Slovenský raj - pochod október 2011



Deň 1 – cesta (28.október 2011, pi.)

Nakoľko minuloročné vydanie pochodu v Slovenskom raji bolo z pohľadu organizácie a účasti tak trocha fiaskom, nemožno tento rok nechať nič na náhodu. Za hlavný problém vlaňajška považujem presúvanie termínov, kvôli čomu „odpadla“ väčšina účastníkov. Tentoraz som teda stanovil pevný termín pochodu na posledný októbrový víkend a avízo prípadným záujemcom dal v dostatočnom predstihu už niekedy v polovici septembra. Komu nebude termín vyhovovať, jednoducho nepôjde. Po zapojení Miša Gálika do organizovania pochodu sa črtá rekordná účasť – týždeň „pred“ nás je jedenásť, čo je však určitá komplikácia v súvislosti s ubytovaním. V kempingu na Podlesku veľké, 12-miestne chaty mimo letnej sezóny neprenajímajú a ostatné už sú obsadené. Na druhý pokus sa mi však podarilo vybaviť ubytovanie v súkromí „U Kapsdorfera“ v Hrabušiciach. Čo sa týka dopravy, budeme rozdelení na niekoľko častí – Mišo sa ešte v piatok chystá so svojou partiou do Tatier, Marián vyráža poobede z Banskej Bystrice, ja s Rudolfom z Leopoldova, a napokon skupina okolo Tomáša Radeckého až podvečer z Nitry. Vyzerá to tak, že sa stretneme až na mieste.
Prahu opúšťam po prednáške vo štvrtok dopoludnia, na Slovensko, ktoré sa už nachádza v dušičkovom „ošiali“, prichádzam podvečer. V piatok mám ešte v pláne zájsť k lekárke do Topoľčian, pričom súčasne uvažujem, že už tam by som nabral smer Slovenský raj. Kvôli Rudolfovi, ktorý ráno dorazil z Bratislavy z nejakej „chlastacej“ akcie pre prvákov a potreboval si ešte pospať, posúvame odjazd až na popoludnie, konkrétne na vlak o trištvrte na tri. Rýchlik R 603 Bayer je z Bratislavy zaplnený do posledného miesta, na poloprázdnej chodbe si však môžme „luxusne“ postáť a prebrať rôzne novinky. Miesta na sedenie sa uvoľňujú zhruba až od Trenčína. Zo západu nás vyprevádza nevľúdna zamračená obloha, ktorá sa smerom na východ vyjasňuje. Pod Tatrami je treba zistiť, ako sú na tom ostatní – s Mišom a spol. sa napokon stretneme na stanici v Poprade, podobne je to s Mariánom, ktorý by mal doraziť na poslednú chvíľu. Z poslednej chvíle je nakoniec najposlednejšia sekunda, no na vlak Os 7817 (smer Košice) sme sa predsa len dostali všetci. Vo Vydrníku vystupujeme už krátko po siedmej a od stanice sa zostupom vydávame smerom na Hrabušice. Pochod s plnou záťažou, vrátane všetkých potravín a nápojov na zajtra, zvládame za necelú trištvrťhodinu, trafiť ku Kapsdorferovi na Obchodnú ulicu nie je ani za tmy problém. Menším prekvapením je, že v objekte nie sme sami. Okrem nás tam domáci ubytoval ešte troch robotníkov z „vihodu“, nebezpečne poškuľujúcich po chladničke plnej piva, ktorým zajtra mienime „zapiť“ prípadný úspech či neúspech pochodu. Naši spolubývajúci však napokon dali prednosť posedeniu v dedinskej krčme, odkiaľ sa postupne vracali v nie práve najpríčetnejšom stave. Na ich „vodcovi“, ktorému z našej strany prischla prezývka Dejdar, sme sa aspoň dobre pobavili.
Pred večerou oboznamujem prítomných s plánom na zajtra. Trasa, ktorej dĺžka by mala presiahnuť 40 kilometrov, vedie cez tri rokliny (Prielom Hornádu, Kláštorskú a Kyseľ), planinu Glac, Stratenú, sedlo Kopanec a napokon Hrabušickú Pílu a Podlesok. Začínať i končiť budeme v Hrabušiciach, takže ak nás nepredvídané okolnosti neprinútia trasu zmeniť, mali by sme urobiť okruh okolo celého Slovenského raja. Prioritou sú spomínané tri rokliny, po planinu Glac by sme teda mali dôjsť spoločne a podľa fyzického a psychického stavu účastníkov sa potom rozdeliť na dve skupiny. Menej zdatní by tak nešli ďalej na Stratenú a absolvovali by iba polovičnú trasu. Všetko sa uvidí zajtra na mieste.
Okolo pol jedenástej prichádza zo západu (z Bratislavy a Nitry) ešte trojica Igor, Katka a Tomáš, čím sa celá partia pre tohoročný pochod definitívne skompletizovala. Nasleduje zvítanie sa s ostatnými účastníkmi, ktorí sa vzápätí odoberajú k spánku – dnes mali Pražania náročný deň, keďže z Mišovej vychádzky do Tatier sa vykľul výstup na Téryho chatu. Zajtrajšok však bude podstatne náročnejší, dostatok spánku je teda nevyhnutný. S Tomášom a spol. ešte v kuchynke rozoberáme najnovšie udalosti, okrem toho neskoršie príchodzích treba uviesť do zajtrajších plánov. Poslednou udalosťou je prípitok na zajtrajšok – dobré počasie, veľa síl a málo zranení a celkovo zdarný priebeh túry.

Deň 2 – pochod (29.október 2011, so.)

Už si nespomínam, či sa mi niečo pekné prisnilo, no ak áno, rozhodne môj sen rozplynulo o piatej ráno bzučanie budíka. Vstáva sa ťažko, no ak chceme uskutočniť zamýšľané, je načim vyliezť z postele a zo slastného spánku vytrhnúť i ostatných. Krátko po mne sa preberá Marián, Tomáš a Rudolf, nato Igor s Katkou a až okolo pol šiestej sa k nám pridáva i osadenstvo apartmánu na čele s Mišom. Kým ostatní raňajkujú a balia veci na cestu, ja pred domom setup-ujem GPS-prijímač. Vonku je ešte hlboká tma, vzduch je chladný a srieň na trávniku ukazuje na nočný prízemný mráz. Krátko pred šiestou sa začíname zhromažďovať pred Kapsdorferovým domom, túru zahajujeme o 6:02 hodín. Z Obchodnej ulice prechádzame okolo družstva a akejsi fabriky, pred ktorou už postávajú na rannú šichtu zhromaždení zamestnanci, pokračujúc po nespevnenej poľnej ceste k rázcestiu so zelenou turistickou trasou od Mýta. Na jasnej oblohe sa skvejú myriady hviezd, z nich niektoré usporiadané do súhvezdí, z ktorých však ja ako astronómie neznalý poznávam iba výrazný Orionov pás. Nebo plné hviezd je každopádne dobrým znamením.
Krížom cez lúky prechádzame na Hrdlo Hornádu (530 m.n.m., 6:25 hodín), teda miesto, kde rieka Hornád opúšťa svoju širokú kotlinu a stráca sa v úzkom priestore medzi vápencovými a dolomitovými bralami, patriacimi silickému príkrovu a budujúcimi temer celý Slovenský raj. Tieto karbonáty sú hostiteľskými horninami všetkých tunajších krasových fenoménov. Samotný Prielom je príkladom antecedentného údolia, vznikajúceho kombináciou procesov erózie a pomalého výzdvihu celej oblasti, vďaka ktorému sa rieka Hornád prerezala cez „mäkké“ fylšoidné horniny paleogénu v nadloží do pevnejšieho karbonátového podložia. Výsledkom je 16 km dlhý kaňon, z ktorého však prejdeme asi iba jednu tretinu.
V úvode Prielomu prechádzame oceľovým mostíkom pozdĺž ľavého brehu rieky, nato vstupujeme do útrob lesa, kde sa predierame členitým klzkými koreňmi, lístím a kameňmi pokrytým chodníkom. Bez čeloviek a bateriek by bol prechod týmto úsekom skoro až nebezpečný. Medzičasom sa však rozvidnieva a svetlo dňa konečne vytláča tmu noci. Rovinaté úseky v prvej časti Prielomu, striedajúce sa s miernymi stúpaniami a klesaniami, obďaleč striedajú prudšie výšľapy skalistým terénom, reťazami istené úseky či pasáže, kde po oceľových roštoch zasadených do príkrych skalných stien zdolávame najužšie časti údolia. Asi najpôsobivejším miestom je pasáž so stupačkami v zákrute rieky pri Mníchovej diere. Rôzne tempo jednotlivých účastníkov vyžaduje pravidelné zastávky na skonsolidovanie skupiny. Na čele postupujem ja, udavájúc tempo, ktoré je na ostatných možno až príliš svižné, chvost pelotónu „stráži“ Marek. Chodník Horskej služby, ako sa nazýva značená a zabezpečená trasa Prielomom Hornádu, nás o 7:35 privádza k rázcestiu na Ústí Kláštorskej rokliny (520 m.n.m.), kde si dávame približne desaťminútovú pauzu na občerstvenie, prípadne cigaretku. Na kolegoch vidieť, že im padla vhod, ostatne, začali sme dosť zhurta. K rozdeleniu partie zrejme dôjde skôr než som čakal – Igor s Katkou, ktorí neplánovali prejsť celú trasu a okrem toho sa necítili na naše tempo, sa rozhodli spomaliť a roklinami prejsť po nás. Ešte raz im teda vytyčujem trasu a vysvetľujem ďalšie možnosti, nato si potriasame rukou a bez tejto dvojice vstupujeme zvyšní deviati do Kláštorskej rokliny.
Po úvodnom prudkom výšľape míňame vetvenie žltej a zelenej trasy, oboch smerujúcich na Kláštorisko. S tým rozdielom, že žltá roklinu obchádza. Povyše prichádzame k Strakovmu vodopádu, kde máme po prvý raz dočinenia s vysokým oceľovým rebríkom. Kláštorská roklina napriek svojej menšej dĺžke v porovnaní s najfrekventovanejšími roklinami – Suchou Belou či Pieckami, je podľa môjho názoru najdivokejšou spomedzi sprístupnených roklín. Rozorvanými skaliskami obklopené dno rokliny, je zaváľané množstvom kmeňov a konárov vyvrátených stromov, pozvoľna práchnivejúcich vo vlhkom prostredí, a nánosmi vápencového štrku a balvanmi, priplavenými za vyššieho stavu Kláštorským potokom. Jeho koryto na niektorých miestach okupuje celú šírku dna rokliny, takže v prípade vysokej vodnatosti by bol prechod týmto úsekom dosť náročný, ba až nemožný. Nasleduje Dúhový vodopád, kde nás opúšťa ďalší člen výpravy, Tomáš. Zdôvodnením je, že kvôli bezpečnosti pôjde radšej s Igorom a Katkou, hoci nevidím dôvod, prečo by tú „úspornejšiu“ trasu nezvládli aj sami. Žeby už kolega Radecký nevládal? ;)
Nad Dúhovým vodopádom prechádzame najužším miestom rokliny, asi iba meter a pol širokou ryhou, ktorou stúpame po oceľových roštoch. Vyššie míňame úplne vyschnutý Malý vodopád, ktorého vznik, tak ako väčšiny tunajších vodopádov, predisponovala tektonická porucha, skrátka zlom, na tomto mieste dobre viditeľný. Čím vyššie sa nachádzame, tým sú okolité skalné steny nižšie, roklina sa rozširuje a pri Machovom vodopáde de facto končí. Prudké stúpanie zalesneným svahom nás privádza k poslednému, drobnému Kartuziánskemu vodopádu. Zakrátko sa napájame na širokú lesnú cestu, ústiacu na veľkú lúku na Kláštorisku. Na dolnom okraji lúky ležia dobrovoľníkmi postupne obnovované zrúcaniny kláštora kartuziánov, vystavaného na prelome 13. a 14.storočia na mieste niekdajšieho refúgia obyvateľov Spiša pred vyčíňaním Tatárov (1241-42). Jeho ruiny, belavé vápencové múry kontrastujúce s tmavozeleným pozadím lesa, si z časových dôvodov neobzeráme zblízka. Kocháme sa však pohľadom na tatranské štíty a približne desať minút pauzujeme pri rázcestníku (770 m.n.m., 8:20 hodín). Reštaurácia je zatvorená, okrem nás nikoho nikde.
Z Kláštoriska pokračujeme s čiastočným výhľadom na mohutné údolie Tomášovskej Belej miernym výšľapom do lesa, kde ešte súbežne postupuje červená i modrá trasa. Druhá z nich sa potom odpája a pozvoľna klesá do rokliny Kyseľ. V tejto pomerne rozľahlej a členitej rokline sú v súčasnosti sprístupnené dve vetvy, Malý a Veľký Kyseľ. Vyšným snáď nikdy žiadna značená trasa neviedla a v Nižnom bola zrušená po ničivom požiari z leta 1976, ktorý okrem hrebeňa Pirc postihol aj spodnú časť rokliny. Dôvodom je rútenie skál z partií nad roklinou, zbavených vegetačného pokryvu a vystavených intenzívnej erózii. Okrem zachádzky k Obrovskému vodopádu tak turisti do tejto „nebezpečnej“ časti Kyseľa nemajú možnosť nahliadnuť. Čas hrá proti nám, preto o odbočení k spomínanému vodopádu ani neuvažujeme, od rázcestia Kyseľ (688 m.n.m.) sa o 8:55 hodín stáčame do Veľkého Kyseľa, sledujúc zelenú značku.
Spočiatku kráčame kamenistými náplavami potoka, ktorého stav je dnes dosť nízky. Stúpame iba mierne, avšak obďaleč sa sklon začína dvíhať, objavujú sa prvé kaskády a drevené stupy, slúžiace na ich zdolanie. Prvým väčším vodopádom je dvojstupňový Pawlasov, nesúci meno prvého turistu „padlého“ v oblasti Slovenského raja. Vodopád využívame ako pozadie pre skupinovú fotografiu. Zaznamenávame prvú (a snáď aj poslednú) nehodu, ktorou je Mišovo pokĺznutie na zvlhnutom kmeni. Povyše už zliezame oceľový rebrík, zdolávajúci približne desať metrov vysoký Vodopád ochrancov prírody. Roklina sa potom zužuje a opäť sa mierne otvára až pri Bariérovom vodopáde. Mohutnou, machom porastenou skalnou stenou steká z výšky vyše desať metrov iba drobný prúd vody, vodopád si teda musíme predstaviť. V prípade vyššieho stavu potoka tu však musí byť riadny hukot. Vyšplhaním sa na Bariérový vodopád v podstate Veľký Kyseľ končí. V závere doliny sa zastavujeme pri studničke, osviežujúc sa jej chladivou priezračnou vodou, nato prudko stúpame kľukatým chodníčkom na rázcestie Pod Biskupskými chyžkami (1004 m.n.m., 9:50 hodín). Po skonsolidovaní celej skupiny sa presúvame o niekoľko metrov opodiaľ k poľovníckemu zrubu. Dobré miesto na pauzu, na obed je však ešte stále príliš skoro.
Blatistou cestou, rozjazdenou od lesníckych strojov, sa presúvame na okraj Veľkej poľany, ktorú zelená trasa obchádza východnou stranou. Určitý úsek prechádzame popod stráň postihnutú polomom, pričom strácame značku. To si však uvedomujeme až o kus ďalej, kde lesná cesta začína výraznejšie klesať. Vyberám GPS-ko a nastavujem nový smer. Vrátiť sa nazad na trasu znamená krátkym, no strmým stúpaním prekonať pováľanými konármi zahradený hrebienok. Obďaleč už kráčame opäť po zelenej širokou lesnou cestou, ústiacou na rázcestie Pod Bykarkou (1000 m.n.m.), odkiaľ sa po ďalšej bezmála dvadsaťminútovke postupu lesom vynárame na lúke, obkolesujúcej miesto bývalej horárne Glac (990 m.n.m.). A ide sa obedovať...
Pamäť mi už po rokoch strávených na vysokej škole začína akosi vynechávať, čoho dôsledok je mylná domnienka, že pri bývalej horárni Glac sa nachádza odpočívadlo so stolom a lavičkami. Prístrešok sa tu napriek mojej fixnej idei o jeho existencii nenachádza, no na okraji lesa sme predsa len natrafili na nejaký stôl a lavičky – hoci v stave pripomínajúcom hŕbu práchnivejúceho dreva. Na krátku zastávku to však bohato postačuje. Na rad prichádzajú chleby, klobásy, konzervy a ktovie čo ešte, odvážnejší sa posilňujú dúškom tuzemáku a „závisláci“ si ešte na záver ušúľali po cigaretke. Dobrou správou je, že v pochode na juh pokračujú aj slečny. Po zdolaní Kyseľa to vyzeralo, že sa odpoja a do Hrabušíc sa podobne ako ďalšia naša skupinka vrátia kratším okruhom. Uistiac ich, že najnáročnejší úsek je už za nami a ďalšia trasa, akokoľvek dlhá, už nebude taká členitá, menia názor. Bývalá horáreň Glac je však posledným miestom, odkiaľ je možné podstúpiť kratšiu variantu.
Vnárame sa do riedkeho listnatého lesa, hýriaceho typicky jesennými farbami opadávajúceho lístia, pričom z planiny Glac pozvoľna schádzame širokou, historickou Glackou cestou. Tá bola v dávnej minulosti „hlavným ťahom“ naprieč Stratenskou vrchovinou, ako sa kedysi označoval Slovenský raj. Mišo svojou poznámkou o nám vyhovujúcom deficite turistov v Slovenskom raji tento fakt zrejme zakríkol, vzápätí totiž stretáme niekoľko skupiniek idúcich opačným smerom. Z rázcestia Glacká cesta (900 m.n.m.) nakrátko schádzame z Glackej cesty a kráčame úzkym chodníkom po hrebení oddeľujúcom dve mohutné doliny – Tomášovskú Belú na východe a Veľký Sokol. Na susednom rázcestí Pod Suchým vrchom (950 m.n.m.) meníme červenú trasu, stúpajúcu na temeno druhej najväčšej planiny v Slovenskom raji, Geravy, a zelenou pokračujeme mierne do kopca na bezmenné sedlo. Rezkým tempom zostupujeme po širokej lesnej ceste na Malý Zajf (900 m.n.m.), kde si o štvrť na jednu dávame minútku na vydýchanie. Okrem iného čakáme na Ivču a Sašu, ktoré sa ocitli na chvoste našej rozťahanej partie.
Keďže po dlhšej dobe opäť kráčame relatívne po rovine, hodí sa pridať do kroku. Stretáme ďalšie hlúčiky turistov, čo v týchto civilizácii bližších končinách nie je až také prekvapivé. Hrubozrnným štrkom spevnená cesta, spájajúca Stratenú s Geravami, nás malebnou dolinou Zajfov po približne polhodine privádza na rázcestie Malé a Veľké Zajfy (818 m.n.m.). „Seife“ znamená nemecky ryžovisko, avšak o tom, že by sa konkrétne v týchto miestach vyskytovali a dobývali nejaké rudy, nemôže byť reči – Rudohorie je predsa len ešte o čosi viac na juh. Klenutým údolím kráčame zo Zajfov po asfaltovej ceste, míňame zrubovú horáreň Piesky a za ďalšou zákrutou sa ocitáme na Stratenskej píle (805 m.n.m., 13:05 hodín). Rieka Hnilec tu vteká do zúženého ramena vodnej nádrže Palcmanská Maša, obopnutého prudko sa dvíhajúcimi svahmi planín Geravy a Skala. Odľahlosť Stratenskej píly, schovanej v útrobách hôr, v spojení s atmosférou pokoja a ticha, prerušeného iba občasnými prejazdmi vlaku priľahlou traťou, z nej robí (aspoň podľa mňa) jedno z najkrajších miest v Slovenskom raji.
V nasledujúcej etape nás asfaltová cesta, ťahajúca sa popod vápencové bralá, pozdĺž rieky Hnilec privádza do Stratenej (805 m.n.m.), čím dosahujeme najjužnejší bod na trase tohtoročného pochodu. V úmysle máme dať si tu po Glaci druhú väčšiu pauzu. Ideálne by bolo odpočinúť si pri pollitri zlatistého moku, prípadne kofoly. Hoci pôvodne som mal v pláne zakotviť v hostinci Pelc, na naliehanie vysmädnutých kolegov uprednostňujeme zrejme nedávno otvorené zariadenie zvané Stará krčma. Neviem, či sme si zvolili dobre, obsluha nebola práve najrýchlejšia a na pivko sa muselo nejakú minútku čakať. To už sme Marián, Rudolf a ja mali kofolu dávno za sebou. V Stratenej trávime od pol druhej približne trištvrťhodinu, ďalšiu chvíľu nám zabral nákup v potravinách v Pelca. Medzitým ešte zachádzam k zastávke, kde som si v lete počas Tatier na bicykli odložil pár kúskov trosky z tunajších železiarní, ktoré v roku 1927 padli za obeť povojnovej hospodárskej kríze. Definitívne vyrážame až okolo pol tretej, smerujúc popri relatívne málo frekventovanej ceste I.triedy č.67 (Poprad – Rožňava) do Stratenskej doliny.
Stratenská dolina predstavuje krátke, no pomerne hlboké prielomové údolie Hnilca. S Prielomom Hornádu je čo do dĺžky i atraktivity sotva porovnateľná, no i tak má svoje špecifické čaro. V minulosti viedla dolinou autocesta, vďaka čomu je povrch cesty vyasfaltovaný. V rokoch 1967-71 sa v súvislosti s rekonštrukciou staršieho, o čosi vyššie v svahu umiestneného železničného tunela, pristúpilo k výstavbe cestného tunela, ktorý mal skrátiť prejazd týmto úsekom a v rámci ochrany prírody vylúčiť zo Stratenskej doliny automobilovú dopravu. Prvý cestný tunel na Slovensku bol dlhú dobu aj najdlhší, jeho 324 metrov však pred desaťročím mnohonásobne prekonal diaľničný tunel na Branisku. Kľukatou, rozorvanými skaliskami obklopenou tiesňavou prechádzame vcelku svižne, o 14:50 míňame rázcestie Stratenský kaňon (815 m.n.m.) a zakrátko ústime z doliny pri západnom portáli tunela. Údolie Hnilca, podobného tu na hornom toku viac potoku než rieke, sa nakrátko rozširuje, asfaltka prechádza okrajom nivy, ktorá je z opačnej strany ohradená kulisou Srnčích skál na Remiaške (1167 m.n.m.). Po našom odchode zo Stratenej sa obloha sa začala zaťahovať, s príchodom na Krivian (820 m.n.m., 15:15 hodín) je už zahalená súvislou sivobielou oblačnosťou.
Pred návratom späť do severnej časti Slovenského raja je potrebné zdolať ešte jednu „prekážku“, sedlo Kopanec. Na Kriviane netrávime viac času, ako je potrebné na vydýchanie sa a doplnenie tekutín, nato sa stáčame z hlavnej a hore Hansjakubovou dolinou opúšťame Gemer. Po hodnej chvíli chôdze asfaltkou sa zelená trasa odkláňa do nenápadnej bočnej doliny. V jej úvode preskakujeme ponad bystrinu, načo sa napájame na lesnú cestu a po dlhej dobe ideme hore kopcom. Zrejme nie príliš často využívanú lesnú cestu vyššie pohlcuje trávnatý porast, prípadne je zatarasená vyvalenými stromami. Tempo máme i napriek stúpaniu celkom rezké, skupinu vediem ja s Marekom, ktorý ma po dlhšom čase na čele strieda. Kúsok pod vrcholom stúpania sa čakáme, konsolidujeme partiu a po záverečnom, najprudšom výšľape sa o 15:55 hodín ocitáme na sedle Kopanec (987 m.n.m.). Pokorili sme teda ďalší dôležitý bod, hranicu južnej a severnej časti Slovenského raja, psychologickú bariéru, za ktorou by sme napriek ešte stále mnohým kilometrom ostávajúcim do cieľa, mali zažívať viac-menej už iba rutinu. Aspoň tak to cítim ja, nakoľko túto trasu som už absolvoval viackrát a viem, čo mám od nej čakať. Ako sú na tom s fyzickými a psychickými silami ostatní, väčšinou vzhľadom k Slovenskému raju nováčikovia, si môžem iba domýšľať. Po skupinovom fotení na pozadí Kopaneckých lúk sa z dosahu chladivého vetra presúvame niekoľko desiatok metrov poniže sedla, na okraj lesa, kde si dávame približne štvrťhodinovú pauzu na občerstvenie.
Najedení a odpočinutí zahajujeme zostup, ktorý je tesne pod sedlom ešte pomerne prudký, ďalej sa sklon dna doliny Kopaneckého potoka zmierňuje. Bezprostredným cieľom je zliezť spomínanou dolinou do zotmenia aspoň na Blajzloch, odkiaľ budeme pokračovať asfaltkou. Lesná cesta vedúca dolinou je na mnohých miestach predelená štrkovými náplavmi či priamo korytom Kopaneckého potoka, ktorý je očividne za vysokého stavu schopný napáchať riadnu paseku. Dôkazom je napríklad dva metre hlboká erózna ryha v prostriedku cesty. Ako sa dolina nepatrne rozširuje, zlepšuje sa aj kvalita lesnej cesty, ktorá nás po určitom čase privádza k tajchu v lokalite Blajzloch. Obďaleč prechádzame do mohutnejšej doliny Veľkej Bielej vody, ktorú prekračujeme dreveným mostom na Blajzlochu (623 m.n.m., 17:20 hodín), v niektorých mapách označovanom ako Štvrtocká píla. Na súpútnikoch badať únavu, avšak ubezpečujem ich, že zakrátko, na Píle, bude krátka pauza. Kúsok postupujeme asfaltkou, z tej však na neďalekom rázcestí v ústí Veľkého Sokola schádzame nazad na blatistý chodník. Obchádzame ošumelú horáreň a okrajom nivy Veľkej Bielej vody sa presúvame na Hrabušickú Pílu (585 m.n.m.). Hodinky ukazujú trištvrte na šesť, na krajinu sa už definitívne zniesla tma, a tak podobne ako ráno je potrebné siahnuť po čelovkách.
Pauzu príliš nepreťahujeme, predsa len do cieľa nám ešte nejaký ten kilometer ostáva. Z Píly kráčame opäť kúsok po asfaltke, z ktorej sa po približne štvrťhodine stáčame nazad do lesa. Míňame chaty ležiace v ústi malej, neveľmi známej rokliny Zadná diera, a úzkym chodníkom vstupujeme do krátkeho, no zaujímavého prielomového údolia Veľkej Bielej vody, nazývaného Tesnina. Tma a klzké podložie robia z prechodu tiesňavou celkom napínavý zážitok, znásobený hukotom búrlivých vôd potoka, rozliehajúcim sa celou dolinou. Postupujem na čele, s istým odstupom za mnou potom zvyšok partie. Vyčkávajúc na ostatných si vychutnávam pohľad na líniu svetiel, prerážajúcich cez všadeprítomnú vodnú paru a porast stromov lemujúcich potok. Za Tesninou kráčame lesnou cestou ústiacou k autokempingu na Podlesku (540 m.n.m.). Keďže kolegovia požadujú pauzu, na štvrťhodinu sa skladáme pri ústrednej orientácii a preskupujeme sily na záverečný úsek. Za lesom obklopujúcim Podlesok žiaria v okolitej tmy svetielka civilizácie. Hrabušice už máme na dosah.
Záver pozostáva z nudnej rutiny v podobe postupu asfaltovou cestou, ktorá nás z Podlesku privádza na rázcestie Mýto (535 m.n.m.). Za ním vstupujeme do „domovských“ Hrabušíc, kde už čelovky nie je treba – zem pod nohami vidíme vďaka riedkemu pouličnému osvetleniu. Vedenia skupiny sa ujíma Marek, ktorého rezký krok ledva stíhame. Spomínam si, že keď sme pred štyrmi rokmi na Mýte odpočívali s Tomášom v závere doposiaľ najdlhšieho pochodu, boli sme už takí strhaní, že sme sa sotva hýbali. Dnes, aj napriek vyše štyridsiatim kilometrom, nejakú extrémnu únavu necítim. Aspoň v turistike teda platí, že čím starší, tým zdatnejší ;)
V strede dediny sa naša skupina trhá na dve časti – Mišo a spol. sa rozhodli doplniť tekutiny v Urbárskej krčme, ktorej sa ja, po predchádzajúcej skúsenosti s nechutným pivom a ponurou atmosférou (pochod 2009), vyhýbam oblúkom. S Mariánom a Rudolfom teda pokračujeme ku kostolu a na Obchodnú ulicu, pričom u Kapsdorfera končíme tesne po pol ôsmej. Nasleduje odpočinok, osviežujúca sprcha a príprava večere, čo sú v mojom a Rudolfovom prípade špagety. Medzitým preberáme s Tomášom, Igorom a Katkou ich zážitky a poznatky. Tak ako my, aj oni napokon zdolali Kláštorskú roklinu a Veľký Kyseľ, no dlhšie pobudli na Kláštorisku a pri horárni Glac a trasu si skrátili o polovicu prechodom cez planinu Palc. Mišova partia prichádza z krčmy zhruba polhodinu po nás, čiže krátko po ôsmej. Tým sa teda uzatvára turistická časť pochodu, ktorej štatistika je nasledovná – 44,5 kilometrov za 13:37 hodín celkového času priemernou rýchlosťou 3 km/h, pričom stúpaním sme zdolali celkom 1189 metrov a klesaním 1180.
Po večeri popíjame, diskutujeme, preberáme históriu, súčasnosť i prípadnú budúcnosť tejto akcie, ktorá počas tohto víkendu zaznamenala svoj siedmy ročník. Ak však vezmeme do úvahy aj starý pochod našich otcov-zakladateľov, vyjde nám úctyhodné číslo 26. Na úspech si pripíjame miestnym skvostom, výčapným Tatranom, Mariánovým prémiovým Urpinerom a americkým bourbonom, niektorí z nás holdujú „víťaznej“ cigare. Záverečného sedenia sa nezúčastnil Mišo, ktorého sklátila nejaká viróza. Väčšina účastníkov sa postupne vytráca pod vplyvom únavy, takže iba štvorica Saša, Marek, Jano a Roland vydržala do úplného konca, čo je o štvrtej ráno (resp. tretej zimného času).

Počasie - jasno až polojasno, postupne zamračené, bezveterno, tep.ráno asi 2°C, počas dňa 10-12°C
Účastníci - Iva Leszkowová, Aleksandra Jakšić, Marek Jeník, Ján Gálik, Michal Gálik, Marián Hajnal, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay (celá trasa); Katarína Černayová, Igor Kuliffay, Tomáš Radecký (časť trasy)
Poznámky, postrehy -
„Vieš čo, ja som ťa prvé tri hodiny úplne nenávidel... ale potom to už bolo fajn.“
Janov komentár k náročnosti trasy, smerovaný k Rolandovi





Deň 3 – návrat (30.október 2011, ne.)

Osadenstvo našej izby sa prebúdza na počudovanie celkom zavčas, už okolo osmej-deviatej. Slovenský raj ako prvý opúšťa Marek, ktorý sa vzhľadom nato, že do Vydrníka na vlak nestíha dôjsť rozumným tempom po vlastných, necháva odviezť Igorom. Trojica Katka, Igor a Tomáš má taktiež naponáhlo, z Hrabušíc vyrážajú aj spolu s Rudolfom hneď po raňajkách krátko po desiatej. Po ich odchode pre mňa takpovediac nastávajú zlé časy, keďže ma pochytila žalúdočná nevoľnosť, znepríjemňujúca mi podstatnú časť dňa. Na nadmerné požívanie alkoholu sa sťažovať nemôžem – štyri pivá a jeden „panák“, to je akoby som nevypil nič. V zlom zdravotnom stave je aj Mišo, ktorý po návrate svojej skupiny nazad ku Kapsdorferovi, keďže sa im nepodarilo stihnúť vlak pred dvanástou, zaľahá do postele a maróduje. S Mariánom máme v pláne stihnúť vlak smer Poprad o jednej, o štvrť sa teda lúčime s kolegami dúfajúc, že o rok sa stretneme pri rovnakej príležitosti, a nato vyrážame k stanici.
Ďalšie riadky budú pre nezainteresovaného čitateľa nezaujímavé, no vzhľadom nato, že chvíle medzi odchodom z Hrabušíc a nástupom na pražský bus som v dôsledku stupňujúcej sa bolesti žalúdka prežíval dosť intenzívne, ich nemôžem vynechať. Hore kopcom do Vydrníka stúpam so sebazaprením, napriek tomu sa snažím aspoň ako-tak si vychutnať pekné počasie. Zároveň pociťujem určitú melanchóliu, keďže najbližšie sa v tomto kraji objavím o rok. Po príjazde do Popradu nechávame ruksaky v úschovni batožín a od stanice sa presúvame do centra, snažiac sa nájsť lekáreň (čo v nedeľu popoludní nie je také jednoduché). Napokon sa nám medikamenty poradilo obstarať až v nákupnom centre Max, kam však už prichádzam v dosť zlom stave. Tabletky, exkurzia na toalety a krátky spánok na lavičke ma napokon vyslobodili z agónie, takže nakoniec nie som nútený vzdať sa nočnej cesty do Prahy.
V Max-e ešte stíhame večeru vo fastfoode, nato sa cez vyľudnené večerné centrum, Námestie sv.Egídia, presúvame k železničnej stanici, kde si vyberáme batožinu. Zvyšok času pred odjazdom trávime v nevábnej hale autobusovej stanice. Po príchode dosť hlučnej skupiny mladistvých Cigánov začína byť Marián mierne nervózny, v závere teda postávame v chladnom vzduchu na peróne. Autobus na trase Bardejov – Praha prichádza okolo štvrť na deväť, v Poprade nakladá iba nás dvoch. Cesta ubieha zdanlivo dosť pomaly, pomerne často zastavujeme (vrátane dvoch dlhších prestávok v Tatr.Štrbe a Dubnici), v Žiline dokonca absolvujeme na dnešné „schengenské“ pomery neobvyklú kontrolu dokladov. Marián celú cestu prebdel, v pláne má schrupnúť si na ranných praktikách na Bulovke :D. Na druhú stranu ja, unavený po náročnom dni, za českou hranicou upadám do hibernácie a až takmer po Prahu mi je všetko ukradnuté. Na ÚAN Florenc prichádzame krátko pred pol šiestou. Rozlúčka v metre predstavuje definitívnu bodku za pochodom.

MAPA - trasa turistiky
VIDEO zostrih pochodu od Jana Gálika /pripravuje sa/

Fotodokumentácia (výber):








© Text: Roland Nádaskay, Foto: Michal Gálik, Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2011