Na našej ceste z Nitry do Košíc sa obvykle nevyhneme prejazdu cez oblasť Slovenského krasu, ktorý južnú magistrálu lemuje na približne 60 kilometrovom úseku medzi Plešivcom a Moldavou nad Bodvou. Typickým a neprehliadnuteľným krajinným útvarom Slovenského krasu, ktorý je od roku 2002 národným parkom, sú planiny, vápencové „ostrovy“ prudko vystupujúce z okolitých kotlín a riečnych dolín. Ak človek prichádza po hlavnej ceste od západu, pri Plešivci, jednom z hlavných východísk do okolitých hôr, sa mu naskytne pohľad hneď na tri planiny, ležiace relatívne neďaleko od seba. Od západu Slovenský kras uzatvára planina Koniar, oddelená tektonickou aktivitou na zlomoch v údolí Štítnika a Slanej, a v nemalej miere aj eróziou týchto dvoch riek, od susednej Plešiveckej a Silickej planiny. Za cieľ sme si zvolili Plešiveckú, kam je z rýchlikovej stanice v Plešivci najlepší prístup. Pre mňa osobne to bude návrat do Slovenského krasu po troch rokoch.
Po poslednej túre v Kozích chrbtoch sa akosi nič nepodnikalo, na príčine bolo zrejme nepriaznivé počasie. Pri prvom rannom pohľade z balkóna ani dnes nemám z oblohy dobrý pocit. Súvislá oblačnosť dáva tušiť, že dnešná túra nebude úplná letná idylka. Vstávanie je skoré, odchod z domu tiež. Na stanici sa s Michalom stretávame krátko pred šiestou, Košice opúšťame takmer prázdnym rýchlikom R 930 Ipeľ s odchodom 5:58 hodín, počas jazdy sledujeme ubiehajúcu krajinu Košickej kotliny a na pár minút striedavo obaja upadáme do ľahkého spánku. Do Plešivca prichádzame o 7:10 hodín, okrem nás nevystupuje nik, chlapík s červenou brigadírkou dáva signál na odchod rýchlika, smerujúceho ďalej na Zvolen, po ktorom sa okolím stanice rozlieha zvláštna atmosféra ticha a samoty. Pristavený motorák vyráža na muránsku lokálku až za pár chvíľ. Po posledných prípravách sa okolo štvrť na osem púšťame od budovy stanice asfaltkou smerom k zvolenskému zhlaviu, kde prekračujeme koľaje hlavnej trate č.160 (Zvolen – Košice) a dnes už málo využívanej (osobná doprava zastavená 2.februára 2003) štítnickej lokálky č.166 (Plešivec – Slavošovce). Poza rozľahlé koľajisko plešiveckej stanice sa presúvame k areálu rušňového depa, za ktorým úzka stará asfaltová cesta začína stúpať.
Obloha je zatiahnutá súvislou sivastou oblačnosťou, neprší, vzduch je vlhký a dusný. Výstup asfaltkou na planinu je monotónny, krok za krokom, výdych za výdychom stále ten istý pohľad – úzka cesta zarezaná do svahu a odkrývajúca erodujúce bielošedé triasové vápence, neveľké údolie Štítnika a planina Koniar vykukujúca spoza porastu krovia, koberce skalných ruží lemujúcich okraj cesty, čas od času nejaká tá zákruta. Najväčším zážitkom je nález krásneho kalcitového sintra na pukline jednej z vápencových stien. Na vrch planiny prichádzame až po hodnej chvíli, asfaltka vstupuje do lesa a vzápätí sa vynára na čistine pri turistickom hríbiku Ďulová (505 m.n.m., 8:15 hodín). Po rýchlej prestávke na vydýchanie a doplnenie tekutín pokračujeme v postupe. Kvalita asfaltky sa čoraz viac zhoršuje až napokon kráčame po štrkovej ceste, kľukatiacej sa riedkym lesom a lemovanej množstvom neveľkých, často málo zreteľných terénnych zníženín, krasových závrtov. Reliéf planiny sa prejavuje, cesta nás vedie zväčša po rovine, stúpame iba mierne. Zakrátko sa dostávame k ďalšiemu opornému bodu, horárni Veľký vrch (cca 620 m.n.m.). Budova horárne pôsobí až idylickým dojmom, jednoducho chata uprostred lesa na odľahlom mieste nedostupnej planiny. Jej osadenstvo si vonku práve chystá raňajky a nám dvom nevenuje pozornosť... niet divu...
Povyše horárne Veľký vrch, v mape označenej aj maďarským názvom Bárkay, štrkovka po dlhšej dobe naberá citeľnejšie stúpanie a napokon nás vyvádza von z lesa. Až tu sa nám naskytá pohľad ako z ktoréhokoľvek turistického sprievodcu Slovenským krasom – rozľahlé lúky s iba drobnými „ostrovčekmi“ porastu či osamotene stojacimi stromami, ktorých koruny tu a tam ukrývajú poľovnícky posed, kamenité poľné cesty vychodené stádami kráv, početné misovité závrty, z nich niektoré desiatky metrov široké. Na okraji jedného takého, na mieste zvanom Gemerské lúky, sa krátko po deviatej pod košatou čerešňou skladáme k pauze, vybaľujeme desiaty a v Michalovej mape sledujeme ďalší priebeh trasy.
Po krátkom stúpaní míňame pri Serényiho studni betónovú cisternu, zhromažďujúcu vodu pre napájanie dobytka, a obďaleč aj polorozpadnuté korytá. Začínajú sa objavovať problémy so značením, ktoré sme doposiaľ nepociťovali. Modrá trasa vedie podľa mapy priamo na sever, toho sa aj držíme, chodník je však miestami dosť nejasne vychodený, prikrytý bujnejúcim, dažďom zmáčaným porastom, značky kreslené na väčších balvanoch alebo nevysokých žrďkach, obklopené hustou trávou, často zanikajú. I keď Plešivecká planina nie je až tak rozľahlá (asi 30 km2), blúdenie bez značky tu nehodláme podstúpiť. Na dohľad máme výraznejší vrch Štít (851 m.n.m.), najvyšší bod planiny. Obloha je stále zatiahnutá a nezdá sa, že by sa mala v dohľadnej dobe vyjasniť. Teplý vlhký vzduch v pravidelných intervaloch osviežujú závany sviežeho vetra. Čakáme dážď.
Na samom severe planiny sa napájame na širšiu poľnú cestu a len čo by kameňom dohodil od súbehu so žltou trasou od Rakovnice sa ocitáme na rázcestí Gerlašská skala (752 m.n.m.). Skalou je rozorvané vápencové bralo na najsevernejšom cípe Plešiveckej planiny, kam si od rázcestníka treba zájsť asi 5 minút po modrej (smer Štítnik), no výhľad vcelku stojí zato. V brázde lemujúcej severné úpätie planiny ležia dediny Honce, Rožňavské Bystré, Rakovnica a Rudná, za ktorou sa otvára Rožňavská kotlina, výhľadu dominuje neďaleký masív Tureckej (953 m.n.m.), prešpikovaný množstvom šácht a štôlní, v ktorých generácie rožňavských baníkov dobývali najmä železnú rudu. Jednu z baní, Mier pod vrchom Mních, je možné vidieť z Gerlašskej skaly priamo nad obcou Rožňavské Bystré. Spoza masívu Tureckej potom len nejasne vykukujú kontúry hlavného hrebeňa Volovských vrchov. Okolo pol jedenástej sa skladáme k pauze, konzumujeme potraviny z vlastných zásob, kocháme sa vyššie popísaným výhľadom a uvažujeme, ktorým smerom sa vydať. Kým ja navrhujem vrátiť sa po žltej cez planinu do údolia Slanej a na vlak nasadnúť v Slavci, Michal by to rád „vzal“ smerom na Rožňavu, hoci aj po asfaltke... tak budiž...
Z vyhliadky na Gerlašskej skale sa teda vraciame k rázcestiu, kde po zelenej trase naberáme smer Rakovnica. Terén rovnaký ako doposiaľ – trávnaté pláne posiate samostatne stojacimi stromami, sem tam nejaký krík, dobre schodná poľná cesta. Mierne klesáme až na Veľký vrch (721 m.n.m.), rázcestie so žltou smer Slavec, kde potom vstupujeme do lesa a vlastne opúšťame planinu. Klesáme relatívne širokou lesnou cestou, miestami vymletou až na skalný podklad dažďovými stružkami. Kľukatiaca sa cesta sa s klesaním zužuje, pribúda na nej burinového porastu, tu a tam sa musíme predrať cez pŕhľavu. Cez koruny stromov prenikajú prvé lúče slnka, oblačnosť sa teda trhá a nebo postupne vyjasňuje. Pri prvých domoch v Rakovnici je ešte cesta rozblatená pretekajúcou bystrinou, ďalej už kráčame asfaltkou. Dvoma-troma ulicami sa presúvame k obecnému úradu a následne pozdĺž zreteľne hlavnejšej cesty von z dediny. Úmysel osviežiť sa oroseným pollitríkom kofoly sa nepodarilo zrealizovať, miestne pohostinstvo je akosi zatvorené alebo azda nefunkčné, to je nám už vcelku jedno... skladáme sa na lavičke pri pamätníku SNP a osviežujeme sa z vlastných zásob.
Krátko pred tým, než sme sa v Rakovnici, bývalej banskej obci rožňavského okresu s asi 500 dušami, zložili k pauze, odbilo dvanásť hodín. Rozhodli sme sa pokračovať peši po autoceste až do Rožňavy a túru zakončiť na niektorej z najbližších vlakových staníc, buďto v Rožňave alebo Joviciach. Medzičasom sa vyjasnilo, na oblohe namiesto „koberca“ zrážkových mračien ostali len sporadické, osamotene sa valiace biele oblaky. Povyše Rakovnice sa napájame na cestu II.triedy č.526 (Hnúšťa – Rožňava), ktorou v relatívne riedkej premávke postupujeme na východ. Rezkým tempom kráčame krajnicou asfaltky, v páľave poludňajšieho slnka sa nám čelom rinie pot a hrdlá vysychajú. Minútku na vydýchanie si dávame v Rudnej, odtiaľ potom už len schádzame do Rožňavskej Bane, kde pri železničnej zastávke Rožňava mesto (304 m.n.m.) prekračujeme trať č.167 (Rožňava – Dobšiná) a vstupujeme do mesta. Na Námestie baníkov, kam nakoniec prichádzame o 13:10 hodín, je to ešte zo desať minút chôdze miernym kopcom. Oddych je už potrebný. Dobrú hospodu sa nám podarilo objaviť až na x-tý pokus po obídení celého hlavného námestia v jednej z bočných uličiek. Z fleku si teda dávame polliter kofoly a ako bonus letnú špecialitu Zlatý bažant „extra cold“, ktorý som do tejto doby ešte nikde nevidel. Studený bol riadne, až udrel do hlavy, ale inak mi celkom zachutil.
Nad nápojmi osviežujúceho charakteru a v príjemnom tieni slnečníka na letnej terase trávime zhruba hodinu a pol. Keďže čas pokročil, postup až do Jovíc vypúšťame a volíme jednoduchšiu variantu s cieľom v stanici Rožňava, ktorá leží mimo mesta fakticky v intraviláne Brzotína. Z historického Námestia baníkov, centra mesta, postupujeme dlhou Šafárikovou ulicou do miestnej časti Bak, pripomínajúcej priemyselnú zónu a ťahajúcej sa až k hlavnej ceste č.50 (Košice – Zvolen). Na ľudoprázdnu stanicu prichádzame o trištvrte na štyri, v pokladni kupujeme lístky a približne polhodiny ešte vysedávame na peróne, krátiac si čas pozorovaním fatamorgány nad rozpálenými koľajami. Vlak Os 6409 prichádza od Plešivca o 16:25 hodín, príjemná, no zdĺhavá jazda novou súpravou rady 813 („bageta“) končí v Košiciach o 17:56 hodín. Keďže Michal sa plánuje z Košíc na týždeň vzdialiť, a navyše má byť zajtra dobré počasie, nebudeme leňošiť a vybehneme na nejakú menšiu túru – s cieľom na Sivci v neďalekej Čiernej hore.
Počasie - zrána a dopoludnia zamračené, bezveterno, dusno, neskôr vyjasnenie, jasno, slnečno, tep.asi 28°C Účastníci - Michal Dvořan, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
