Slovenský raj - 14.júl 2007

Slovenský raj - 14.júl 2007, so.

Na klasickej pešej túre sme tento mesiac zatiaľ neboli, napraviť to chceme dnešným výjazdom do Slovenského raja, môjho obľúbeného turistického regiónu.
Vstávame skoro ráno, balíme veci a vyrážame na električku ku plynárňam. Zle sme ale pozreli časy odchodov, takže nám ide až o 6:03 hodín, k stanici to stíhame dosť nadoraz. Kým Rudolf zakúpil lístky, ja som skočil do potravín ešte doplniť zásoby, nato sa odoberáme na II.nástupište k pristavenému rýchliku R 602 Čingov smer Bratislava. Nasleduje vyše dvojhodinová jazda vlakom, zahájená prejazdom okolo starej ťahanovskej magnezitky do údolia Hornádu, kde absolvujeme zastavenie v uzlovej stanici Kysak. Za Bujanovským tunelom chvíľu postupujeme popri vodnej nádrži Ružín do Margecian, kde o 6:46 hodín rýchlik opúšťame. Na prípojný osobný vlak č.7744 s pravidelným odchodom o 6:49 hodín okrem nás presadá pomerne dosť ľudí, veľa ich však vystupuje v okresnom meste Gelnica. V nasledujúcich dedinách ako Mníšek, Helcmanovce, Prakovce, Švedlár a Nálepkovo je pohyb cestujúcich výrazne menší. Za stanicou Hnilec vstupujeme do tej príťažlivejšej časti údolia rovnomennej rieky, pokračujeme cez Mlynky, okolo vodnej nádrže Dedinky a dvomi tunelmi do Stratenej. Tu cestu vlakom končíme o 8:40 hodín.
Po sfotení budovy zastávky a odchádzajúcej motorovej súpravy do stanice Červená Skala, sa púšťame dole asfaltkou do stredu obce, k turistickému hríbiku (805 m.n.m.). Okrem nás odtiaľ vyrazili ešte dvaja cyklisti, tí však smerujú presne opačným smerom, na Stratenskú pílu. My sa od štýlovej autobusovej zastávky znázorňujúcej portál tunela, dokonca asi jedinej na Slovensku s vlastnými toaletami, odoberáme kúsok povedľa, na miestne námestíčko s kostolom a obecným úradom. V postupe pokračujeme po krajnici hlavnej cesty č.67 (Poprad – Rožňava) červenou značkou až k východnému portálu cestného Stratenského tunela, až do dokončenia toho diaľničného na Branisku najdlhšieho na Slovensku. Železničný leží kúsok povyše neho, no ten je asi o tridsať rokov starší.
Z hlavného ťahu sa stáčame po značke do Stratenskej doliny – ide o prielomový kaňom Hnilca obklopený strmými vápencovými bralami. Územie má vysokú prírodovednú hodnotu, aj na menej znalého návštevníka však urobí dojem. Úzkym údolím prechádza stará asfaltka, ktorá takmer až čarovne priezračný Hnilec križuje na niekoľkých miestach drevenými mostíkmi. Dolina sa vyznačuje veľkým množstvom zákrut, v jednej z nich prichádzame o 9:00 hodín k rázcestiu Stratenský kaňon. Bez dlhšieho zastavovania pokračujeme v postupe, vychutnávame si príjemný tieň doliny. Je to jednoducho božské miesto, práve takéto robia z okolitej krajiny metaforický (Slovenský) raj.
Na druhom konci Stratenskej doliny, kde sa napájame späť na hlavnú, sa nachádza západný portál tunela. V mierne rozšírenom údolí Hnilca kráčame iba riedkou premávkou s dobrým výhľadom na skaliskami okrášlený vrchol Remiašky (1167 m.n.m.) až k rázcestiu Krivian v zákrute rieky. Z tabule umiestnenej pred odbočkou na Kopanec sa dozvedáme o uzávere miestnej komunikácie III/053614 v dĺžke niečo vyše 10 kilometrov. Pripadá mi to ako nezmysel, obchádzka cez Pusté Pole a Hranovnicu meria až 24 kilometrov. Pravdou však je, že tadiaľ prechádzalo dosť áut a predsa len Kopanec je krajinársky cenné územie, ktoré je treba zachovať.
Nás ale žiadna uzávera trápiť nemusí, peši sa dostaneme temer všade. Pred ďalším postupom si však na Kriviane dávame pauzu – vyberáme konzervy a rohlíky a usádzame sa na konštrukcii čerstvo zrenovovaného mosta. Posilnení desiatou teda pokračujeme z rázcestia Krivian po zelenej hore Hansjakubovou dolinou. Po určitom úseku sa značená trasa z asfaltky odkláňa na lesnú cestu a nato už len stúpa úzkym chodníkom prudko nahor. Hodne sme sa na tom stupáku zapotili, no na sedlo Kopanec (987 m.n.m.) prichádzame skôr oproti môjmu predpokladu – je ešte iba 10:05 hodín. Máme teda čas tu chvíľu pobudnúť, vychutnávať atmosféru tohto kultového miesta, pokochať sa pohľadom na Kopanecké lúky, tiež si o nich preštudovať informačnú tabuľu a v neposlednom rade sa i postarať o doplnenie tekutín.
Cieľ na dnes sme už splnili, môžeme sa dať na zostup. Ešte na sedle musíme prekonať vysoký porast rôznych tráv a bodliakov, ktorým vedú vyšľapané dve cestičky – správna je tá viac naľavo, ňou sa vnárame naspäť do lesa. Klesanie je spočiatku prudké, chodník sa však postupne rozširuje a v nižších polohách jeho stredom preteká potok, ktorý ho brázdou rozdeľuje na dve časti. Stav povrchu turistického chodníka utrpel aj prejazdom lesníckych mechanizmov, ďalej už ale prechádzame na vcelku pohodlnú lesnú cestu. Postup dolinou je zdĺhavý, znepríjemňuje ho značná páľava a množstvo ovadov, striehnucich na každú príležitosť priživiť sa na náš účet. Dotieravý hmyz spôsobuje záchvaty nervov najmä u Rudolfa, ja to beriem ako neoddeliteľnú súčasť turistiky (ale žeby som z tých štípancov mal radosť, to nie...).
Určite jednu vec si však neviem vynachváliť, a síce ticho vôkol nás. Nikde ani živej duše, sami postupujeme prakticky už od konca Stratenej. Na mieste bývalej osady Štvrtocká píla, kedysi patriacej vzdialenému Spišskému Štvrtku, míňame podobný tajch ako na Klauzoch, len mierne spustnutejší. Z lesa potom ústime na lúku, križujeme potok Veľká Biela voda a v lokalite Blajzloch (623 m.n.m.) sa o 11:05 hodín dostávame k rázcestiu s červenou značkou smer Vernár. Opäť kráčame asfaltkou od Kopanca, tentoraz údolím Veľkej Bielej vody, ktoré je azda najmohutnejším vnútri územia národného parku. Po asi desaťminútovom postupe prichádzame k ústiu rokliny Sokol, kde náš kľud vzápätí končí.
Záplava rekreačných turistov rôznych národností (predovšetkým Čechov a Poliakov) a vekových kategórií sa valí od parkoviska na Píle, nevadí im ani fakt, že pred vstupom do rokliny musia zaplatiť 30 korún! Nič pre mňa. My kráčame ďalej dolinou, míňame horáreň Sokol a predierajúc sa cez dav ľudkov pokračujeme okolo akéhosi vodohospodárskeho areálu do osady Hrabušická Píla (585 m.n.m.). Je tu celkom živo – zo dve krčmy (nápoje samozrejme s vysokohorskou prirážkou), penzión, plné parkovisko, turisti prúdiaci do atraktívnych roklín Piecky a Sokol. Po zelenej na Podlesok je to už podstatne redšie, no stretávame aj takých, ktorí boli ochotní prejsť si tento kúsok peši.
Po chvíli postupu asfaltkou schádzame na úroveň potoka, nechávame za sebou akési rekreačné zariadenie a prechádzame miniatúrnym prielomom Veľkej Bielej vody, takzvanou Tesninou. Napriek tomu, že dĺžkou sa istotne nevyrovná „klenotom“ Slovenského raja, je spestrením postupu touto trasou a potešením pre návštevníka. Na jej opačnej strane ústime na lúky a po krátkom postupe spevnenou cestou sa o 12:20 hodín dostávame k vstupnej bráne kempingu Podlesok. Ide o druhé najväčšie stredisko cestovného ruchu v severnej časti národného parku. Tomu zodpovedá i početnosť návštevníkov. Tadiaľto však len prechádzame, po modrej kráčame popod les až na Hrdlo Hornádu (530 m.n.m.), miesto začiatku 9-kilometrového prielomu tejto rieky, ktorý je spolu so Suchou Belou asi najväčším turistickým ťahákom tohto regiónu. Máme 12:35 hodín – akurát čas obeda, neváhame teda, skladáme sa na skalách podobne ako v decembri minulého roka a vybaľujeme proviant.
Počas obedovania premýšľam o možnostiach ďalšieho smerovania. Najskôr som vsádzal na to, že túru ukončíme v stanici Vydrník, no ešte je málo hodín. Prielom vylučujem kvôli spomalencom brzdiacim jeho plynulý prechod a taktiež plateniu. Najrozumnejšie mi pripadla varianta so žltou trasou ponad Prielom, pričom by sme mohli skončiť buď v Letanovciach (zo známych dôvodov iba v krajnom prípade) alebo Spišských Tomášovciach.

Mostíkom prechádzame ponad Hornád, respektíve jeho sútok s Veľkou Bielou vodou a od rázcestníka začíname prudko stúpať húštinou, dokazujúcou, že táto cesta určite nie je tak hojne využívaná. V stúpaní pokračujeme aj po prechode cez zjazdovku, svah je čoraz strmší. Po tej pohodovke z Kopanca, čo sme prakticky až na Hrdlo Hornádu klesali, to dá riadne zabrať. Každý krok je v tom teple obtiažnejší, už i voda nám postupne dochádza. Vrcholom výšľapu je Zelená hora (654 m.n.m.), pri nej to však nekončí. Zrazu prudko klesáme a opäť naberáme stúpanie na kopec Ihrík (651 m.n.m.), kde na menšej vyhliadke na moment zastavujeme a „likvidujeme“ poslednú fľašu tekutín v podobe Rauch isotonicu. Ďalej už míňame prvých turistov, z Čertovej sihote (638 m.n.m.) máme parádny výhľad do údolia Hornádu i neďaleký Letanovský mlyn.
Úľavou je zostup z hrebeňa, ktorý nás privádza na rázcestie Trstený potok (510 m.n.m.), no dobrý dojem z doterajšieho priebehu túry nám vzápätí pokazili indickí turisti z blízkej rómskej kolónie. Keďže už sme nemali žiadne pitivo, nechal som sa Rudolfom prehovoriť a zabehol do bufáča na Letanovskom mlyne. Hoci kofola stála 30 korún a čapovali ju do plastových pohárov (fuj...), smäd v mojom prípade zvíťazil. Medzitým sme zistili vlakové spojenie do Košíc a skontrolovali mapu. Hodinky ukazujú 14:35 hodín, do najbližšieho vlaku ostáva asi hodina a pol, Tomášovce v kľude stíhame. Len sme teda dopili kofolku a vrátili sa na trasu.
Od Trsteného potoka kúsok ešte postupujeme červenou smer obec Letanovce, na moje zdesenie sa musíme uhnúť kolóne asi piatich áut (kde sa tí debili tam trepú) a nato sa stáčame zasa hore do kopca. Stúpanie vedie riedkym listnatým lesom, neskôr sa značená trasa ťahá viac-menej po rovinke lesnou cestou. Po chvíli vyúsťuje do otvoreného terénu a o 15:05 hodín nás privádza k rázcestiu Pri Tomášovskom výhľade (634 m.n.m.), odkiaľ klesáme poľnou cestou na okraj Spišských Tomášoviec. Prechádzame dedinou a keďže čas to dovoľuje, dávame si v miestnom hostinci ešte jednu rýchlu kofolu, po ktorej sa napokon presúvame k železničnej zastávke a o 15:45 hodín pre dnešok peší postup končíme.
Osobný vlak č.7821 zo Žiliny tentoraz nemešká – po krátkom vyčkávaní na peróne naň nasadáme o 16:01 hodín. Jazda nie je práve najpríjemnejšia, vozne sú narvané takmer celú hodinu a pol cesty do našej domovskej stanice, Košíc, kam prichádzame o 17:40 hodín. Presúvame sa na nástupište električiek, kde asi kvôli nepozornosti z únavy nastupujeme na zlý spoj, trojku smer Nad Jazerom, no vďaka časovému lístku pri OD Dargov prestupujeme na šestku. No a od plynární zasa peši na Bernolákovú, potom sprcha, večera a oddych.

Počasie - ráno jasno, slnečno, k obedu polooblačno, neskôr opäť vyjasnenie, bezveterno, dusno, tep.asi 28°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007