Ski Nitrianska pahorkatina - 16.február 2010, ut.



Tak po vyše mesiaci, respektíve rovných 40 dňoch strávených v Prahe, sa konečne vraciam domov. Pravda, poskúškové „prázdniny“ som si teoreticky mohol začať užívať už pred dvoma týždňami, nebyť faktu, že celý týždeň medzi 31.januárom a 7.februárom som musel stráviť na povinnom lyžiarskom kurze, pričom ďalší týždeň mi vzalo čakanie na piatkovú skúšku z hydrogeológie. Bez ohľadu na výsledok vyrážam popoludňajším EC Jan Jesenius s večerným príjazdom do Bratislavy, kde ma ako obvykle vyzdvihol otec. Do definitívneho konca skúškového obdobia a začiatku ďalšieho semestra ostáva 9 dní vrátane víkendov, ktoré sa pokúsim prežiť čo najzmysluplnejšie.
Keďže v čase môjho príchodu sa na západnom Slovensku ešte stále drží sneh, cesty sú mokré a vzduch chladný – čiže panujú podmienky nepriaznivé pre zahájenie novej cyklistickej sezóny, prvá vec, nad ktorou uvažujem, je najmä využiť snehovú pokrývku (ktorá v posledných dvoch rokoch v našich končinách úplne absentovala) na nejaký ten bežkársky výlet. Nedeľňajšiu vychádzku k rybníkom s otcom, Rudolfom a psom využívam na obhliadku terénu a charakteru snehového pokryvu. V kontraste k vyslovene kopcovitému terénu Krkonoš, kde som na spomínanom lyžiarskom absolvoval niekoľko vychádzok na bežkách, je len mierne pahorkaté až rovinaté okolie Nitry priam raj pre bežkára mojich (začiatočníckych) schopností. Okrem toho zo správ som sa dozvedel, že v priebehu týždňa má nastať výraznejší prílev teplého vzduchu a stúpnutie teploty až na 10°C, čo by znamenalo koniec zimnej sezóny. Na uskutočnenie lyžiarskeho výletu mám teda poslednú možnosť.
Pondelok trávim v Nitre, najmä z dôvodu kúpy nových okuliarov (tie doterajšie zmizli v krkonošskom snehu) a exkurzie s Radeckým do Irish pubu. Nasledujúci deň ráno ma trochu odrádza počasie, čakám na vyčasenie, no keďže ani do jedenástej neprichádza, vyrážam tak či tak. Presviedča ma najmä to, že dnes mám vzhľadom na blížiace sa oteplenie poslednú šancu. Rybničnú opúšťam o 11:15 hodín, kúsok kráčam od domu peši a za rohom pri bývalom Zverinovom obchode nasadzujem lyže. Za využitia vlastnej stopy z nedele zbieham krížom cez pole a na poľnú cestu, vedúcu severným okrajom rybníkov, sa napájam kúsok pred hájikom. Svojim prejazdom vyrušujem húf bielych labutí, v chvate prelietajúcich do bezpečia húštiny lemujúcej rybník. Pokračujem na koniec „dvojky“, ktorá bujným porastom tŕstia pripomína skôr prírodné jazero a nie obhospodarovaný rybník. Spolu s vypustenou a zarastajúcou „jednotkou“ majú obe viac význam pre ochranu viacerých druhov vtákov, ktoré tu sídlia v priebehu celého roka, než chov a lov rýb.
Na okraji poľa, tiahnuceho sa pozdĺž posledných dvoch rybníkov, je sneh relatívne hlbší s pevnou krustou na povrchu, takže môžem zrýchliť tempo a trocha si aj „zakorčuľovať“. Od križovatky s poľnou cestou Lukáčovce – Andač pokračujem naprieč poľom po ľavom brehu potoka Andač. Po niekoľkých minútach prichádzam k medzi s jarkom, pomerne širokej nato, aby som si vyhodil z hlavy jej preskakovanie, našťastie však ponad Andač vedie provizórny mostík zo zvaleného betónového panelu, ktorým s odopnutými lyžami prechádzam na druhý breh potoka a opäť sa napájam na poľnú cestu. Na zastávke Andač čakajú nejakí ľudia, dá sa teda čakať prejazd vlaku. Pri hydinárskej farme Tŕnie križujem asfaltku od dediny Andač a postupujem ďalej pozdĺž železničnej trate, ktorou práve prebieha motorák v smere od Leopoldova. Chvíľu stojím a dívam sa za ním – pritom spomínam, ako sme kedysi, či už na Ťahanovciach alebo v prvých rokoch v Alekšinciach, chodili k trati a sledovali prechádzajúce vlaky.
Tŕnie opúšťam za 5 minút dvanásť, zľadovatelou cestou zbieham popri vyvýšenom vale trate č.141 (Leopoldov – Kozárovce) k podjazdu, kde sa cesta vetví na dva smery – Andač a Zbehy, respektíve Čab. Dávam prednosť druhej možnosti, takže postupujem i naďalej pozdĺž železnice. Šušťaním skĺznic lyží plaším kŕdeľ bažantov, vyletujúcich jeden po druhom z tŕstia. Pravidelne sa zastavujem a vydychujem, tempo sa mi mierne spomaľuje, zrejme na mňa dolieha prvá kondičná kríza, okrem toho začína mierne pofukovať a aj charakter snehovej pokrývky sa oproti okoliu alekšinských rybníkov trocha zhoršuje – spod tenkej vrstvy snehu tu a tam vykukujú zmrznuté hrudy zeminy. Snehu však nechýba v bezprostrednej blízkosti trate, kde sa zachoval ako relikt po akomsi veľkom záveji. Inak železnica sa v minulosti v údolí Andača výraznejšie kľukatila, súčasný „priamejší“ stav a tiež oblúk vbiehajúci od severozápadu do stanice Zbehy, popri ktorom dnes postupujem, je výsledkom prestavby na konci 40.rokov (vrátane vybudovania spojky Zbehy – Jelšovce a zrušenia bývalej výhybne Oder).
Ošumelú uzlovú stanicu Zbehy mám na dohľad. Chvíľu uvažujem, ktorým smerom sa vydať. Jednou z možností je obísť dedinu Zbehy a prípadne sa odtiaľ vrátiť vlakom. No nedá mi skončiť to takto skoro. Od železnice sa teda stáčam k medzi, prechádzam do čabského chotára a miernym stúpaním s výhľadom na osadu Lahne a časť údolia Radošinky pokračujem na sever. Na poli medzi Zbehmi a Čabom sa biely koberec zúžil už iba na nepatrnú vrstvu, spod ktorej hojne vykukujú zelené fľaky nejakej oziminy. Tieto „odkryvy“ do určitej mierny vyrábajú divé zajace, prežívajúce v zime na zeline konzervovanej pod snehom. Skupinka ušiakov na mňa pokukuje zdiaľky, zrejme som ich vyrušil pri obede. Pole zdolávam oblúkom končiacim pri čabskom cintoríne, ležiacom mierne obďaleč obce zhruba v polovici svahu. Na zdanlivo miernom, no tiahlom svahu, absolvujem prvý dnešný zjazd, ktorý po nabratí patričnej rýchlosti a zvyšujúcej sa nestabilite, spôsobenej hrboľatým podložím, končím so zadkom v snehu. Po zjazde zákonite nasleduje stúpanie, kopec vystupujúci nad osadu Sila zdolávam traverzom a pri vodojeme sa potom napájam na zasneženú asfaltku vedúcu k poľnohospodárskemu družstvu. Po druhýkrát skladám lyže, križujem asfaltku vedúcu zdola zo Sily a ďalším poľom smerujem na Nové Sady, ktoré už zdiaľky prezrádza vežička katolíckeho kostola. Zlá správa je, že v týchto miestach je už sneh v pokročilejšom štádiu topenia, takže medzi pásmi namoknutej hliny vytvára pomerne slabo prepojené „ostrovčeky“. Nalepovaniu blata na lyže nie je možné sa vyvarovať. Čím viac sa približujem k Novým Sadom, tým je to s lyžami na nohách komplikovanejšie. Napokon ich odopínam a peši prebieham na okraj poľa, odkiaľ potom zjazdom popri hornom okraji cintorína schádzam do dediny. Pri soche Krista sa o 13:35 hodín skladám k približne desaťminútovej pauze, dávam si tyčinku na energiu a odpíjam z obmedzených zásob čaju. Zároveň kontrolujem stav otlaku na päte, ktorému následná chôdza dedinskými ulicami veľmi neprospieva.
Predpokladám, že v Nových Sadoch ešte nevideli bežkára – tým spôsobom na mňa totiž okoloidúci pozerajú. Lyže opäť nasadzujem pri železničnom priecestí, odkiaľ postupujem popri potoku Radošinka na okraj obce. Pri druhom priecestí prechádzam na pravý breh a po krátkej rovinatej pasáži stúpam nad Nové Sady opäť súvisle zasneženým poľom. Dedina sa mi na moment stráca z obzoru, sivobiela obloha splýva s bielou snehovou pokrývkou zeme, do ktorej s občasnými prestávkami vtláčam svoju stopu. Z kopca sa mi núka aký-taký výhľad, sčasti na údolie Radošinky, no najmä Nové Sady a ich miestne časti Kotrbál a Ceroviny. Medzi spomínanými osadami postupujem zhruba paralelne s cestou a kolmo k svahom, takže absolvujem niekoľko miernych stúpaní i klesaní. V okolí Cerovín je úžasný kľud, žiadne zvuky áut, ba ani šteknutie psa. Len škoda tej zamračenej oblohy, celej krajine na Ponitrí to dáva zbytočne pochmúrny ráz.
Na okraj osady Ceroviny prichádzam o 14:55 hodín, križujem asfaltku a striedavo traverzom a do véčka vystupujem na priľahlý kopec. Zisťujem, že by sa hodila mapa, v tejto oblasti akosi nemám prehľad. Čas pokročil, je najvyšší čas stočiť sa smerom domov, na západ. Kúsok za Cerovinami križujem medzu a predtým i dvoje staršie bežecké stopy, a následne sa ťahám popod vysokonapäťové elektrické vedenie očividne vedúce v smere SV-JZ. Nitrianska pahorkatina mi tu kladie do cesty pomerne prudké kopce, a samozrejme strmé zjazdy na ich odvrátenej strane. Zľadovatelá vrstvička na povrchu snehovej pokrývky z nich robí nervydrásajúcu skúsenosť. Na vrchu druhého výšľapu už vidím na Lukáčovce, dostávam sa teda do známych končín. Aj tak však mám pred sebou ešte hodný kus cesty s predpokladom, že dorazím až na zotmení. Z toho dôvodu volám domov a oznamujem, aká je situácia.
Svah pri bývalej lukáčovskej „pieskovni“ je už dostatočne prudký nato, aby sa tu postavila malá zjazdovka. A myslím, že hanbiť by sa za ňu nik nemusel. Priamy zjazd je vylúčený, skúšam traverz, no i tak naberám pomerne nebezpečnú rýchlosť. Okrem toho mi vinou zľadovatelého povrchu odkĺzla jedna z lyží, čoho výsledkom bola „šípka“ do tvrdej zeme. Holt, tie zjazdy ešte musím nejako zlepšiť.
Kopec naproti pieskovni (v skutočnosti odkryv v pleistocénnej spraši) som vyšľapal do véčka, nato prechádzam úzkym pásom riedkeho lesa k hranici s pastuchovským chotárom. Dedina samotná je pomerne ďaleko, dnes ju už nezvládam. Svah klesajúci od lesa k miestnej komunikácii Lukáčovce – Pastuchov je i v tomto prípade dosť prudký a dlhý nato, aby som ho zišiel jedným šmahom, v snahe vyhnúť sa ďalšej kolízii volím zjazd po serpentínach, končiaci pri úľoch v dolinke Lukáčovského potoka. Začína sa vyjasňovať, aspoň v záverečných dvoch-troch hodinkách teda budem môcť potešiť oko pohľadom na okolitú krajinu. Križujem asfaltku a pozvoľna stúpam miernym kopcom v ústrety na západ sa odoberajúcemu slnečnému kotúču. Na svahu oproti sledujem stádo asi 50 sŕn, ktoré potom prebehujú krížom cez pole len malý kúsok odo mňa. Príjemným zjazdom zbieham do bezmenného údolia a už zdiaľky pozorujem jednoduchý poľovnícky posed, stojaci na okraji neveľkého lesa. Ideálne miesto na pauzu.
Okolo pol piatej posedávam na posede, zajedám si keks a „sťahujem“ zvyšok čaju z pollitrovej fľašky, dívam sa na okolie – zasnežené polia, v jemnom opare ležiace Lukáčovce, kopce ožiarené zapadajúcim slnkom. Od miesta poslednej pauzy pokračujem rozhraním lesa a poľa, krátko nato začínam stúpať a pomaly sa odkláňať od Lukáčoviec. Vzduch sa ochladzuje, krajina pomaly a isto upadá do pološera. Stúpanie ústiace povyše lukáčovského družstva je riadna zaberačka. Od medze prebiehajúcej na „vrchole“ nasleduje záverečné klesanie, napriek zdaniu pomerne tiahle. Do Alekšiniec, ktoré už mám vcelku na dohľad, postupujem stredom poľa súbežne s asfaltkou, od ktorej však mám určitý odstup a preto po zotmení ju identifikujem len podľa svetiel prebiehajúcich áut. Ako prvý oporný bod míňam poľovnícku chatu v zákrute nad Lukáčovcami, až po hodnej chvíli sa potom dostávam k „hraničnej“ medzi, kde sa uprostred poľa v tichu a samote kochám pohľadom na svetlá dediny, žiariace do prichádzajúcej noci. Postupne sa nepatrne stáčam na juhovýchod tak, aby som z poľa vyústil na roh Rybničnej a lukáčovskej lokálky. V diaľke ešte sledujem lesík vyznačujúci bývalý židovský cintorín, vedľa ktorého najnovšie stojí prieskumný hydrogeologický vrt.
Záverečné desiatky metrov už zdolávam celkom rýchlym tempom, bežky skladám na začiatku Alekšiniec a vyľudnenou Rybničnou kráčam peši. Domov prichádzam za tmy o 17:50 hodín, čistím lyže a napokon nazerám do mapy, čo za trasu som to dnes vlastne prešiel. Podľa výpočtov z Google Earth mi vychádza 22 kilometrov. Inak výborný zážitok, niekedy si to musím zopakovať.

Počasie - zamračené, postupne polojasno, bezveterno, tep.asi 0-3°C, k večeru -2°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):


© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010