Slovenský raj - pochod november 2013

Deň 1 – príchod do dejiska (15.november 2013, pi.)

I tento rok, napriek „vyhrážkam“, že do desiateho a posledného ročníka ostávajú už iba dve šance zúčastniť sa pochodu, je to s účasťou horšie než som očakával. S termínmi však nie je možne vyhovieť všetkým. V každom prípade však nebudeme iba dvaja s Rudolfom, tentoraz nás bude v skupine „okrúhlych“ päť. Spomedzi účastníkov predchádzajúcich ročníkov sa nezúčastní Tomáš Radecký ani Mišo Gálik a jeho kolektív; pribudol však medzi nás nováčik, Rudolfov bývalý spolužiak Juro. Spolu s Rudolfom a Jurom vyrážame z Nitry spoločne autom. Ešte predtým však musím absolvovať cestu z Prahy domov, kam prichádzam okolo jedenástej. Mám teda čas si na chvíľu odpočinúť. Autom pocestuje aj Marián s priateľkou, tento ročník je teda plne „automobilizovaný“. V Nitre ešte zachádzame k mame po stravné lístky, s Jurom sa stretávame po druhej na Chrenovej, odkiaľ po rýchlom nákupe v Progrese vyrážame smerom na východ. Cesta do Banskej Bystrice nám ubehla pomerne rýchle, pôvodne uvažovaný čas stretnutia s Mariánom (plus-mínus päť hodín popoludní) sa nám teda nepodarí dodržať – v opačnom prípade by sme museli vyše hodinu čakať. Mariánovi som teda sms-kou oznámil zmenu plánu, z čoho samozrejme dvakrát nadšený nebol. Stretneme sa teda až večer na Dedinkách. Cesta naprieč Horehroním nám ubehla pomerne rýchle, na Dedinky prichádzame už pravdaže za tmy okolo šiestej. Menšie problémy nám robí orientácia v spleti popisných čísel, ktoré na seba nenadväzujú. Nevyhnutný je teda telefonát majiteľovi rodinného domu, v ktorom som rezervoval ubytovanie. Dozvedám sa však, že sa osobne nestretneme s ním, ale jeho svokrom... Napokon to nie je úplne podľa našich predstáv, čo si zajtra po pochode ešte vyžiada isté vysvetľovanie. Marián s Majou prichádzajú až o jedenástej. Rudolf a Juro už spia a načase je pobrať sa do postele aj nám ostatným.

Deň 2 – pochod (16.november 2013, so.)

Ranné vstávanie nie je ničím urgované ani spomaľované, po postupnom prebudení sa mňa, ako vedúceho skupiny, a krátko nato aj Jura s Rudolfom, sa púšťame do raňajok a prípravy vybavenia na túru. Maja s Mariánom opúšťajú posteľ až po nás, takže potom, ako sme už pripravený opustiť ubytovňu, na nich ešte pred objektom pár minút čakáme. Po spoločnej fotke napokon vyrážame na pochod o 7:15 hodín – čo je oproti predchádzajúcim ročníkom nehanebne neskorý čas ;)
Z poslednej ulice, obrátenej od kostola smerom k planine Geravy, postupujeme naprieč obcou, pričom si cestu mierne skracujeme popri okraji lesa, ústiac k stanici lanovky. Či táto naozaj archaická lanovka, smerujúca z rekreačného strediska pri hoteli Priehrada na Geravy, ešte funguje, nevedno. Niektorí účastníci sú už dostatočne zahriati, takže niektoré časti odevu odkladáme. Na pokročilú jeseň, polovicu novembra, je pomerne teplo, čo pravdaže najviac pociťujeme počas stúpania. Za drobným hrebienkom zbiehame do osady Biele Vody, miestnej časti Mlyniek. Tu sa naše kroky stáčajú do na prvý pohľad nevýrazného bočného údolia. Drobný potok stekajúci z planiny tu vo vápencovom masíve vyryl krátku, no pitoresknú Zejmarskú roklinu. Výstup zahajujeme o 7:45 hodín, v čele postupujeme Rudolf a ja, kúsok za nami Juro, venujúci sa foteniu stále viac divokejšej bystriny, vodopádov a rozorvaných skál. Na chvoste sa držia Marián s Majou, na ktorých pravidelne vyčkávame. Po prekonaní najstrmšej časti rokliny, ktorou vystupujeme po oceľových rebríkoch a stupačkách, si na vyhliadke dávame krátku pauzu. Nato pozdĺž pokojného potoka stúpame na planinu. Rýchlu pauzu si ešte predtým dávame pri prameni, kde sa osviežujeme chladnou vodou.
Na planine, pri horskom hoteli Geravy (1028 m.n.m.), sa ocitáme o trištvrte na deväť. Nasleduje krátka prestávka na občerstvenie a horúci čaj, a nato vykračujeme naprieč planinou. Trávnaté plochy planiny sa vďaka dlhodobo miernym teplotám ešte stále zelenejú, i keď celková nálada je ponurá, jesenná. Terén je v týchto miestach nenáročný, rovinatý. Pri pohľade na drobné kopy vyťaženej guľatiny, pripravenej na odvoz, sa Juro a Rudolf chopia svojej témy. Čas po príchod na rázcestie Predný Hýľ (1045 m.n.m., 9:15 hod.) teda vyplnilo ich vysvetľovanie technologických predností toho ktorého druhu dreva.
Z Predného Hýľa nás čaká pomerne dlhý úsek zostupu do údolia Tomášovská Belá. Spočiatku je klesanie pomerne prudké, kráčame úzkym kamenistým chodníkom prikrytým čerstvo opadaným lístím. Sivá oblačnosť, až do týchto chvíľ zahaľujúca celú oblohu, sa trhá, čím nám spod Predného Hýľa – i keď pomedzi koruny stromov – ponúka istý výhľad na skalnaté štíty Vysokých Tatier. Pozvoľným zostupom kľukatiacim sa chodníkom sa dostávame na dno údolia. Súbežne s potokom, na jeseň obvykle vyschnutým, prechádzame ku kamennému mostu, križovatke s lesnou cestou. Po niekoľkých minútach rezkej chôdze sa ocitáme na Klauzoch, konkrétne v ich vyšnej časti, pri lesníckej ubytovni. Na lavičkách vedľa objektu vybaľujeme naše zásoby proviantu – je čas obeda.
Po zhruba dvadsaťminútovej pauze, ktorá nám dobre padla, pokračujeme v postupe okolo tajchu na Klauzoch ďalej dolu Tomášovskou Belou. Naše tempo je zatiaľ pomerne uvoľnené, Rudolf, Juro a Marián nie sú práve vo forme, no hlavnou príčinou je Majine boľavé koleno. Ja, ako obvykle, „šprintujem“ na čele a skupinku za mnou pravidelne vyčkávam. Krátko po pol dvanástej sa ocitáme na rázcestí uprostred Tomášovskej Belej, odkiaľ vzápätí stúpame do jednej z bočných dolín. Tou je Sokolia dolina, ktorá, hoci medzi ostatnými nevyniká svojou dĺžkou, predsa len predstavuje jeden z klenotov Slovenského raja. Prechod istenou časťou tejto rokliny je vari najstrmším, a určite nie je pre jedincov trpiacich strachom z výšok.
V spodnej časti rokliny stúpame úzkym údolím obohnaným strmými zalesnenými svahmi, miestami lemovanými drobnými skalkami. Z opačného smeru sa k nám blíži rodinka s menšími deťmi, ktorá sa zrejme pod prvými rebríkmi otočila – prechod Sokoľou roklinou zhora nadol je totiž ťažko si vôbec predstaviť. Výšľap je čoraz prudší, dolina sa však mierne roztvára a my serpentínami zdolávame posledný svah pred isteným úsekom. Pohľad na prvý zo série vodopádov, stekajúci zhruba dvadsať metrov vysokým zvislým skalným zrázom, je naozaj spektakulárny. Nemenej fascinujúci je pohľad na bystrinu, ktorá poniže vodopádom preteká strmo sa zvažujúcim žľabom vymletým do bázy skalnej steny, ohraničujúcej roklinu. Na jej vrchol nedovidieť. Žľab je zaváľaný rôzne veľkými balvanmi i kmeňmi stromov, strhnutých zrejme počas prívalových dažďov, čo ešte podčiarkuje divokosť tohto miesta.
Po krátkej pauze na fotenie a nabratie druhého dychu začíname stúpať prvým rebríkom. Ten je pomerne vysoký, navyše je osadený s neobvyklým odstupom od skaly. Hoci mi ani tentoraz nebolo pri jeho zdolávaní všetko jedno, omnoho väčšiu úzkosť som pociťoval, keď sme túto tiesňavu v ľade a snahu zliezali s otcom v zime 2006. S krátkymi prestávkami, počas ktorých nasávame atmosféru tohto miesta, zliezame najnáročnejšiu pasáž približne za štvrťhodinku, pri poslednom vodopáde čakáme na chvost skupiny a nato kráčame menej nebezpečným úsekom isteným reťazami a vodorovnými stupačkami. V hornej polovici rokliny človek každú chvíľu očakáva jej záver, no nahor do kopca kráčame ešte hodný kus. V samom závere zdolávame ešte jedno prudšie stúpanie, až sa udychčaní ocitáme na rázcestí Biskupské chyžky (1010 m.n.m., 13:30 hod.). Najbližšiu pauzu by som navrhoval na neďalekej Malej poľane, no keďže tým by sa naša cesta o niečo predĺžila – a túto variantu Marián nepreferuje – vydávame sa naprieč planinou Glac, či skôr jej východným okrajom.
K bývalej horárni Glac (990 m.n.m.), z ktorej sa do dnešných dôb zachovali už iba ruiny, prichádzame o 14:10 hodín. Maju začína opäť pobolievať koleno, okrem toho už máme aj celkom hlad – pauza je teda nevyhnutná. Od horárne kráčame širokou, nespevnenou Glackou cestou, spájajúcou južnú a severnú časť Slovenského raja. Čas pokročil a my sme ešte stále pomerne ďaleko od civilizácie. Zrejme teda budeme musieť časť trasy prejsť za tmy. Na rázcestí Glacká cesta, ležiacom na hornom konci Veľkého sokola, sa dozvedáme pomerne nepríjemnú správu – Maju už koleno bolí natoľko, že si nie je istá ďalším pokračovaním. Smola tohto miesta však je, že niet inej alternatívy než sa zaťať a kráčať ďalej. Odtiaľto niet skratiek. Vzhľadom na túto situáciu sa naša skupina musí rozdeliť na dve časti – Marián s Majou sa od rázcestia Pod Suchým vrchom (950 m.n.m.) vydávajú miernym stúpaním smerom na planinu Geravy, odkiaľ to do cieľa majú už iba na skok. Zvyšok na čele so mnou tiahne po zelenej trase na Zajfy, odkiaľ mienime pokračovať na Stratenú. A ak bude príležitosť, dať si tam nejakú večeru.
Riedkym bukovým lesom zoširoka sa kľukatiacou cestou zostupujeme smerom na Zajfy, tentoraz už o čosi svižnejším tempom. Juro s Rudolfom začínajú v opojení z únavy viesť oplzlé reči, a ja sa k nim tu a tam pridávam. Žiariaci slnečný kotúč sa odoberá za kopce a krajina sa pripravuje na spánok. Od rázcestia Malé Zajfy (900 m.n.m.,15:41 hod.) kráčame rovinatou nivou, najskôr po nespevnenej alebo štrkovej ceste, obďaleč, od križovatky Malé a Veľké Zajfy už po asfaltke. Po niekoľkých zákrutách údolia, zarezaného do strmých vápencových brál, míňame horáreň a po ďalšej desaťminútovke svižnej chôdze sa dostávame na Stratenskú pílu (805 m.n.m.). Čas sa priklonil k pol piatej, slnko zapadlo a tma neúprosne klesá na dno údolí. Pozdĺž Hnilca, proti smeru jeho toku, kráčame k Stratenej, pričom dúfame, že bude možnosť dať si tam teplú večeru. Po včerajšku sa na Dedinky nechceme veľmi spoliehať. A viezť sa po túre ešte niekam autom, priznám sa, nemám chuť. Napokon sme „zapadli“ do penziónu Borovica, kde sme jedinými hosťami.
Vlastne, Slovenský raj v tejto ročnej dobe nie je práve populárnou turistickou destináciou. Jedlo nie je ani zďaleka z kategórie luxusných, no zato atmosféra v penzióne je príjemná. Pri pohľade na cenník dokonca zvažujem, či by nebolo výhodnejšie dať mu prednosť pred tými rôznymi privátmi. Cena je 15 Eur (my platíme 10), no zato vrátane raňajok.
Trošku rozkysnutí vysedávaním (niektorí aj pivkom), no posilnení večerou, stúpame zo Stratenej popri hlavnej ceste smerom na Dobšinú. Cesta je síce málo frekventovaná, no tu a tam okolo nás presviští nejaké auto či autobus. V tme si pomáhame čelovkami, krok máme rezký, už o 17:55 hodín sme na rázcestí Pod Čižmou (880 m.n.m.), odkiaľ sa vydávame na zostup do Dobšinskej Maše. Z ospalej osady ležiacej na brehu vodnej nádrže Palcmanská Maša kráčame asfaltovou cestou smerom k železničnej zastávke dedinky. Obloha sa podvečer vyjasnila, takže nad hlavami nám svieti mesiac. Jeho jasne žiariaci kotúč sledujeme v odraze na jemne sa čeriacej hladine vodnej nádrže.
Dedinky už máme na dohľad. Od priehrady kráčame mesiacom osvetlenou asfaltkou pozdĺž vodnej nádrže. Pri hoteli Priehrada vstupujeme do Dediniek, a pár minút nato, po výšľape okolo kostola, prichádzame do cieľa. Hodinky ukazujú 18:55 hodín, celú trasu pochodu aj so všekými nutnými pauzami sme teda zdolali za 11 hodín 41 minút. V nohách máme 34,2 kilometrov, čo nie je zlý výkon – o čo lepší keď uvážime ostatné turistiky v tomto roku, ktorých bolo ako šafranu.
Marián a Maja sú už v cieli. Záver nakoniec napriek Majinmu pobolievajúcemu kolenu zvládli dobre. My si po návrate sadáme ešte k ľahkej druhej večeri. Veci vybrané z chladničký sú zmzrnuté na kosť, chvíľu nám teda trvá, než ich aspoň čiastočne rozmrazíme v blízkosti elektrických ohrievačov. Pôvodnú konzistenciu však konzervám, pomazánkam a jogurtom už nemáme šancu vrátiť. Počas večere sa telefonicky sťažujem majiteľovi zariadenia na znížený komfort ubytovania v dôsledku nedostatočného vykúrenia našich izieb a žiadam zľavu za minulú noc. Tú mi nakoniec uzná s tým, že dá vedieť starému svokrovi bývajúcemu vedľa, ktorému máme zaplatiť. Ten sa na moje „meštianske“ sťažovanie sa tvári dosť kyslo, a keď už nemôže urobiť nič so zľavou 2 Eurá/osoba/noc, aspoň nám „naparí“ poplatok za parkovanie – na jeho pozemku, s ktorým prenajímateľ ubytovania pravdaže nemá nič spoločné. To je takpovediac posledný klinec do truhly. Rozhodne nikomu, kto sa chystá navštíviť Slovenský raj, neodporúčam vsádzať na takéto privátne ubytovanie. Na druhej strane, s podobným typom ubytovania sme mali v uplynulých dvoch rokoch dobré skúsenosti – vďaka pánovi Kapsdorferovi z Hrabušíc. Záleží na koho človek narazí.
Večer si krátime sledovaním filmovej adaptácie románu „Tess“ a posedením sprevádzaným popíjaním čaju, vína a destilátov. Posledne menované konzumovali najmä Juro s Rudolfom. Podľa toho však nasledujúci deň aj vyzerajú. Vytiahnuť ich z postele rozhodne nie je jednoduché.
Dedinky opúšťame za jasného slnečného počasia zhruba o deviatej ráno. Nakrátko sa zastavujeme na sedle Besník, vychutnávajúc výhľady na Kráľovu hoľu, a v Brezne, kde krátko posedávame v štýlovej kaviarni zrekonštruovaného hotela Ďumbier. V Brezne sa s Majou a Mariánom lúčime, naberáme rýchlosť a Pohroním a Tekovom sa rútime do Nitry. Premávka je pomerne hustá, no domov prichádzame vcelku zavčas. Vzhľadom na nádherné počasie mi je trocha ľúto, že pochod nepadol na dnešný deň. Inak ale musím vyjadriť spokojnosť, túra sa vydarila.

Počasie - zamračené, v priebehu dňa až polojasni, bezveterno, tep. počas dňa 10°C
Účastníci - Marián Hajnal, Mária Baranová, Juraj Štubňa, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2013