Z medzisviatočného kvasenia po Vianociach sme sa pokúsili vytrhnúť nejakou turistikou, po starostlivej úvahe najlepšie v Slovenskom raji. Cesta až k hotelu Čingov na Čingove, kde sme mali byť ubytovaní, cez Horehronie, horský prechod Vernár a niekoľko lokálnych „spišských“ komunikácii, prebiehala až na menšie nedostatky v miestnej organizácii dopravy (vieme, o čo ide :) vcelku v kľude. Izbu sme dostali dvojposteľovú, avšak len od utorka do štvrtka, potom ju má rezervovanú niekto iný a my sa máme presunúť.
Na prvú túru vyrážame hneď ďalší deň. Prekvapený som bol, že väčšina roklín (teda okrem Piecok a Kyseľa) je aj v zime priechodná, a to platí aj pre Prielom Hornádu, samozrejme za priaznivých poveternostných podmienok. Keďže v lete je Prielom prehustený ľuďmi, rozhodli sme sa ho absolvovať teraz. V bare sme si ráno nechali navariť čaj, kľúče odovzdali na recepcii a o 8:03 hodín opúšťame parkovisko pred hotelom Čingov.
Dostávame sa do dolnej časti osady Čingov, kade preteká Tomášovský potok a postupne míňame dve rázcestia, druhé na úrovni Hornádu. Tam sa nachádza na žulovom balvane osadená kovová pamätná tabuľa vzniku Národného parku Slovenský raj roku 1988 a zároveň sa tu asfaltová cesta mení na obyčajnú lesnú, vedúcu kúsok ďalej ku chatám. Za prvou lávkou už len chodníkom, hoci pomerne širokým a o 8:30 hodín prichádzame k rázcestiu Lesnica. Tu sa od modrej cesty po toku potoka Lesnica odpája zelená trasa späť na Košiarny briežok. Údolie Hornádu je ešte pomerne široké, najmä zo severnej strany ohradené mohutnými skaliskami, z ktorých asi najvýraznejší je priamo pred nami sa týčiaci Tomášovský výhľad (650 m.n.m.).
Križujeme Biely potok a ďalšou lávkou prechádzame na ľavý breh rieky Hornád, k rázcestiu Pod Tomášovským výhľadom. Počasie je, zdá sa, pekné – obloha bez mráčika, slnko svieti, no v tejto hlbokej doline si ho veľmi neužijeme. Pokračujeme v postupe hustým ihličnatým lesom, prechodom mostíkom Nad úžinou na druhý breh rieky a prichádzajú prvé nepríjemnejšie terénne prekážky – holú skalu musíme zdolať stupačkami Pri jaskyni. Povedal by som, že úsek Prielomu po Letanovský mlyn je najhorší. Je tam pomerne veľa „roštami“ zabezpečených exponovaných miest, pričom niektoré vedú popri skale do ostrých zákrut, asi 15-20 metrov nad čiastočne zamrznutou hladinou rieky. Tento úsek zdolávame asi hodinku (od ústia Bieleho potoka), o 9:50 hodín prichádzame k rázcestiu Letanovský mlyn, kde sa skladáme a dávame si čosi ako raňajky.
Dolina je tu uzavretejšia pred slnečným svetlom, je o poznanie chladnejšie. Tráva na blízkej lúke je ešte stále pokrytá inovaťou. Za obnoveným Kartuziánskym mostom (pôvodný padol za obeť bojom konca druhej svetovej vojny) sa nachádza ďalšie rázcestie – Trstený potok (510 m.n.m.), odkiaľ sa modrá trasa oblúkom stáča cez chatovú osadu a okolo objektu Letanovského mlyna. Dostávame sa do tej najhlavnejšej časti Prielomu Hornádu. Po okrajoch vysokými skaliskami lemované údolie sa opäť zužuje. Dojem divočiny okrem rozorvanej vodnej hladiny, miestami ožiarenej tenkými lúčmi pomedzi stromy prenikajúceho predobedňajšieho slnka, dotvárajú aj krížom-krážom polomom pováľané kmene ihličnanov. Človek si túto divočinu po prvý raz skrotil roku 1906, kedy tadeto prešli prví odvážlivci, vyzbrojení len vtedajším primitívnym horolezeckým náčiním. Ich prechod zrejme trval celý deň (ak nie viac), od úsvitu do západu slnečného kotúča za obzor kopcov Slovenského raja. Dnes, vďaka zabezpečenému prechodu Chodníkom Horskej služby, trvá zdolanie Prielomu v priemere 3 a pol hodiny. Navyše v súčasnosti je priechodný celoročne a napriek niekoľkým problematickým miestam so stupákmi je ho možné prechádzať obojsmerne.
Ocitáme sa pred zasrieneným visutým mostom Lanová lávka, ktorý je v rámci Prielomu najdlhší. Prechod mostami je vo všeobecnosti povolený naraz najviac piatim ľuďom – ak by po moste pochodovalo viac jedincov usporiadaným vojenským krokom, mohli by ho natoľko rozkývať, že by sa odtrhol. Na opačnej strane lávky sa na pravom brehu rieky nachádza rázcestie Kláštorská dolina ústie, kam prichádzame o 11:00 hodín. Chodník sa stáča popod lávku a smeruje k ďalším stupom. Stretávame prvého, no osamoteného turistu. V jednej z nasledujúcich sa však míňame so skupinkou asi piatich chlapíkov idúcich v opačnom smere. Práve, keď sa tok rieky trocha skľudnil, stúpa náš chodníček prudko hore na jednu zo skál, kde zastavujeme a dávame si čosi pod zub z vlastných zásob. V tých miestach nás obchádza pomerne početná partia slabšie vybavených výletníkov, tiež postupujúcich po prúde rieky.
My pokračujeme proti prúdu Hornádu, pričom nás čaká posledný stupačkový úsek (najdlhší) – Pri Mníchovej diere. Na moment nám do tvárí zasvietilo slnko. Záverečný úsek spočíva v krátkom postupe lesom a po vodorovných drevených rebríkoch, aké sú napríklad v Tomášovskej Belej, ktoré nás o 12:30 hodín privádzajú k Hrdlu Hornádu. Názov je veľmi príznačný – sa rieka tu zlieva s potokom Veľká Biela voda a zároveň sa pre ňu začína (pre turistov končí) 9-kilometrový prielom severnou časťou Slovenského raja, na ktorom jej tok zdoláva prevýšenie asi 17 metrov. Konečne sme vyliezli z tieňa na slnko, na skalách sa rozložili a dali si obedňajšiu prestávku.
Uvažujeme, čo za cestu si ďalej zvolíme – bola možnosť vrátiť sa nazad na Čingov žltou trasou ponad Prielom Hornádu, alebo sa cez Hrabušice (prípadne aj Podleskom) dotrepať na železničnú stanicu Vydrník a odtiaľ vlakom do Smižian. Vzhľadom na to, že otec mierne cítil kolená a hlavne bederné kĺby, rozhodli sme sa ísť na vlak, no miesto priamej cesty na Mýto sme si to predĺžili cez Podlesok. Na moje počudovanie sa tam motalo celkom dosť ľudí, zrejme sa chystajúcich na Silvester. Od tamojšieho kempingu vyrážame o 13:34 hodín a asi dvadsať minút nato sme pri spomínanom rázcestí Hrabušice-Mýto, kde znova križujeme Hornád. Stadiaľ nás potom cesta vedie uličkami obce Hrabušice a po červenej trase stúpame po úpätí kopca Hora (624 m.n.m.) asfaltkou až k stanici Vydrník na trati č.180.
Tu končíme dnešnú túru o 14:35 hodín. Slnko žiari teraz najintenzívnejšie, o chvíľu sa už bude chystať na západ. V pokladni som zakúpil lístky a usadili sme sa na peróne, odkiaľ máme pekný výhľad na sever Slovenského raja. Necelé dva mesiace dozadu som tu počas čakania na vlak sedel s Tomášom Radeckým, no to bolo po ďaleko väčšej túre, priam pochode. Začínajú sa zbiehať cestujúci a o 14:46 hodín prichádza do stanice osobný vlak č.7825, no ešte musíme pár minút počkať na prechod rýchlika Dargov (smer Košice).
Otcovi hovorím, aby sa veľmi neusádzal, veď už po dvoch zastávkach o 15:09 hodín vystupujeme v Smižanoch. K nášmu domovskému hotelu Čingov odtiaľ kráčame po asfaltovej ceste, ktorú zhodou okolností kopíruje žltá turistická trasa smer Smižianska Maša. Čaká nás potom ešte výdatná večera, doplnenie tekutín a adekvátny odpočinok pred zajtrajšou túrou.
Počasie - slnečno, jasno, bezveterno, tep.asi -5 až -7°C Účastníci - Róbert Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
