Slovenský raj - pochod (deň 2) 1.november 2009

Prvé novembrové ráno vstávame okolo ôsmej, pol deviatej, raňajkujeme a balíme batožinu. S Tomášom sme za všetkých vyplatili ubytovanie, čo sa nezaobišlo bez menšieho chaosu a ostrejšej výmeny názorov pri rozpočítavaní vydaných peňazí. Ďalšou nevyjasnenou otázkou je plán na dnešný deň; Michalova varianta s tatranskou túrou sa nakoniec zamieta a víťazí Slovenský raj, ktorý máme takpovediac za chrbtom. O štvrť na jedenásť nakladáme veci do Igorovho auta, opúšťame izby a na záver sa ešte fotíme pred privátom Viki. Kolegovia potom vyrážajú smerom na západ a ja s Michalom o 10:30 hodín naberám smer Slovenský raj.
Rovnako ako včera je i dnes perfektné počasie, jasná belasá obloha takmer bez obláčika, čistý chladný vzduch, vírený len jemným vánkom, výborná viditeľnosť. Z okraja obce Hrabušice sa presúvame k rázcestiu Mýto (535 m.n.m.), odkiaľ postupujeme zelenou trasou priamo na Hrdlo Hornádu, vyhýbajúc sa tak zbytočnej obchádzke cez Podlesok. Mierne zablatená poľná cesta tiahnuca sa popri koryte Hornádu smerom na východ prichádza po niekoľkých desiatkach metrov k brodu cez akýsi potok. Obďaleč míňame neveľkú zjazdovku s vlekom a nakrátko sa zastavujeme pri prvom skalnom odkryve, v ktorého tieni je tráva ešte stále zasrienená. Čo by kameňom dohodil sa nachádza rázcestie Hrdlo Hornádu (530 m.n.m.), kde sa tok rieky a jej pravostranného prítoku Veľkej Bielej vody vrezáva do sivobielych vápencov Spišsko-gemerského krasu a vytvára tak 16-kilometrové pozoruhodné prielomové údolie, ktoré znova opúšťa až na Smižianskej Maši pri Spišskej Novej Vsi. Na minuloročnom pochode sa nám podarilo prejsť Prielomom v celej dĺžke.
Skala na pravom brehu rieky oproti turistickému hríbiku je zaliata slnečnými lúčmi, čistinka pod ňou si však vďaka tieňu náprotivného svahu stála udržiava biely závoj rannej inovate. Kovovými stupačkami zdolávame prvé metre Prielomu a vstupujeme do údolia antecedentného pôvodu – jeho vznik podmienil tektonický výzdvih v súčinnosti s riečnou eróziou Hornádu, ktorý sa prerezával cez nadložné súvrstvia paleogénu a pod nimi ležiace wettersteinské vápence. Spočiatku úzkym, priebežne sa rozširujúcim a miestami mierne blatistým chodníkom, kráčame pravým brehom rieky sledujúc charakter jej toku, početné zákruty nevýrazných meandrov a ich zárezy do okolitých skál, štrkové bary tvoriace drobné ostrovčeky uprostred zníženej hladiny a časté prechody superkritického a subkritického toku v miestach, kde z plytkého dna vytŕčajú prekážky v podobe väčších balvanov či skalných blokov.
Po pár minútach míňame poloschátranú drevenú chatu a neďaleko nej absolvujeme prvý istený úsek, stupačky Pod Zelenou horou, a tiež azda najprudšie stúpanie na Prielome. Pravdepodobne najkrajším miestom na Prielome, sú stupačky Pri Mníchovej diere v mieste najvýraznejšej zákruty rieky Hornád. Sériou kovových roštov istených reťazou zdolávame kolmo k hladine vystupujúcu vysokú skalnú stenu, pokrytú nánosmi navlhlého machu, zrážajúceho jemnú vrstvičku penovca z vápnikom presýtenej vody. Zákruta pri Mníchovej diere, čo je neveľká krasová dutina v tunajšom vápencovom brale, je jedným z mála miest na Prielome Hornádu, kam spoza okrajov mohutných skalných stien presvitnú slnečné lúče, ligotajúce sa na pokojnej hladine rieky.
Okolo dvanástej prichádzame k visutému mostu Lanová lávka, spájajúcemu dva brehy Hornádu v mieste rázcestia Kláštorská roklina ústie (520 m.n.m.). Výstavba Lanovej lávky roku 1960 súvisela so snahou sprístupniť Kláštorskú roklinu, ústiacu do údolia Hornádu od juhu, no rovnako tak s etapovou výstavbou Chodníka Horskej služby, vďaka ktorému je dnes Prielom priechodný v celej svojej dĺžke. Po krátkej pauze pri lávke sa odkláňame od Hornádu a vstupujeme do Kláštorskej rokliny. Kúsok od rázcestia postupuje súbežne žltá i zelená značka, obe vedúce na Kláštorisko, Michal idúci na čele však nezachytil značenie, čo vyústilo do menších zmätkov. Úvod rokliny charakterizuje prudšie stúpanie ponad strmý zráz Kláštorského potoka, už po chvíli sa sklon chodníka zmierňuje a sa objavujú prvé drevené stupy. Oproti včera absolvovanej Suchej Belej pôsobí Kláštorská roklina vďaka množstvu vyváľaných kmeňov, potokom naplavených konárov a pňov, hustejšiemu okolitému porastu a v neposlednom rade aj staršími, časom už viditeľne poznačenými rebríkmi, podstatne divokejšie.
Spomedzi niekoľkých stupňov v rokline prvý zdolávame Strakov vodopád, nad ktorým sa na moment pozastavujem pri ozaj unikátnom hubárskom náleze – na vlhkom práchnivejúcom kmeni sa skvie rozložité mycélium korálovca jedľového. Najdlhšia rebríkmi istená pasáž rokliny sa nachádza povedľa Dúhového vodopádu. Voda tu bez padania steká asi 12 metrov vysokou skalnou stenou porastenou vrstvou machu, zrážajúceho jemne porézny vápenec zo sladkej vody potoka. Nad rebríkmi ešte vystupujeme niekoľkými čerstvo osadenými drevenými stupačkami a od vrcholu vodopádu kráčame stále sa zužujúcim údolím k ďalšej istenej pasáži. Sprevádzajú nás nánosy transportovaného skalného materiálu a jarnými povodňami naplavené kmene a konáre stromov, pozvoľna práchnivejúce vo vlhkosťou nasýtenom prostredí rokliny. Za príznačne pomenovaným Malým vodopádom, nahlodávajúcim skalné podložie v mieste výraznejšej tektonickej trhliny, prichádzame k Machovému vodopádu, obklopenému menším lesným polomom. Tento obchádzame provizórnou skratkou, nazad na chodník sa napájame povyše vodopádu a po krátkom úseku stúpania narážame na posledný vodopád rokliny, zvaný Kartuziánsky. Narozdiel od ostatných tento je iba mierne sklonený a naviac v tomto období ho pre nízky prietok ťažko nazývať vodopádom.
Kúsok nad Kartuziánskym vodopádom už spomedzi stromov vykukujú zrúcaniny niekdajšieho kláštora, podľa ktorého nesie meno celá lokalita – Kláštorisko. Ešte pred vyústením z lesa sa nakrátko zastavujeme, pričom nás míňa prvý turista, vystupujúci taktiež z Kláštorskej rokliny. Na Kláštorisku (770 m.n.m.), kam prichádzame o jednej, je ľudí o niečo viac než v iných doposiaľ navštívených kútoch národného parku, oproti stavu v letnej sezóne je to však iba nepatrný zlomok. Zo dve skupinky turistov v strednom veku posedávajú v okolí zatvoreného bufetu, tí mladší sa vyvaľujú na lúke, posiatej stohmi nakoseného sena. Čas akurát na obed, skladáme sa pod ústrednou orientáciou a vybaľujeme potraviny z našich vlastných ruksakových zásob, popritom sa kocháme výhľadom na sever, na čiastočne už snehom pokryté Vysoké Tatry. Kombinácia svitu nízkeho jesenného slnka, jasnej oblohy a čistého vzduchu s dobrou viditeľnosťou na okolie (samozrejme mierne obmedzenou okolitým lesným porastom), vytvára na Kláštorisku príjemnú atmosféru, poznačenú azda iba akýmsi chladným prúdením.
Za stáleho výhľadu na tatranské masívy vystupujeme na hornú lúku, k rázcestiu Kláštorisko-lúka (800 m.n.m.), na okraji ktorej sa vnárame do prevažne ihličnatého lesa a krátkym výšľapom sa dostávame na asi 820-metrový vrch zvaný Čertova sihoť. Vďaka nezarastenému rúbanisku na jeho severnom svahu sa nám na moment otvára výhľad do Hornádskej kotliny, na obce Letanovce a Spišský Štvrtok a na obzore, zakalenom jemnou sivou oblačnosťou, aj kontúry Levočských vrchov. Dominantou Čertovej sihote je vysoký telekomunikačný vysielač. Krátko po zostupe z vrcholu tohto kopca sa ocitáme na vyhliadke orientovanej opačným smerom, na juh. Dolinu Tomášovskú Belú, akoby obrím klinom vrezanú do „mäkkých“ vápencových masívov Slovenského raja, máme ako na dlani. Prevýšenie medzi nami a dnom doliny, schovaným spolu s Bielym potokom v hustom poraste smrekov, natlačených jeden na druhom na príkrych svahoch mohutných vrchov Jabloň a Kolísky, činí asi tristo metrov. Tomášovská Belá sa opodiaľ vyhliadky ostro stáča na juh a jej chvost pomaly mizne v zelenom mori lesov a záplave rozptýlených slnečných lúčov, naposledy pred príchodom zimy zohrievajúcich spišskú krajinu. Pohladenie slnka na tvári, dotyk jemného vánku a ten úžasný výhľad... minútka ticha a v mysli ľudskej sa hneď vynárajú úvahy o večnosti prírody, ktorej neúprosné plynutie času spôsobí vrásky po tisícoch či až miliónoch rokov, či zanedbateľnosti nášho druhu, ktorého históriu nemožno stotožniť ani s vrstvami z najvyšších poschodí tunajších vrchov.
Zvyšok zostupu je pomerne monotónny, chodník sa spočiatku tiahne riedkym lesom, s klesajúcou nadmorskou výškou sa stáva strmším a posledné metre nad Hornádom zdoláva reťazami a drevenými zábradliami lemovanými serpentínami. Z povrchu na mnohých miestach vystupujú rozorvané skaly pokryté vrstvou lístia – terén ako stvorený pre úraz. O pol tretej prichádzame na rázcestie Biely potok (524 m.n.m.), kde vzhľadom na Michalovu požiadavku vystúpiť na Tomášovský výhľad, mením svoj pôvodný zámer pokračovať údolím Hornádu priamo na Smižany. Oceľovým mostíkom križujeme Hornád a po niekoľkých desiatkach metrov sa ocitáme na rázcestí Pod Tomášovským výhľadom (511 m.n.m.), odkiaľ následne musíme absolvovať pomerne prudké stúpanie kľukatiacim sa chodníčkom. Kúsok poniže vyhliadky míňame odkryvy názorne dokumentujúce stavbu Tomášovského výhľadu – od centimerov po prvé decimetre hrubé pravidelne sa striedajúce lavice vápnitých pieskovcov a jemnozrnnejších zlepencov paleogénneho veku, nasadajúcich transgresne na podložné vrchnotriasové vápence, s ktorými sa turista stretáva počas celého prechodu Prielomom Hornádu.
Na Tomášovskom výhľade (650 m.n.m., 15:00 hodín), jednom z nenadarmo najtypickejších a najkrajších miest v Slovenskom raji, sa stretávame s viacerými výletníkmi, či dokonca skalolezcami. Pár minút si vychutnávame výhľad na tatranské končiare, už niekoľkokrát zmienené prielomové údolie Hornádu a sugestívny západ slnečného kotúča za kopce Spišsko-gemerského krasu, pričom za pokračovanie trasy volíme žltú značku smer Ďurkovec. Kemping je rovnako ošumelý ako v minulosti a je otázne, či sa tu ešte dá ubytovať. Po letmom nahliadnutí do mapy pokračujeme žltou trasou pomedzi časom opotrebované drevené chatky a klesajúc lesom schádzame k rázcestiu pri hlavnom parkovisku na Čingove ( m.n.m., 15:55 hodín). Netreba dodávať, že o tomto čase je tu nanajvýš pusto. Cestu si sem nájde iba tých zopár návštevníkov reštaurácie Lesnica ši „kultového“ Salaša Čingov.
Pôvodným zámerom bolo pustiť sa údolím Hornádu a vyústiť pri Smižianskej Maši; až na opačnom konci parkoviska, pri križovatke s hradskou od Spišských Tomášoviec, si však uvedomujeme, že popri rieke vedie modrá, a nie naša žltá trasa. Nič už, vracať sa nebudeme. Stúpame k hotelu Čingov, kde sa nám otvára čiastočný výhľad na Hornádsku kotlinu so Spišskou Novou Vsou, a za novovybudovaným (avšak architektonicky nie práve najoriginálnejšie riešeným) hotelom Park vstupujeme do lesa. Zakrátko sa ocitáme na ďalšej čistine, ktorej okraj strmou stenou padá do údolia Hornádu. Naposledy sa kocháme výhľadom na tatranské štíty, ktorých k belasému nebu sa vypínajúce obrysy zvýrazňujú skutočne posledné slnečné lúče. Ostatne, rozohnený západ schladila zatiaľ nejasne doliehajúca tma, doliny i lesy stemneli, v dedinách sa rozžali prvé svetlá a podvečerný pokoj rozliehajúci sa širokým okolím narušuje už iba žblnkanie vĺn neďalekej rieky. A samozrejme áut, neustále sa preháňajúcich priľahlou asfaltkou.
Z lúky schádzame kovovým schodiskom na okraj osady Smižianska Maša (485 m.n.m.) a po krátko postupe spevnenou cestou sa pri miestnom turistickom hríbiku napájame na hradskú. Podchádzame železničnú trať č.180 (Košice – Žilina) a popri jej pomerne vysokom násype kráčame jednou z okrajových ulíc Smižian, najväčšej „dediny“ na Slovensku (vyše 6-tisíc obyvateľov), k železničnej zastávke. Koniec túry zaznamenávame o 16:50 hodín a hneď na nástenke vyzeráme odchody vlakov. Najpríhodnejšie je spojenie smer Poprad zhruba o štvrťhodinku. Do tej doby v pokladni kupujeme lístky a krátko posedávame v stroho vybavenej čakárni.
Medzičasom vládu nad krajinou úplne prebrala tma. Na peróne zastávky sa pomaly zhromažďujú ľudia, čakajúci na osobáky v oboch smeroch. Vlak Os 7818 prichádza do Smižian o 17:15 hodín a už po necelej polhodine nás vykladá na stanici Poprad-Tatry. V hale stanice i pri pokladniciach sa premieľajú húfy ľudí, mieriacich zrejme na večerné bratislavské a nočné pražské rýchliky. Keďže do odchodu nášho autobusu do Prahy máme viac než dosť času, pristál som na Michalov návrh vyviezť sa električkou hore do Starého Smokovca, nájsť nejakú súcu reštauráciu a dať si poriadnu večeru po poriadnej túre. S vlakom Os 8130 sme v Smokovci krátko pred trištvrte na sedem, od stanice stúpame do vyľudneného centra a kotvy spúšťame v Hoteli Smokovec. Zaujalo nás ich cenovo prijateľné menu. K tomu ešte káva a sme akurátne pripravení popasovať sa s nočnou jazdou naprieč Slovenskom i Českom.
Z vyľudneného, mrazivého podtatranského Starého Smokovca sa vraciame takmer prázdnou električkou Os 8133 s pravidelným odchodom o 20:22 hodín. Nazad v Poprade sme okolo trištvrte na deväť, od stanice kráčame do centra mesta, ktoré prechádzkovým tempom križujeme z jedného konca na druhý, uvažujúc, kam sa asi tak mohli podieť všetci Popradčania. Pokročilými hodinami vyprázdnené Námestie sv.Egídia opúšťame s návratom k autobusovej stanici, kde poslednú zhruba trištvrťhodinu vyčkávame v hale. Priestor je to veru nevľúdný – podradnými reklamami poobkladané steny, zapľuvané podlahy a odpadkami presypané smetné koše, doplnené hurhajom dvojice smradľavých alkoholom úplne „vygumovaných“ somrákov. Nikomu z prítomných nie je to prostredie po chuti, no rovnako tak nikto nechce postávať vonku – povetrie je mrazivé. Až okolo desiatej sa začína s nakladaním batožiny do dvoch pristavených busov spoločnosti Student Agency, nízkonákladového autobusového dopravcu. Poprad, Spiš a Slovensko opúšťame o 22:15 hodín, po zdĺhavej a takmer neprerušenej jazde nocou, sa do hlavného mesta Čiech a nášho súčasného druhého domova, dostávame tesne po odbití piatej hodiny rannej. S Michalom som sa rozdelil na stanici metra Florenc, kde končí „história“ tohtoročného pochodu. Piateho v poradí, prvého dvojdňového a mimoriadne vydareného...

Počasie - jasno až polojasno, slnečno, bezveterno, tep.asi 5-8°C, k večeru ochladenie
Účastníci - Michal Dvořan, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

SLOVENSKÝ RAJ - POCHOD 2009
DEŇ 1 (Hrabušice - Dedinky - Novoveská Huta) :: DEŇ 2 (Hrabušice - Kláštorisko - Smižany)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009