Slovenský raj - pochod november 2012



Deň 1 – cesta do „raja“ (9.november 2012, pi)

Titulok pre úvodný deň nie je vôbec náhodný – po týždňoch strávených behaním medzi množstvom prednášok na fakulte a ústavom môjho školiteľa, pre mňa bude cesta do Slovenského raja obrovským relaxom, doslova cestou do „raja“. Hoci po fyzickej stránke sa o oddych rozhodne jednať nebude. Tento rok má náš tradičný jesenný pochod dva ciele – zlomiť vzdialenostný rekord z roku 2007 a prekonať „magickú“ hranicu 50 km. Keďže tohtoročné „vydanie“ má pochod iba dvoch účastníkov, u ktorých sa predpokladá rýchlejší krok, kratšie pauzy, a snáď aj menej hádok o priebehu trasy, nemal by s tým byť problém. I keď s kondičkou na tom nie sme najlepšie – poriadnu pešiu túru sme totiž obaja, teda Rudolf a ja, neabsolvovali už pomerne dlho.
Vrátim sa ešte k udalostiam sprevádzajúcim organizovanie tohto ročníka. Už od začiatku som konfrontovaný s faktom, že početnú partiu z vlaňajška sa nepodarí dať dohromady. Mnoho oslovených účasť odrieklo, a to z rôznych dôvodov. Ostali sme Marián a ja, plus Rudolf s niekoľkými svojimi kolegami, ktorí do poslednej chvíle ostávali nepotvrdení. Keď napokon z účastníkov vypadol aj Marián, ktorého sklátila viac ako dva týždne trvajúca choroba, bolo jasné, že scenár tohtoročného pochodu bude dosť podobný tomu z roku 2010. S tým rozdielom, že tentoraz nebudeme vyrážať z Košíc, ale prenocujeme priamo v Slovenskom raji. Čo sa týka trasy, pôvodne sme mali zájsť do južnej časti národného parku, ktorej sme sa v doterajšej histórii pochodu nechtiac vyhýbali. „Južný“ okruh sa však napokon ani tentoraz nekoná – rozhodol som sa, že túto variantu si necháme pre prípad lepšej účasti, zatiaľ čo vo dvojici absolvujeme okruh v severnej časti Slovenského raja. Prespíme v overenom zariadení „U Kapsdorfera“ v obci Hrabušice.
Prvý raz po rokoch sa pred pochodom neplánujem zastaviť doma v Alekšinciach; pražské povinnosti to zariadili tak, že na východ Slovenska smerujem priamo z metropoly Čiech. Takmer prázdnym rýchlikom Ex 127 Fatra vyrážam z Prahy o 7:17 hodín, pričom na Slovensko prichádzam už okolo poludnia. V Žiline po nákupe lístka pre cestu ďalej na východ (sranda bola presvedčiť pokladníčku o existencii stanice Hrabušice ;) a krátkom čakaní v zapĺňajúcej sa hale, nasadám na mierne zmeškaný rýchlik R 605 Dargov (smer Humenné), na ktorého palube sa stretávam s rozjareným Rudolfom. Máme sa o čom rozprávať, nevideli sme sa dlhšiu dobu. Do Popradu prichádzame krátko po trištvrte na tri, prípoj smer Košice máme takmer hneď, no zhodou okolností nám ďalší vlak ide ešte polhodiny po ňom. Máme teda čas skočiť do neďalekej Billy nakúpiť. Pivko, miestny Tatran, však musíme dokúpiť v bufete na železničnej stanici. V ostatných minútach máme možnosť pokochať sa výhľadom na Vysoké Tatry, ktorých končiare zahaľuje hustá tmavošedá oblačnosť. Osobným vlakom č.7815 (Lipt.Mikuláš – Košice) sa potom presúvame do neďalekého Vydrníka. Už po koľký raz!
Presun od stanice do nižšie položených Hrabušíc zvládame vcelku svižne, narozdiel od vlaňajška ešte za svetla. Pán Kapsdorfer si nás, či skôr mňa, pamätá z minulého roka, dostávame teda špeciálnu cenu pre verných zákazníkov. Na dôvažok sa s domácim pánom ešte chvíľku bavíme o miestnych pomeroch, súčasných i minulých. Po ľahkej večeri v krátkosti preberáme zajtrajší plán, nejaký čas „zabíjame“ hraním kariet, no do postele sa odoberáme i tak dosť zavčasu.

Deň 2 – pochod (10.november 2012, so.)

Keď uvážim, aké bolo vždy nepríjemne prebúdzať sa s Rudolfom skoro ráno, tentoraz to išlo mimoriadne hladko. Z postelí vyliezame okolo pol piatej, balíme veci a výdatne raňajkujeme. Výživová hodnota jogurtového nápoja a makového koláča nás na nohách udrží nepochybne aj niekoľko prvých hodín. Ubytovňu, Kapsdorferov rodinný dom, v ktorom sme tento raz jediní hostia, opúšťame bez zbytočného ruchu o pol šiestej. Ulicami sa rozlieha ticho, krajina je, a ešte nejakú tú chvíľku bude ponorená do tmy, vzduch je chladný a vlhký. Riedke svetlo pouličných lámp osvetľuje čiastočky aerosolu jemnej hmly. Na autobusovej zastávke pri obecnom úrade míňame skupinku ľudí, ktorí na nás hľadia dosť vyjavene. Na konci Hrabušíc, za miestnou časťou Mýto, sa končí sprievod verejného osvetlenia, musíme zapnúť čelovky.
Od kempu na Podlesku kráčame kúsok lúkou, asfaltka prechádza do klzkej orosenej trávy, nato vstupujeme do lesa. Počas prechodu krátkym prielomom potoka Biela voda, Tesninou, nás sprevádza jeho šumenie i hukot, odrážajúci sa od skál. Zvuky plynutia vody skalnou prietržou zakrátko ustávajú, z temnoty lesa sa vynárame opäť do relatívne širokého údolia, kráčajúc nivou spomínaného potoka po asfaltovej ceste. Po šiestej potupne nastáva svitanie, denné svetlo získava prevahu a umelé osvetlenie z našich čeloviek sa stáva neúčinné. Po približne štvrťhodinke chôdze autocestou prichádzame do osady Píla (600 m.n.m.), kde si pred trištvrte na sedem dávame krátku pauzu na čaj. Osada ešte spí, vôkol sa rozlieha ticho, prerušené iba našim rozhovorom, a údolie je celé ponorené do hustého oparu. Od rázcestníka v Píle pokračujeme žltou trasou, čím naberáme smer roklina Piecky.
Piecky sme ešte na pochode nenavštívili, vlastne sa jedná o úplnú premiéru. Dolná časť rokliny nesie názov Biela dolina. Spád potoka je v týchto miestach mierny, v jeho postupne sa zužujúcom, medzi strmé bočné svahy vrezanom koryte, stúpame iba mierne. Väčšinou kráčame po štrkových laviciach, tvorených zaoblenými i poloostrohrannými, belavými kusmi vápencov a dolomitov, uvoľnených silou erózie z okolitých vrchov. V zúženinách, skalných zárezoch, kde masa vody už štrk, uložený za vyššieho prietoku, stačila odplaviť, vedie značená trasa priamo korytom. Občasnému namočeniu vibramiek sa nedá vyhnúť. Pri pohľade na hromady až do pol metra hrubých kmeňov, imbrikovaných v smere prúdu, žasnem, akou silou musel disponovať príval vody, ktorý ich uložil.
Biela dolina v podstate končí prvým z vodopádov, ďalej je prechod roklinou, respektíve jej hlavnou vetvou, Strednými Pieckami, podstatne strmší. Rebríky, stupačky a reťaze sú už nevyhnutnosťou. Pohľad na Veľký vodopád je jeden z najimpozantnejších v Slovenskom raji. Riava sa tu valí z výšky dobrých 20 metrov, obmývajúc strmo uklonené vrstvy triasových vápencov, tomu všetkému však kraľuje zrejme najvyšší oceľový rebrík v celom národnom parku. V ďalšej etape sa koryto potoka značne zužuje, miestami iba na prvé metre. V týchto miestach zdolávame prevažne po drevených stupoch sústavu niekoľkých miniatúrnych vodopádov, spolu tvoriacich časť rokliny označovanú ako Kaskády. Ovzdušie je nasiaknuté vlhkosťou a vôňou lesa. Povyše Kaskád máme čo dočinenia s ďalším, nižším a miernejšie ukloneným Terasovým vodopádom. Nad ním pokračujeme opäť drevenými i oceľovými stupačkami úzkym a členitým skalným zárezom, nato sa spád potoka zmierňuje, pod nohami máme znova pevnú pôdu a značená trasa nás postupne prevádza lesom v závere rokliny. Zakrátko sa napájame na lesnú cestu, stúpajúcu severným okrajom planiny Glac. Rázcestie (955 m.n.m.), na ktorom si o 8:20 hodín dávame minútku na vydýchanie, je spoločným vrcholom roklín Piecky a Suchá Belá. Po krátkom úseku stúpania asfaltovou lesnou cestou, kde stretávame prvých ľudí, akýchsi tínedžerov, pauzujeme na odpočívadle na temene Glacu, na Malej poľane (985 m.n.m.). Rozfúkal sa vietor, trocha prituhlo.
Okrajom lúk, rozprestierajúcich sa na Malej poľane, kráčame smerom na juh červenou trasou Glackej cesty. Tá nás po zhruba polhodinke privádza k bývalej horárni Glac (990 m.n.m., 9:25 hodín), ležiacej na neveľkej poľane v južnej časti planiny. Súvislá oblačnosť, doposiaľ zahaľujúca oblohu, ustupuje, na belasom nebi však zanecháva sivasté chumáče a pásy, dávajúce tušiť, že dianie na nebi dnes bude premenlivé. Z bývalej horárne Glac sa do dnešných dní zachovala iba stromami schovaná hromada kamenia, pripomínajúca obvodové múry. Nemá zmysel sa zdržiavať, v postupe pokračujeme po červenej zostupom z planiny. Romantická cesta lesom, starobylou horskou cestou pretínajúcou Stratenskú hornatinu, ako sa toto územie kedysi nazývalo, nás krátko pred desiatou privádza na rázcestie Pod Suchým vrchom (930 m.n.m.). Pravda, od vrcholu rokliny Sokol už nekráčame Glackou cestou, ale úzkou pešinkou, travezrujúcou príkre, až kdesi ku Klauzom sa zvažujúce svahy.
Pod Suchým vrchom sa vetví zelená, na Zajfy smerujúca, a červená trasa stúpajúca na Geravy. Keďže Zajfy sme nevynechali posledné tri ročníky po sebe, logicky dnes dáme prednosť druhej menovanej trase. Stúpame teda na Geravy, po Glaci plošne druhú najväčšiu planinu Slovenského raja. Z lesa sa vynárame kúsok pred súbehom so žltou značkou od Zajfov, širokou lesnou cestou potom pokračujeme naprieč lúkou k horskému hotelu na Geravách. Zem je premočená, trávnaté plochy blatisté, každý krok ostáva otlačený v poddajnej čiernej hline. Pol jedenástej je ideálny čas na krátku prestávku, na „desiatu“. V okolí horského hotela je celkom živo, pekné počasie vylákalo von viacero turistov.
Aká je to obrovská psychická vzpruha, keď má na turistike človek nad hlavou modré nebo a slnko, hoci „chladné“, jesenné, hladí svojimi lúčmi jeho tvár... Na jeseň nie je až také neobvyklé „turistikovať“ za nevľúdneho, ba dokonca sychravého počasia, no nám dnes v tomto smere šťastie žičí. Okrem toho máme dosť síl, dobré tempo a pomerne veľkú časovú rezervu. Od hotela na Geravách naberáme smer východ, po zelenej trase naprieč planinou. Na lúkach poniže pamätníka SNP sa pasie črieda koní, patriacich k eráru horského hotela. Niekde z diaľky sa ozýva zvuk motorovej píly. Širokou, na chôdzu pohodlnou lesnou cestou kráčame na opačný koniec planiny, kde lúčnaté plochy pretínajú úzke pásy lesa. Na Prednom Hýli nastáva dôležitý okamih, musíme sa totiž rozhodnúť, ktorú z dvoch variánt trasy, navrhnutých v predvečer pochodu, zvolíme. Prvá počíta s pokračovaním na sedlo Čertova hlava a ďalej na vrch Veľká Knola, ležiaci už mimo národného parku. Cieľom by bola Novoveská Huta. Mne sa však viac pozdáva smer Klauzy, Lesnica a po Prielome Hornádu okruhom nazad do Hrabušíc. Rudolf nemá žiadnu preferenciu, učiniť rozhodnutie ostáva na mne.
V úvode klesania z Predného Hýľa stretáme dvojicu cyklistov šplhajúcich sa z Klauzov. V zákrute chodníka, ešte predtým než sa stáča popod mohutné vápencové bralo Holého kameňa (1090 m.n.m.), možno pomedzi stromy sledovať slnkom ožiarené, čiastočne už snehom pokryté tatranské štíty. Doslova sa topiac v hromadách opadaného oranžového lístia klesáme úzkym chodníkom, až sa napokon dostávame na dno Tomášovskej Belej. Bystrina, tečúca z Geráv má dosť nízky stav, obliaky v koryte sú suché. Nižšie už počuť zurčanie a v zákrute lesnej cesty, na ktorú sa napája zelená značka, už vidíme plynúť krištáľovo priezračnú, krasom prefiltrovanú vodu. Na Klauzy nezachádzame, škoda času. Namiesto toho si o 11:50 hodín dávame pauzu v spomínanej zákrute lesnej cesty, pri novom kamennom moste. Zajedáme si pečivo so syrom a šunkou, k tomu popíjame ešte stále horúci rooibos, čiže „červený čaj“.
Snažím sa spomenúť si, kedy som tadeto prechádzal naposledy, a prekvapivo mi vychádza „pamätný“ pochod 2007. Už je to teda päť rokov, ku ktorým zrejme ešte nejaký ten rok pribudne – ďalej totiž nepokračujeme na Klauzy, avšak kľukatiacou sa lesnou cestou stúpame na bezmenné sedlo (cca 830 m.n.m.), oddeľujúce masívy Holého kameňa a Zadného Turníka. Klesaním zo sedla sa dostávame do doliny potoka Lesnica, kde prašnú lesnú cestu strieda úzka, miestami deravá asfaltka. Zhruba uprostred údolia Lesnice prechádzame skalnatou úžinou, nazývanou Tesnina. Hrejúce slnečné lúče, znášajúce sa z jasnej oblohy, ma podnietili odložiť bundu a chvíľu kráčať iba v krátkom rukáve. Sklon asfaltovej cesty sa postupne zmierňuje, ďalej kráčame relatívne po rovine.
Cesta vedie až do chatovej osady Košiarny briežok, my sa z nej však na poľane nad Lesnicou, kde si dávame minútku na vydýchanie, odkláňame v smere zelenej trasy, schádzajúcej do doliny Hornádu. Značku však už „za rohom“ strácame, keď sa omylom dávame lesnou cestou traverzujúcou východný svah vrchu Čingov (652 m.n.m.). Nazad na správnu trasu zbiehame po prudkom svahu späť na dno údolia Lesnice. Kráčajúc pozdĺž zurčiaceho potoka sa po chvíli ocitáme na rázcestí Lesnica (495 m.n.m.), západne od najväčšieho strediska turistického ruchu v Slovenskom raji, Čingova. Naše bruchá už rôznymi prapodivnými zvukmi vyjadrujú nespokojnosť s hladom, je teda čas na pauzu. Tú si dávame okolo 14:20 hodín na skalnom zrube týčiacom sa nad meandrom Hornádu kúsok za Lesnicou.
Obloha sa zatiahla, okrem toho čas pokročil, slnko postupne začne svoju cestu za západný horizont, ponechajúc nás v Prielome Hornádu napospas tme. Zrýchľujeme krok. Na ústie Bieleho potoka (510 m.n.m., 15:00 hod.) prichádzame zakrátko, pod Tomášovským výhľadom prekračujeme Hornád a zároveň stretávame posledných dnešných turistov. Od rázcestia Pod Tomášovským výhľadom kráčame najskôr pozdĺž rieky, obďaleč sa potom začína istená časť cesty Prielomom. Zdolávame niekoľko úsekov stupačiek, pričom si počíname dosť opatrne. Masa vody, valiaca sa korytom rieky asi 10 metrov pod našimi nohami, vzbudzuje rešpekt. Svetla pomaly, ale isto ubúda, z toho však obavy nemám – Prielomom Hornádu nejdeme prvý raz, vieme, čo čakať. Za isteným úsekom sa popri rieke vinie pomerne široký chodník, ústiaci pri Kartuziánskom moste. O 15:45 hodín sa ocitáme na Letanovskom Mlyne (515 m.n.m.), ktorý je v tomto ročnom období, navyše v tejto dennej dobe, dosť ošumelý. Na terase zatvoreného bufetu pár minút pauzujeme, zbierame sily na ďalšiu etapu.
Záver pochodu z nášho pohľadu možno rozdeliť na tri časti – Prielom po ústie Kláštorskej rokliny, po Hrdlo Hornádu a krátky úsek do Hrabušíc. Čas na hodinkách naznačuje, že najmenej dva z nich pôjdeme už za tmy. Z Letanovského Mlyna vyrážame s tým, že iba svižný tempom sa nám podarí ukrojiť čo najväčší kus z ostávajúcej trasy ešte za svetla. V členitom, meandrovitom a skalnými stenami ohraničenom údolí Hornádu musí turistický chodník rôzne kľučkovať, stúpať a klesať. Istených partií v tejto časti veľa nie je, zdolávame iba jeden úsek s „roštami“, Pri záreze. Rudolf so mnou prestáva držať krok, vzdialenosť medzi nami sa naťahuje. Pravidelne sa zastavujem a vyčkávam. Po zdolaní Lanovej lávky, najdlhšieho mosta na Prielome, sa tesne pred pol piatou ocitáme na rázcestí na ústí Kláštorskej rokliny (525 m.n.m.). Prestávočka na vydýchanie sa, tyčinku a čaj pomáha.
Za Kláštorskou na rad prichádzajú čelovky, bez ktorých by sme si už nevedeli rady. Zakrátko svetla ubúda natoľko, že v úzkom údolí Hornádu je doslova „tma ako v rohu“. Postupujeme pomerne rýchlym tempom, čo je v tomto členitom teréne iba pri obmedzenom osvetlení z čelovky na hrane bezpečnosti. O rýchlom tempe vlastne možno hovoriť iba v mojom prípade, Rudolf akosi zaostáva. Za prvou väčšou zákrutou rieky sa dostávame k istenému úseku, stupačkám Pri Mníchovej diere. Cinkajúce kovové rošty sú v týchto miestach upevnené do kolmej skalnej steny, pod ktorou šumí mocný prúd vody. Čelovka zreteľne osvetľuje priestor iba na dva-tri kroky pred seba, všetko ostatné navôkol je zahalené plášťom tmy. Nepríjemný pocit musí ísť bokom. Kráčam s miernym odstupom pred Rudolfom, chvíľami ho teda musím vyčkávať. Ďalšiu zúženú pasáž zdolávame stupačkami Pod Zelenou horou. Kľukatiace sa údolie Hornádu nejak nie a nie skončiť. Koryto rieky sa však postupne rozširuje, Prielom sa otvára a na pokojne plynúcej hladine sa zjavuje jasný odraz mesiaca. Oceľovou lávkou obchádzame poslednú skalu, za ktorou sa o 17:25 hodín ocitáme na Hrdle Hornádu (535 m.n.m.).
Musím priznať, že sa mi dosť uľavilo. To isté sa nedá povedať o Rudolfovi, súdiac podľa jeho tváre. Do cieľa to však máme už iba na skok. Od Hrdla Hornádu kráčame najskôr orosenou lúkou okolo lyžiarskeho vleku, opodiaľ sa napájame na asfaltovú cestu, smerujúcu na Mýto. Skratkou po blatistej poľnej ceste vstupujeme od poľnohospodárskeho družstva do Hrabušíc. Rudolf za mnou opäť zaostáva, tu a tam sa otáčam, kontrolujúc svetlo jeho čelovky. V samom závere už kráčame pod umelým pouličným osvetlením. Koniec túry zaznamenávam o 17:51 hodín pri Kapsdorferovi, kde ešte niekoľko minút vyčkávam na Rudolfa. Kľúče u seba nemám. Pešia časť pochodu je za nami, v nohách máme presne 49,2 km – z vytýčených cieľov sme teda splnili iba jeden. Päťdesiatka ostáva neprekonaná. Skoro väčším utrpením než celodenná chôdza je však napokon príprava večere ;)

Počasie - polojasno až polooblačno, prechodne zamračené, mierne veterno, tep. počas dňa 10°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Deň 3 – návrat (11.november 2012, ne.)

Vstávanie je vcelku bezproblémové, z postelí vyliezame krátko pred siedmou, balíme, dávame „zbohom“ pánu Kapsdorferovi a nato sa od jeho domu presúvame k obecnému úradu. Odtiaľ o 7:37 hodín vyrážame riedko obsadeným busom smerom na Poprad. Takto je to rýchlejšie než čakať na neskorší spoj do Spišskej Novej Vsi. V pláne totiž ešte máme návštevu Košíc, kde by sme radi dorazili čo najskôr. V Poprade sme po takmer hodine vlečúcej sa jazdy, v pokladni železničnej stanice kupujeme lístky a miestenky na cestu späť a nato nasadáme na práve prichádzajúci R 441 Excelsior (Cheb – Košice). Do nášho rodného mesta sa nám podarilo doraziť krátko pred desiatou. Oproti včerajšku sa ešte o niečo vyčasilo, obloha je jasná a slnečná, príjemné počasie využívame na prechádzku historickým centrom.
Po obede u starých rodičov chvíľu oddychujeme, vlak nám ide až okolo štvrtej. Pred príchodom na stanicu ešte absolvujeme prechádzku naprieč Hlavnou ulicou. Musím priznať, že v Košiciach som sa zastavil naozaj rád, okrem toho bolo na čase – naposledy som sem totiž zavítal ešte uprostred vlaňajšieho leta. V hale stanice, ktorá práve prebieha rekonštrukciou, trávime iba chvíľu, mimo iného kupujeme lístky z Leopoldova do Alekšiniec. Odvezieme sa teda až domov. Rýchlikom R 612 Ružím opúšťame východoslovenskú „metropolu“ krátko po štvrtej. Na krajinu sadá tma, zatiaľ čo my sa blížime k Tatrám, opäť míňajúc aj Slovenský raj. Po Ružomberok finišujem s „Doktorom Živagom“, nato sa s Rudolfom premiestňujeme do jedálneho vozňa, kde v ponurej atmosfére oddielu „na stojáka“ zapíjame úspech pochodu a jeho zdarné opakovanie v nasledujúcom roku jedným či dvoma pohárikmi karpatského brandy. „Koňáčkom“, ako sa vraví medzi nami športovcami ;)

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):








© Text: Roland Nádaskay, Foto: Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2012