Slovenský raj - 31.júl 2006

Slovenský raj - 31.júl 2006, po.

Peši sme boli naposledy v Zádieli a po tom množstve cyklotúr, plus nášho zážitku z Michalian (z ktorého sme si dali jeden deň zotavenie), nastal čas si niečo podobné zopakovať. Uvažovalo sa medzi „najmenšími veľhorami na svete“ a Slovenským rajom, a hoci Tatry sú Tatry, môjmu srdcu je bližší región medzi Hnilcom a Hornádom.
Hore sme tesne pred piatou, dávame výbavu dokopy v snahe stihnúť rýchlik R 602 Čingov, ktorý Košice opúšťa o 6:15 hodín. Na moje prekvapenie nie je až taký zaplnený, v kupé sedíme sami. V Margecanoch (príchod 6:43 hodín) prestupujeme. Keďže to mal byť krátky prestup, tak sa len motáme po peróne, pričom na jednej jeho strane obdivujeme komunistickú pamätnú tabuľu, venovanú robotníckym vzburám v „hladovej“ Hnileckej doline v období 1.ČSR. Nasadáme do pristaveného vozňa 011a čakáme na príchod vlaku od Krompachov (ktorý bohužiaľ mešká). Medzitým sme si vypočuli rozhovor miestnych, plný sťažností na železnice – vraj prečo dávajú také zbytočne veľké lístky. Skutočne sú zbytočne veľké (kvôli medzinárodne dohodnutým normám), ale tento „Šalamún“ vysvetlil prečo – lebo niekto si objednal na ich zadnú stranu takú veľkú reklamnú plochu. A určite kvôli tejto reklame trebalo meniť tlačiarne vo všetkých väčších staniciach na Slovensku. Druhá sťažnosť- prečo sa jedna zo zastávok na trati č.180 volá Kluknava, keď je vlastne v Štefanskej Hute. Ide o to, že železnice (MÁV, ČSD, SŽ, ŽSR) už od čias KBŽ mali vlastné „názvoslovie“, teda v niektorých prípadoch nerešpektovali dané geografické názvy.
Desať minút po plánovanom odchode (ktorý mal byť o 6:52 hodín) prichádza od severu 812-ka, následne pripojená o ten náš vozeň a vyrážame na cestu ako vlak Os 7770. V okresnom meste Gelnica mnoho ľudí vstupuje, ďalej je vlak prevažne prázdny. Na zastávke Dedinky o 8:36 hodín okrem nás vystupujú ešte ďalšie dve turistky.
Po posledných prípravách, ako napríklad dotiahnutie šnúrok na vibramkách, vyrážame o 8:40 hodín a cez hrádzu vodného diela Dobšiná (Palcmanská Maša) prechádzame na druhú stranu údolia, na asfaltovú cestu. Hladina jazera je pokojná, čeria ju len tu a tam skupiny divých kačiek. Po niekoľkých zákrutách autocesty sme pri starom-známom hoteli Priehrada, podľa áut zdá sa obsadenom prevažne maďarskými turistami. Postupujeme ďalej po asfaltke okolo Lodenice, ktorú kúpil a dal do poriadku nejaký podnikavec, miestnymi zvaný „ruský mafián“. Dostávame sa do centra obce. Tá vznikla spojením Imrichoviec a Štefanoviec s Dobšinskou Mašou v čase vybudovania vodnej nádrže roku 1933, ktorá zaplavila časť údolia medzi planinou Geravy a Dobšinským kopcom.
Začíname stúpať, okolo kostola sme sa dostali k penziónu Pastierňa, poslednému objektu zástavby, pričom cestou už sme minuli zopár výletníkov. A už sa ide naostro – kamenistý chodník a les, súbežne s nami vedie kúsok aj elektrické vedenie končiace transformátorom. Pri skalnej úžine po prvý raz prechádzame pod lanovkou a míňame skupinku turistov. Ďalej už kráčame sami – prudké a klzké stúpanie sa pozvoľna mení na viac-menej rovnú cestu, už sme teda na planine. Po krátkom postupe listnatým lesom po zelenej trase sa ocitáme na lúkách, priamo pred horským hotelom Geravy. Rudolf si vybehol dať pečiatku, ale ešte bolo jaksi zatvorené. Okrem nás odtiaľto vyrážalo na túru ešte zopár rekreantov. Prechádzame na džípom vyjazdenú lesnú cestu a po červenej značke smerujeme na sever. Krátkym úseku chôdze po lúke pri lyžiarskom vleku vchádzame do lesa, kde sa odpája žltá trasa do Stratenej.
My postupujeme ďalej na sever, stále po lesnej ceste okrajom údolia Zajfov, keď sa o 10:08 hodín vynárame na križovatke – rázcestí Pod Suchým vrchom (830 m.n.m.). Tu sa dostávame na historickú trasu Glackej cesty, vedúcej od Hnilca po Hornád naprieč celým dnešným Slovenským rajom. Istý úsek sa ťaháme po úzkom chodníku a o 10:26 hodín sme pri rázcestí Glacká cesta. Na tomto mieste sa totiž napája chodník vedúci Veľkým Sokolom, Kamennými vrátami a Rothovou roklinou. Čaká nás monotónny, no príjemný postup lesom a zákrutami Glackej cesty. Zrazu sa terén otvára a ocitáme sa na lúke s vysokým porastom tráv a bodliakov – Glacká planina, najväčšia v tomto národnom parku. K hríbiku Glac-bývalá horáreň, k drevenému odpočívadlu a zrenovovanej stredovekej studni, prichádzame o 10:46 hodín a dávame si menšie občerstvenie. Nato kráčame krížom cez lúčku a zasa sa vnárame do lesa, pričom po pár minútach mierneho stúpania sa dostávame Pod Bykarku (1000 m.n.m.). Rudolf si prezliekol nohavice za pohodlné trenírky, kým sa z diaľky nepriblížili dvaja ľudia starší Češi, muž a žena. Prehodil som s nimi pár slov a ako znalec okolia im dal tip na nejaké trasy.
Po pár minútach chôdze míňame vrchol Sokolej doliny s rázcestím Biskupské chyžky a zároveň prechádzame na žltý chodník. Postup severným okrajom planiny Glac končíme o 12:00 hodín, kedy z lesa vychádzame na Malú Poľanu. Usádzame sa pod pomerne nový prístrešok a púšťame sa do obeda – paštiky s chlebom a niečoho sladkého na energiu. Slnko už tak nepieklo, trocha sa zamračilo. Ešte krátky telefonát domov a vyrážame. Od rázcestia Suchá Belá-vrchol máme len jednu možnosť ďalšieho postupu; hoci sa tu zbiehajú ešte tri cesty, nie je možné ich použiť. Vedú totižto z roklín (Piecky, Suchá Belá a Malý Kyseľ), ktoré sú jednosmerné, proti prúdu potoka. Suchá Belá sa ťahá od Podleska a Malý Kyseľ z Kláštoriska, čomu odpovedá aj enormný počet turistov (čím myslím viac-menej rekreantov a „tiežturistov“). Sme už v severnej polovici Slovenského raja a takýto dav sa dá očakávať zrejme aj po zvyšok cesty. Aby toho nebolo dosť, lesníci nakladali na ťahače žeriavom guľatinu, čo sa nezaobišlo bez poriadneho rámusu.

Pokračujeme po zvyšku Glackej cesty, zväčša bez nejakých dramatických stúpaní či klesaní, až prichádzame k Vtáčiemu hrbu (920 m.n.m.). Premávka sa mierne zahusťuje o ľudkov idúcich z Podleska po červenej. Po tej smerujeme aj my na východ, predierajúc sa pomedzi davy a o 13:15 hodín sme na Kláštorisku (770 m.n.m.), jedinom stredisku cestovného ruchu vnútri národného parku. „Milión“ ľudí, pripadám si ako na korze niekde v Bratislave. Pokým som urobil nejaké fotky, Rudolf skočil dať si pečiatku v infocentre pri zrúcaninách kartuziánskeho kláštora. Vraj tie pohľadnice tam predával nejaký Čech.
Charakter oblohy nad nami veštil skorý príchod dažďa, čo sa aj stalo – práve keď vyrážame na cestu. Len pár kvapiek, taký planý poplach. Od centrálneho rázcestníka sme postupujeme okolo chatiek na Hornú lúku, kde to prestalo. Pláštenky sme si dávame hneď dole, zbytočne by sme sa potili jak prasce. Po mikrovlný vysielač stúpame, potom prichádza zostup, pri ktorom sa nám do cesty pritrafil nejeden človiečik. Naposledy a jediný raz som tade šiel asi tri týždne dozadu s Janom Harbuľákom, to ale opačným smerom. Klesanie je čoraz strmšie, chodník sa mení na skalnatý a objavujú sa zábradlia a reťaze, je to však neškodné, len kolená dostávajú zabrať. O 14:10 hodín sme pri ústi Bieleho potoka, tečúceho z Tomášovskej Belej a pár metrov odtiaľ sa vlievajúceho do Hornádu. Bola tu možnosť ísť po modrej popri rieke rovno na Čingov a zastávku Smižany; my sme sa však rozhodli rieku lávkou prekročiť, čím sa dostávame do ihličnatým lesom obohnaného rázcestia Pod Tomášovským výhľadom, a pracne na tú skalu vystúpať. Z takzvaného Tomašáku vo výške 650 m.n.m. máme skvelý výhľad na prielom Hornádu a okolité kopce, ale aj čiastočne na Vysoké Tatry (lepšie, keby nebolo zamračené). Je to jednoducho pekné miesto.
Zhruba po polhodinovom zostupe prichádzame o tretej do kempingu Ďurkovec. Treba povedať, že začiatkom leta tu bývalo viacej ľudí. Pri pohľade na centrálnu budovu – ubytovňu, sa mi vybavujú spomienky na minuloročný jesenný pochod Slovenským rajom s T.Radeckým. Na chvíľu sa pozastavujeme; pôvodne bol môj plán ísť po žltej na Smižany, no nakoniec nebolo isté, či by sme tam stíhali vlakový spoj o 16:44 hodín (ešte k tomu by v Spišskej Novej Vsi bolo treba prestúpovať na rýchlik).
Nebola na to ani vôľa, takže následne klesáme už po asfaltovej ceste do Spišských Tomášoviec. Pri družstve nás zastihol opäť dážď, tentoraz naostro. Dokonca tak zosilnel, že pri našom prechode obcou mal charakter lejaku. Zašli sme do krčmy Šariš na konci Tomášoviec a dali si kofolu (nemáme už žiadne zásoby, tak aj horalku). Zatiaľ čo sa sušíme, vytiahol som cesťák v snahe skontrolovať vlaky na trati č.180 od Žiliny. Tu mi došlo, že stíhame jeden spoj pred tým, ktorým som na začiatku zamýšľal cestovať. Rýchlo sme vylogali kofolu a behom pokračovali k zastávke.
Na miesto dorážame o 15:48 hodín, teda dve minúty do pravidelného príchodu ešte zostávajú, vlak však mešká. Po takej túre, akú sme teraz absolvovali a zvlášť pri postávaní na peróne, človeku strašne oťažejú nohy a najradšej by sa zvalil niekde na zem. Lavičky chýbajú, nuž si sadám na kraj betónového nástupného panelu. Do oboch smerov trate dobre vidno, mohol by som teda rýchlo reagovať, ak by niečo išlo. Jednému blbečkovi to však nedalo pokoja – otravoval, či som normálny, že to budú vidieť a opakovať deti. No to je snáď môj problém, nie? Žijeme v slobodnej krajine a o konanie druhých sa ani trocha nestarám.
Asi desať minút nato prichádza peršingom ťahaný osobák č.7813 z Liptovského Mikuláša do Košíc. V priebehu jazdy fotím nejaké objekty na železnici, vrátane hlásnic – dnes už asi nepoužívaných, ktorých polohu som si zapísal počas návratu z Plavča. V Košiciach sme asi o pol šiestej podvečer (pravidelný príchod o 17:25 hodín). Na záver si naviac dávame prechádzku centrom, po Hlavnej ulici a na električku z Maratónca.
Spokojnosť s touto túrou je ne mieste, veď za pomerne krátky čas (asi sedem hodín) sme to dali naprieč celým Slovenským rajom ešte dlhšou trasou, ako v spomínaný pochod na jeseň 2005. Dúfam, že onedlho si to zopakujeme.

Počasie - ráno mierne chladno, hmla, Dedinky - jasno, slnečno, bezveterno, neskôr zamračené, v závere lejak
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006