresu Nitra. Nevábnym socialistickým centrom, tvorenom panelákmi obkoleseným nákupným centrom, prechádzam bez zastavenia, mesto opúšťam po ceste I.triedy č.51 (Nitra – Levice). Po dlhšom rovinatom úseku v nevýraznom údolí Telianskeho potoka nasleduje obec Telince a po nej Čifáre. Na autobusovej zastávke si dávam na pár minút pauzu, volám domov a tiež do Prahy, kvôli overeniu rezervácie ubytovania.

Úsek 3, Čifáre - Žemliare
čas v cieli úseku - 10:14 hod.; dĺžka úseku - 21,21 km; čistý čas jazdy - 0:51:38 hod.
Obloha je jasná, bez oblakov, páľava letného slnka začína. Za Čifármi zdolávam „hrebeň“ Hronskej pahorkatiny, zbieham do Veľké Ďura a miestnej časti Rohožnica, pričom spomínam na vlaňajší august, kedy som sa tadiaľto vracal z Levíc. Nad dedinou na moment zastavujem a pohľadom sa kochám na chladiace veže dvoch blokov atómovej elektrárne Mochovce. Tieto sa vypínajú spomedzi Kozmálovských vŕškov, na mieste vysťahovanej obce Mochovce, a sú dominantou okolia. Pozvoľným klesaním sa dostávam do Kalnej nad Hronom, pomerne významnej obce, nakoľko tu stojí dôležitý most ponad rieku Hron. Súbežne s cestou preklenuje jeho koryto i železnica, trať č.150 (N.Zámky – Zvolen).
Na ľavom brehu rieky sa nachádza chránený topoľový sad s pamätníkom sovietskych vojsk (tank T-34), ktoré tu na sklonku vojny bojovali o predmostie s Nemcami. V susednej obci Horná (predtým Malá) Seč schádzam z hlavnej cesty a lokálkou postupujem na juh. Obklopuje ma šíra rovina, polia kam až oko dovidí – iba na východe sa dvíhajú nenápadné pahorky, prechádzajúce za Levicami do kopcov stredoslovenských pohorí. Do spomienok sa nakrátko vraciam v Dolnej Seči, najskôr pri penzióne Zelený dom, kde sme prespali počas akcie „Po železnici – aug.2005“, na južnom konci obce aj na železničnej zastávke. Dedina je vyľudnená, aj na zastávke to zíva prázdnotou. Preriedený cestovný poriadok v okne staničnej budovy naznačuje, že trať Štúrovo – Levice (č.152) nebude zrejme žiadny európsky koridor. Za Vyšným postupujem pozdĺž kľukatiaceho sa Hrona, údaje zapisujem v Žemliaroch pri kostole, oproti pamätníku padlým.

Úsek 4, Žemliare - Želiezovce (kon.)
čas v cieli úseku - 11:17 hod.; dĺžka úseku - 16,88 km; čistý čas jazdy - 0:42:35 hod.
Pauzujem v Jure nad Hronom na zastávke autobusov, v tej istej dedine zastavujem na nákup proviantu v Jednote, ležiacej hneď vedľa historickej zvonice z konca 18.storočia. Šťastie, že mi Lucia poslala SMS-ku práve teraz (treba kúpiť cukor), potraviny sú tesne pred záverečnou. Kúsok potom postupujem po hlavnej ceste č.75 smerom na Nové Zámky, prebieham mostom ponad Hron a od kruhového objazdu na jeho pravom brehu pokračujem opäť na juh, vstúpiac do Šaroviec. Málo frekventovaná cesta I.triedy č.76, vedúca z Hronského Beňadika v žarnovickom okrese do Štúrova, ma cez menšiu obec Svodov privádza do Želiezoviec, regionálneho centra s približne 7500 obyvateľmi. V centre agrárneho malomesta je pusto, ľudí nikde, iba tadiaľ prechádzam. Po malej zachádzke do parku s kaštieľom, v ktorom kedysi býval svetoznámy hudobný skladateľ F.Schubert, sa skladám k pauze na čerpacej stanici.

Úsek 5, Želiezovce - Kamenín
čas v cieli úseku - 12:26 hod.; dĺžka úseku - 19,01 km; čistý čas jazdy - 0:47:55 hod.
Postupne začínam pociťovať nepríjemný protivietor ťahajúci od juhu. Za Želiezovcami prechádzam obcou Hronovce, známou v slovenskom meradle najmä psychiatrickou liečebňou. V susednom Pohronskom Ruskove míňam najskôr areál Poľnoskladu, nápadný veľkými oceľovými silami lesknúcimi sa v žiare poludňajšieho slnka, ďalej Mlyn a.s., a nevšimnúť som si nemohol i historické továrenské objekty bývalého cukrovaru, dnes v konkurze. Cestu križujú koľaje železničnej vlečky, pravdepodobne dávnejšie odstavenej. Pohronský Ruskov je vcelku veľká obec.
Akási koľaj sa odpája od levickej trate na konci dediny, až potom si uvedomujem, že ide o lokálku Čata – Zvolen. Na železničnej stanici v Čate si dávam krátku pauzu. Oplatilo sa tu zastaviť, výpadok spojov v dopoludňajších hodinách je príčinou ošumelosti tejto inak uzlovej stanice. Nevábna, a svojim spôsobom predsa zaujímavá budova, pusté a slnkom rozpálené koľajisko, vyľudnená čakáreň – to sú charakteristiky stanice Čata.
V umývadle na peróne som si osviežil upotenú tvár a dlane, sadol na bike a vrátil sa späť k hlavnej ceste. Táto postupuje za Čatou mierne povyše rieky, nadjazdom križuje železnicu a zakrátko ma privádza do Bíne. Najskôr sa zastavujem v osade Kolónia pri železničnej zastávke, v strede dediny potom obdivujem románsku rotundu, pochádzajúcu z obdobia vzniku Uhorského štátu, ležiacu v parku hneď vedľa miestneho kostola. Poslednou „stanicou“ na tejto etape je Kamenín, kde zachádzam do hospody...

Úsek 6, Kamenín - Chľaba-Kováčov
čas v cieli úseku - 14:21 hod.; dĺžka úseku - 24,71 km; čistý čas jazdy - 1:04:24 hod.
Krčma v Kameníne je lahôdka. „Dreveňák“ z minulej éry je príjemným miestom na posedenie, čapujú kofolu, slovenské i české pivo, a aj ponuka baleného alkoholu je nadmieru bohatá. Hneď udrie do očí chladnička s rozsiahlym výberom plechovkových pív azda všetkých značiek sveta, od slovenskej klasiky (Zl.Bažant, Topvar...), cez české, a to vrátane tých „exotickejších“ (Ostravar), cez Veltins, Heineken a Stella Artois až po málo vídané mexické (kaktusové?) pivo. Akurát, že všetci hostia hovoria po maďarsky. Vyzerá to na prvý pohľad na pajzel, ale človek si to tam zamiluje.
Železnicu v Kameníne opäť križujem, schádzam na úroveň rieky a prechádzam na ľavý breh Hrona. Nedalo mi nezastaviť sa pri pamätníku bojov druhej svetovej vojny o kamenínske predmostie, kde som naposledy zavítal minulý rok s Janom (Cyklo Štúrovo). Na západných svahoch nevysokej Ipeľskej pahokatiny, oddeľujúcej povodia Hrona a Ipľa, sa v okolí monumentu nachádza množstvo menších viníc, vínnych pivníc a vinárskych chatiek. Miestna komunikácia začína za Malou nad Hronom mierne vystupovať, zdolávam asi jediné stúpanie široko-ďaleko a po tiahlom zjazde sa dostávam do Kamenice. Známe to miesto, najmä z tohtoročných Tatier na bicykli.
V strede dediny schádzam z hlavnej cesty vedúcej do Štúrova, a lokálkou pokračujem na východ, až na samý koniec Slovenska. Cesta vedie popod sopečný masív Burda (asi 395 m.n.m.), za Kamenicou vykúkajú z lesov na jeho strmých úbočiach prvé skaliská. Podchádzam trať č.130 (úsek Štúrovo – Szob) a postupne sa približujem k Dunaju. Svahy pohoria Burda, jedného z najmenších na Slovensku, lemuje množstvo súkromných chát. Pri brehoch Dunaja stanujú rybári azda zo všetkých kútov Slovenska. Zopár ich posedáva na kamenistej pláži pri udiciach, iní práve obedujú a kochajú sa pohľadom na náprotivný breh rieky, kde jasne dominuje veža ostrihomskej baziliky. Nabudúce žiadny Vadaš, ideme stanovať sem.
Železnica postupuje na východ súbežne s miestnou komunikáciou, ktorej povrch je čerstvo zrenovovaný. Malú zachádzku som si urobil k bývalej stanici Kamenica nad Hronom, došiel som však iba k stavadlu I. na jej szobskom zhlaví. Osobáky tu nestoja, ktovie načo je tam teda personál. Zakrátko križujem trať priecestím a ocitám sa na dolnom konci chatovej osady Kováčov. Keďže ešte je pomerne skoro skončiť, pokračujem ďalej do samotnej obce Chľaba, ležiacej na východnom upätí Burdy, na okraji riečnej nivy na sútoku Dunaja a Ipľa. Napriek odľahlosti je tu vcelku rušno. Zo stredu dediny schádzam k trati a pauzujem na miestnej ošumelej železničnej zastávke. Za železnicou ešte leží zopár domov a chát, vedie sem asfaltka.
Koľaje zbiehajúce sa v diaľke sa blyštia v jase slnka, horúci vzduch stúpa od zeme a vlní sa nad traťou, navôkol sa rozlieha ticho. Vlaky nikde, ani len nákladné. Tento výbežok novozámockého okresu, vklinený medzi rieky Dunaj a Ipeľ a zo západu uzavretý masívom Burdy, je skutočným „koncom“ Slovenska, čosi ako bratislavský pravý breh alebo ďaleká Čierna nad Tisou. Všetky tieto miesta majú zvláštnu atmosféru. Územie Maďarskej republiky sa nachádza len pár desiatok metrov odtiaľto, či už smerom na východ alebo juh.
Vraciam sa nazad do Chľaby a odtiaľ postupujem ku Kováčovu. Telefonát Lacovi je nevyhnutný, chatová osada je rozľahlejšia než som čakal, ťažko sa zorientovať. Od železničného priecestia stúpam asfaltkou pomedzi chaty, stáčam sa na panelovku, ktorá naberá až desivé stúpanie. K chate prichádzam zadychčaný a zaliaty potom krátko pred pol treťou, zvítavam sa s osadenstvom (Martin+Lucia, Andrej+Natália, Dano Melo) a po osviežujúcej sprche schádzam do „klubovne“ v pivnici. Zhruba od tretej začína diskusia o novinkách i starých známych veciach (slovenský futbal, kultúrny úpadok Európy a pod.) sprevádzaná konzumáciou „osviežujúcich“ nápojov v menšej miere. Podvečer opekačka, plechovka čierneho Bažanta z Kamenína, zopár pohárikov Melovej vodky zriedenej s vodou na jemnejšiu variantu, následný presun do „podzemia“, kde pokračujú debaty o politike. Nabudúce radšej niekoho požiadam, aby ma prefackal, keď začnem pod vplyvom rozprávať o Uhorsku a Československu...

Po nadmernej konzumácii „vitamínu A“ nebýva ráno príjemné. Ak to ale porovnám s Jelšovcami, organizmus mám tentoraz v mierne lepšom stave. Hlava ani tak nebolí, ale žalúdok poskakuje. To je ostatne dôvodom, prečo som celé dopoludnie prežil na posteli a toalete. Poobede sa trojica Martin, Lucia a Dano vrátila z kúpaliska a neskôr z nákupu v Štúrove aj Andrej a Natália. Postupne som sa postavil na nohy, stiahol fľašu jonťáku a dal si ľahký olovrant. Do večera sa hrá niekoľko partii Bang!-u, vo víre zábavy mizne mnou zakúpená ploskačka rumu, z ktorého som si však nevychutnal ani kvapku. Holt, ak sa chcem zajtra vrátiť domov, nemôžem inak. Opekačka je už nad moje sily, okolo deviatej zaliezam do spacáka a napriek hurhaju a otrasnému teplu sa snažím zaspať. Zajtra chcem vyraziť čo možno najskôr.

Počasie - jasno, zrána polojasno, slnečno, miestami veterno, tep.asi 28-30°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
125,62 km	7:31 hod.	5:18:00 hod.	24,23 km/h	54,3 km/h	Andač