Spišské Podhradie - 4.august 2009

Spišské Podhradie - 4.august 2009, ut.

Na tento deň meteorológovia hlásili mierne ochladenie a dážď, ako zvyčajne sa ale mýlili, a tak zostalo pri starom. Z Košíc sme vyrazili osobným vlakom smer Spišské Vlachy a odtiaľ motorákom do Spišského Podhradia. V starom dobrom podhradí sa toho veľa nezmenilo, akurát už vysťahovali našich rómskych spoluobčanov z jedného meštianskeho domu v centre (inač renesančného), ktorý už natoľko zdevastovali, že potrebovali, aby - im postavili - nové domy. Nemôžu predsa žiť v takých podmienkach.
Namierili sme si to ku svetoznámej Spišskej Kapitule. Na hlavnej menili asfalt. Trošku to oživilo „nachcípanú“ atmosféru tohto kedysi bohatého a rušného mesta. Nikde nikto okrem malých miništrantov, popraskané omietky, spišská gotika, atmosféra dávnych časov. Keby bola cesta ešte trocha viac rozbitá, ušetril by som si cestu do Sedmohradska. Spiš ale vyzerá krajšie v daždivom počasí alebo v zime, ľudské výtvory a príroda sa vtedy nádherne dopĺňajú. Turistickú informačnú kanceláriu otvárajú až od desiatej, pre „mastňákov“ akurát, ale čo my ranní „spišobežníci“? „Čo už, zastavím sa cestou späť,“ povedal som si. Ha! Sme však na Slovensku, a otvorené nemali ešte ani o pol jedenástej. Ilúzia o rozvoji cestovného ruchu padá.
Popri známej katedrále vychádzame spoza múrov Kapituly na lúku, resp. travertínovú kopu Pažiť/Pažica - Krížová hora, na ktorej sa podľa archeologických výskumov nachádzal veľký kláštor benediktínov, pravdepodobne zasvätený sv.Martinovi. V súčasnosti po ňom nebadať žiadne stopy. Prechádzame okolo vyrabovaných kaplniek smerom k lesíku ponad spišský salaš a vychádzame na parkovisko pri Sivej brade, ktoré z dôvodu spoplatnenia je absolútne prázdne. Každý vie čím je Sivá brada známa, bližšie nám ju opíše odborník na geológiu, ktorý je zhodou náhod aj členom nášho clubu:
Sivá brada je jednou z travertínových kôp Podhradskej skupiny, vekom, vzhľadom k Dreveníku alebo Hradnému vrchu, patrí medzi mladšie – vznikla zhruba začiatkom holocénu (pred 10-tisíc rokmi) a je aktívna do recentu. Minerálna voda, z ktorej sa zráža najskôr sypký, postupne kompaktný biely travertín, vyviera na niekoľkých miestach, inde z puklín za zreteľného syčania uniká suchý CO2. Travertínová kopa na Sivej brade má výšku od základne, tvorenej flyšovitými uloženinami vnútrokarpatského paleogénu, asi 25 metrov, na šírku meria približne pol kilometra. Vrchol kopy, odkiaľ je dobrý výhľad na široké okolie, vrátane Spišskej Kapituly, Levočských vrchov či Braniska, zdobí rokoková kaplnka sv.Kríža. Pri nej pauzujeme.
Pod kaplnkou sme si dobyli baterky a rozlúčili s miestnym Ježišom, s ktorým mám komplikovaný vzťah, to je ale na dlhé rozprávanie. Zišli sme k penziónu okolo druhého väčšieho výveru a oblúkom sa vraciame späť ku Kapitule, kde práve prebieha omša. Cez Podhradie pokračujeme smerom na hrad. Cesta je strmá a potím sa jak divá sviňa, a tieto pocity so mnou zdieľa aj jeden chlapík zo skupinky, ktorú predbiehame, keďže hlasno konštatuje, že si mohol predsa len zobrať druhé tričko. Oddychujeme pod hradbou. Máme dve možnosti - doprava na hrad. O tom ani neuvažujeme, určite tam bude plno ľudí. Doľava pri hradbách, smer Dreveník. Tade sa vydávame. Prechádzame úzkou cestičkou popri veľkom dolnom nádvorí, zbudovanom za čias Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý tu zastupoval záujmy neplnoletého kráľa Ladislava Pohrobka. V strede nádvoria sa nachádzajú základy kruhovej veže pre bratríckeho kapitána okolo ktorej postavili toto nádvorie. Pre neskorších majiteľov bolo nákladné ho udržiavať a preto začalo chátrať ešte dávno pred opustením samotného hradu. Väčšinou slúžilo len na hospodárske účely.
S hradom za chrbtom smerujeme popri bufete (kde majú len fľaškovú kofolu, preboha) cez lúku a onedlho sa ocitáme pri známom skalnom meste na Dreveníku. Nejaká skupina tam práve lozí. Prejdeme kúsok do lesíka, občerstvíme sa a ideme o niečo ďalej na začiatok planiny. Hľadáme nejaký odkryv alebo starý lom kde by sme dačo „čornuli“ (sme totiž na chránenom území). Poniže lúky v borovicovom lesíku nachádzame nejakú suť, ktorú prehrabávame a o vrstvu alebo dve sa objavujú nezvetralé kusy. Stačí si vybrať a obiť ich. Chvíľku to trvalo ale našli sme akurátne vzorky, aké konkrétne nám objasní Roland:
Niet veľmi čo vysvetľovať... na Dreveníku, ktorý je neveľkou stolovou horou, vzniknutou spojením niekoľkých mladotreťohorných travertínových kôp, sa pokúšame nájsť čo najreprezentatívnejšie vzorky miestneho travertínu. Travertín je monominerálna hornina tvorená kalcitom, jedná sa o chemogénny karbonát, ktorý na rozdiel od vápenca vzniká zrážaním z roztokov, v tomto prípade uhličitanových minerálnych vôd. Hornina je relatívne tvrdá, dobre štiepateľná, obľúbená v stavebníctve ako obkladový kameň. Keďže sa zráža a spevňuje v pomerne krátkom čase, môže v hojnej miere obsahovať rôzne skameneliny, či už ulity slimákov alebo odtlačky listov. Na spomínanom suťovisku však nič nenachádzame. Škoda, že sme nevedeli o existencii starého lomu len niekoľko desiatok metrov od nás...
Ďalej sa dávame po starej asfaltke smerom na Žehru, z ktorej približne nad dedinou schádzame kolmo do dediny po poľnej ceste. V pláne máme ísť na autobus do Vlách, predtým ešte ideme ku ranogotickému kostolu, ktorý je spolu s hradom, Kapitulou a okolím zapísaný v zozname UNESCO. Autobusovú zastávku však márne hľadáme po celej dĺžke hradskej cez dedinu a tak sa pýtame miestneho, no, dedinského blázna. Všetci ľudia boli buď v krčme alebo zalezení niekde inde. Ten nám povedal, že autobus, ktorý vyčkávame už odišiel alebo nejde, niečo v tom zmysle. Tak s vydávame na cestu pešo ale už na konci dediny pri obecnom úrade nás ten autobus predbieha. Zostáva nám len zanadávať si na toho chudáka a pokračovať k malebnej časti Spišských Vlách zvanej Dobrá Vôľa, kde oku lahodia poloschátrané baraky nejakej usadlosti ešte z čias monarchie, obývané našimi rómskymi spoluobčanmi, ktorých detičky na nás pri fotení niečo kričia. Ešte predtým nás ale zaskočí skupinka cigánčat, ktorá vyšla nepozorovane z poľa a ponúka nám nejaké nahnité jablká na predaj. Naše odmietnutie prijímajú na počudovanie ľahko a pokračujú výskajúc cez cestu ďalej do poľa. Pred Vlachmi míňame sem-tam nejakých Cigánov, z ktorých sa nám niektorí prihovárajú po cigánsky (a boli aj dosť špinavý a smradľavý, ale to aj my) a tak pokračujeme nevšímajúc si ich ďalej. Tesne pred Vlachmi sa zo zákruty vynára nákladiak, obísť nás ho ani len nenapadne a tak sa zachraňujeme skokom do jarku a Roland výpadom priamo do žihľavy. Samotné Vlachy sú malebné mestečko postavené spišskými Sasmi. Mestom len rýchle prechádzame smerom ku stanici, ktorá je trošku mimo mesta, v nádeji na dobrú chladenú kofolku v staničnej krčme. Oddýchnuť si ale potrebujú aj moje nohy, dlhá chôdza po asfalte s vibramkami im veľmi nepraje. Krátko po opustení mesta sa zo sálajúceho tepla nad asfaltom objavuje silueta stanice. A nie je to fatamorgána spôsobená čím ďalej tým viac pripekajúcim sa mozgom. Pred mostom cez Hornád pri stanici míňame nejakého chlapíka, ktorý si na vozíčku ťahá dlhé železné tyče, ktoré mu prečnievajú von a trú sa o asfalt s neuveriteľným hlukom. Po dobrej vychladenej kofole máme ešte dosť času do odchodu vlaku a ten si krátime posedávaním na peróne a sledovaním okolitého ruchu. Cesta vlakom dobre známej trati ubehla rýchlo a o chvíľu sme vystupovali v doma v Košiciach.

Počasie - zrána zamračené, bezveterno, neskôr vyjasnenie, jasno, slnečno, tep.asi 30°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009