S otcom som sa po vianočných sviatkoch, aby sme predišli nebezpečnému kvaseniu doma, vybral na túru na Dedinky, kam sme prišli 28.decembra a ubytovali sa tradične v hoteli Priehrada.
29.decembra ráno balíme veci, dávame si nejaké tie raňajky v reštaurácii a najedení si to o 8:15 hodín smerujeme popri nádrži do dediny, ku škole. Boli sme veľmi nemilo prekvapení pri zistení, že chodník na Stratenskú pílu je asi do pol metra v snehu a prepadáva sa. Napriek tomu sme sa rozhodli držať kurz. Šmýkame sa a padáme, postup je pomalý, obtiažny a mierne poznačený nervami. Ešte horšie to bolo na druhej strane kopca, kde sme opustili les. Lúka nad Stratenskou pílou predstavuje obrovský otvorený priestor, teda stav belavej pokrývky tu je ešte vyšší. Okrem toho do údolia sadla hustá hmla. Väčšinou keď ideme touto cestou, zabočíme dole k rieke, ale teraz sme sa museli brodiť po vyšľapanej trase, obchádzajúcej chatky zhora.
K rázcestníku na Stratenskej píle sme dorazili až o 10:00 hodín a po krátkej pauze pokračujeme po rozmočenej asfaltke do dediny. Po niekoľkých zákrutách sa ocitáme pri rybárskej chate a za ňou na križovatke s hlavnou cestou Dobšiná – Poprad. Železnica ju kúsok opodiaľ prekonáva impozantným oceľovo-murovaným mostom. Prvou budovou dediny Stratená (860 m.n.m.) je penzión Šafrán, kde nás akurát obieha poštárske auto. Miestni odhadzujú kopy snehu zo záhrad, príjazdov a striech domov. Na autoceste, po ktorej postupujeme namiesto chodníka, leží súvislá utlačená vrstva snehu zasypaná štrkom. Na pravo od nás sa nachádza množstvo starých budov, do 20.rokov minulého storočia (kedy ju demontovali pre ekonomickú nerentabilnosť) tvoriacich areál zlievárne s vysokými pecami.
O 10:30 hodín prichádzame k zastávke Stratená. Búdka je drevená, avšak ešte stále pôvodná, z 30.rokov, čo dokazujú aj archaické nápisy na záchodoch – „mužský“ a „ženské“. Majú tam aj oddiel pre zamestnanca železníc, ako pokladňu na predaj lístkov. Koľaje trate č.173 takmer nevidno pod návalom snehu. V blízkom železničiarskom strážnom domčeku už bývajú nejakí „civili“, zrejme chatári.
Šli sme ďalej do centra dediny, na „hlavné“ námestíčko s kostolom, obecným úradom a klasickou vidieckou krčmou. Dávame si čaj a kofolu a chvíľu nasávame atmosféru. Po nejakej polhodinke sme sa pustili do ďalšej cesty smerom na západ. Na okraj cesty bolo z vozovky nahrnuté väčšie množstvo snehu, no chôdza medzi riedkou premávkou automobilov je celkom príjemná. Od konca obce je to len kúsok k východnému portálu cestného Stratenského tunela, postaveného niekedy v 60.rokoch. My sme ho však chceli obísť Stratenským kaňonom, kade vedie aj značená červená trasa (Cesta Hrdinov SNP). Rieka Hnilec sa tu ako nejaký potôčik krúti pomedzi skaly, ktoré po storočia tvaruje k obrazu svojmu. Asfaltka prechádza mnohými drobnými mostami z jedného brehu tiesňavy na druhý. Na ceste je snehu dosť a stopa už nie je veľmi zreteľná, takže si viac-menej prešľapávame sami. Tú početnosť zákrut sme už nevydržali a na jednom z mostíkov si dali pauzu na občerstvenie. Na hlavnú sa vraciame na opačnom konci tunela, kde zároveň o niečo vyššie na svahu ústi aj železničný Stratenský tunel. Inak, až do uvedenia diaľničného tunela pod masívom Branisko pod skúšobnú prevádzku roku 2003, bol miestny cestný tunel najdlhším na Slovensku!
Obloha sa nám trochu vyjasnila. Hnilec teraz tečie po pravej strane cesty cez lúku, nad ktorou sa týči výrazný kopec so skalnatým vrcholom – Remiaška (1167,6 m.n.m.). Sem-tam okolo nás prebehne nejaké to košické alebo maďarské auto, či lokálny autobus KDS Košice. Zatáčkou prichádzame ku križovatke, rázcestiu Krivian (820 m.n.m), kam ústi v zime neudržiavaná asfaltová cesta od Hrabušíc. Zároveň je východiskom na sedlo Kopanec (991 m.n.m.), ktoré je jednou z brán na Spiš. Po rýchlej úprave topánok ideme autocestou ďalej. Míňame železničný prejazd, portál jedného z tunelov trate Margecany – Červená Skala a po chvíli, o 13:00 hodín aj bielu reflexnú tabuľku „Stratená, časť Dobšinská Ľadová Jaskyňa“.
Spomienky sa začínajú vynárať – námestie s fontánou a dreveňákovým bufetom pri ceste, dnes už nepoužívaný hotel Jas (kde sme raz pred mnohými rokmi boli ubytovaní) a cestička okolo pošty do ihličnatého lesa, do kopca k jaskyni. Len ľudí akosi niet. Po krátkej obhliadke miesta sme zakotvili v reštaurácii (v bufete bolo nahúlené), kde jedinými hosťami bola skupinka Maďarov. Počas chlípania polievky dostal otec nápad, že by sme mohli pokračovať až na Pusté Pole. Čašník povedal, že po asfaltke pešo to nemôže byť viacej ako hodinka. Postupne sa to začalo zdať aj mne, a tak o 14:15 hodín impulzívne vyrážame tým smerom.
Hodný kus ešte postupujeme osadou Ľadová Jaskyňa, končiacou pod špicatým kopcom zvaným Ostrá skala. Pod skalou cestu pretína jedným z tých dlhších viaduktov železničná trať č.173. Prechádzame aj okolo nejakého agroturistického penziónu s konskou farmou. Cesta stúpa čím ďalej, tým viac. Krok máme rezký, zdá sa, že vlak by sme mohli stihnúť, avšak starý Tenzing začína cítiť kolená. Na rázcestí Ústie Spišského potoka sa od cesty odpája zelená trasa na sedlo Besník (994 m.n.m.). Ku koncu sa údolie Hnilca zužuje, hradská vedie už iba cez les.
Osada Pusté Pole je oficiálne časťou Telgártu, ale nijak zvlášť nie je označená. Od križovatky sa na juh stáča štátna cesta č.66 do Brezna, na sever č.67 smer Poprad. Blízko sa nachádza aj „depo“ údržbárskych mechanizmov Slovenskej správy ciest. Na autobusovej zastávke postáva nejaká skupinka turistov. Od cesty napravo, na vŕšku sa nachádza Horský hotel Pusté Pole.
Naše kroky smerujú po spevnenej asfaltke kúsok za osadu, do kopca k železničnej zastávke Vernár, kde sme o 15:30 hodín. Kedysi to bývala stanica s prednostom (do roku 1985), potom nákladisko a dnes už tu väčšina vlakov stojí len na znamenie cestujúceho. Kým sme čakali, pritrafil sa k nám nejaký miestny vlčiak. Keď prichádzal motorák, sadol si na perón akoby mal ísť s nami. Posledný pohľad na dominantnú Kráľovu hoľu a vlakom Os 7761 (jedna 812-ka) odchádzame o 15:44 hodín.
Zo Stratenej na Dedinky sa viezla väčšia skupina turistov, takže stanica pri výstupe o 16:00 hodín trocha ožila. Čaká nás už len posledná cesta cez hrádzu k domovskému hotelu, kam prichádzame až za tmy.
Počasie - miestami mierne veterno, hmla, od západu vyjasňovanie, tep.asi 0°C Účastníci - Róbert Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
