Dlho očakávaný návrat domov. Po zrealizovaní jesenného pochodu v Slovenskom raji a návrate k školským povinnostiam, trávim v hlavnom meste Čiech niečo vyše mesiac. Pôvodne som sa chcel domov vrátiť už vo štvrtok 15.decembra, no na piatok nám padol predtermín skúšky z polárnych oblastí, ktorý kvôli januárovej expedícii nášho prednášajúceho nebolo možné odkladať. Keďže mi tak či tak prepadol spiatočný lístok, rozhodol som sa v Prahe ostať do pondelka a pred nočným vlakom dať prednosť belehradskému EC Avala, vyrážajúcemu v utorok skoro ráno. S prestupom v Bratislave a Leopoldove prichádzam domov za slnečného počasia, ktoré je predzvesťou odmäku, tesne pred poludním.
Vianočné sviatky trávim oddychom, sporadicky ťukaním textu bakalárky do počítača, skrátka kvasením doma. Robi a Rudolf sa na Druhý sviatok vianočný odoberajú do Tatier, aj som uvažoval, či nejsť s nimi... Dúfajúc, že aj u nás na juhu napadne sneh a ja sa pôjdem bežkovať, ostávam doma. Napadnúť napadlo, no nie dosť nato, aby túra na lyžiach za niečo stála. O tom som sa presvedčil počas krátkeho výjazdu do okolia Drážoviec a Podhorian. Črtala sa však pešia túra. S Tomášom Radeckým som sa už dávnejšie dohodol, že do kopcov zájdeme buď na Silvestra alebo na Nový rok, napokon z toho vzhľadom na pracovnú vyťaženosť kolegu vyšla druhá možnosť. Namiesto turistickej rozlúčky s odchádzajúcim rokom tak privítame rok nadchádzajúci. Predpokladom úspešného absolvovania novoročnej túry je zdržanie sa bujarej zábavy. Počkal som do polnoci, kedy v jednom zo stupídnych silvestrovských programov odpočítali posledné sekundy prvej dekády 21.storočia, za burácania kanonády delobuchov a ohňostrojov pobalil veci a oddal sa spánku.
V prvé ráno desaťročia ma prebúdza ako nastavený budík, tak sporadické údery skondenzovanej vlhkosti, odkvapkávajúcej zo stropnej lampy. V sporo osvetlenej kuchyni (hlavne nikoho nezobudiť...) si robím raňajky, popíjam horúci čaj „rooibos“, balím proviant na túru a čakám na prezvonenie od Tomáša, znamenajúce, že vyrazil z Nitry. Na Rybničnú 258 prichádza kolega takmer na minútu presne na dohovorenú šiestu. Z Alekšiniec sa presúvame do Čakajoviec nazad k hlavnej, vyľudnenými dedinami a prázdnymi cestami pokračujeme na sever. Okolo Topoľčian svitá, zatiaľ ešte slabé denné svetlo odhaľuje súvislou oblačnosťou zatiahnutú oblohu. Z Partizánskeho sa stáčame na Hradište a údolím Nitrice pokračujeme už pomedzi dvíhajúce sa kopce Strážovských vrchov na Nitrianske Rudno. Údolím zužujúcim sa v závere do vcelku divokej Zliechovskej doliny, po kašovitým snehom pokrytej prudko stúpajúcej vedľajšej ceste, vstupujeme do srdca pohoria, ktoré sme doposiaľ ako peší turisti nenavštívili. Z doliny sa vynárame na bezmennom sedle priamo pod Strážovom, zahaleným do nízkej oblačnosti, nato zbiehame do neveľkej kotliny, v ktorej leží obec Zliechov. Správny zapadákov sa dá poznať už podľa toho, že je podľa neho pomenovaná nejaká geologická jednotka – v tomto prípade zliechovský vývoj krížňanského príkrovu.
Tomášovho zánovného Rovera nechávame na malom parkovisku pri kostole v dolnej časti dediny, odkiaľ po zhruba štvrťhodinke na posledné prípravy (občerstvenie, návleky...) vyrážame o 8:20 hodín. Ujazdeným snehom pokrytou asfaltkou kráčame na horný okraj Zliechova, odkiaľ pokračujeme po medzi značne zľadovatelou poľnou cestou, povyše prekračujeme krištáľovo čistú bystrinu a prudko stúpame k hranici lesa. Ďalej je to niekoľko desiatok minút trvajúce neprerušené stúpanie až na vrchol. Prvý úsek stúpania nás vedie riedkym bukovým lesom, koruny stromov pokrýva srieň, snehu je pomerne málo, takže návleky sú aspoň zatiaľ nepotrebné, chodník smerujúci k vrcholu je naširoko vychodený, do primrznutého snehu je vtlačených množstvo stôp. Včera bol Strážov zrejme v kurze.
Miestami pomedzi belavé koruny stromov presvitá zahmlené údolie. Uvažujem, že ak sa vrchol Strážova nachádza vo vyše tisícdvesto metrov nad morom, budeme možno svedkami inverzie. Krátky prudký výšľap nás privádza na akési sedielko, kde strácame červenú značku, z ktorej nás však zviedla vyšľapaná skratka priamo k vrcholu. Strmé serpentínovité stúpanie severným svahom Strážova je dosť pomalé, narozdiel od oficiálnej trasy sa ňou však dostaneme na vrchol bez zachádzky. Z lesa ústime na čistinu, kde cez hustú hmlu vidieť len na pár krokov pred seba. K vrcholu (1213 m.n.m.) je to na skok, prvý prichádzam presne o desiatej ja, minútku-dve po mne i Tomáš. Medzitým zisťujem, že žiadna inverzia oblačnosti sa nekoná, Strážov je do hmly ponorený až po vrchol, ktorý naviac bičujú nepravidelné poryvy chladného vetra. Niet šance na výhľad. Po bezmála dvoch hodinách chôdze je pauza už potrebná, batohy skladáme pri smerovníku a púšťame sa do desiaty. Jeden kecá, druhý prská.
Za dvadsať minút nám vo vetre a chlade vymŕzajú ruky i tváre, je čas vydať sa na ďalšiu cestu. Z najvyššieho bodu Strážovských vrchov schádzame mierne klesajúcim chodníkom na rázcestie Lúka pod Strážovom (1135 m.n.m., 10:35 hodín), kde sa napájame na späť na Cestu hrdinov SNP. Namrznutou pešinou klesáme za stáleho diskutovania, meniac jednu tému za druhú, na rázcestie červenej a zelenej, odkiaľ vzhľadom na značnú časovú rezervu postupujeme ďalej po hrebeni. Vidieť, že v posledných dňoch väčšina ľudí použila pre výstup na Strážov červenú, zelená trasa je presľapaná iba slabo, miestami je stopa prekrytá aj metrovými závejmi. Terén má klesajúci trend, sem tam sa vyskytne nejaká nevýrazná vyvýšenina. Jednou takou je i Čierny vrch (1068 m.n.m.), kde si o štvrť na dvanásť dávame rýchlu pauzu na doplnenie tekutín.
Kúsok za Čiernym vrchom naberá zelená trasa na sklone, chodník zostupuje či už v serpentínach alebo priamo prudkým kopcom, jeho povrch je miestami zľadovatelý a klzký. Po prudkom zostupe sa situácia opakuje – hrebeň a sem-tam nejaká nevysoká elevácia, napríklad Vrábľová (813 m.n.m.). Les je pokojný, ruch civilizácie sem nedolieha ani zďaleka, turistov, napriek môjmu očakávaniu niet, ak si odmyslím naše rozhovory, tak jedinými zvukmi sú vŕzganie snehu pod našimi krokmi, praskanie zmrznutých konárov a šum vetra. Obďaleč je les preťatý vedením vysokého napätia, vďaka ktorému sa môžeme lokalizovať v mape. Tomáš sa už nemôže dočkať ďalšieho oporného bodu. Tým je doslova pár krokov od nás ležiace rázcestie na sedle Samostrel (756 m.n.m.). Na tomto mieste lahodne znejúceho mena si o štvrť na jednu dávame pauzu na občerstvenie. Prostá drevená útulňa v závetrí vrchov je oproti vrcholu Strážova na prestávku miestom ďaleko vhodnejším. Dosky drevených stien prístrešku sú z vnútornej strany „dekorované“ množstvom nápisov a zápisov, zanechaných včerajšími pre zajtrajších. Z obsahu mnohých z nich, ako poznamenal kolega, sa dá tušiť, že v tejto útulni bolo splodené už nejedno dieťa :D.
Sedlo Samostrel opúšťame s postupom do údolia Šiandorová. Lesná cesta sa ťahá dolinou od hrebeňa až po jej ústie, poniže sedla je ešte vcelku úzka, s ubúdajúcimi výškovými metrami sa k nej napájajú iné lesné cesty z postranných doliniek a postupne sa rozširuje. Drobnú stružku, stekajúcu stredom cesty a vytvárajúcu miestami šmykľavú vrstvu ľadu, strieda nižšie potok, míňame zo dve provizórne lesnícke chatky, až napokon po rovinke kráčame k jeho sútoku s riečkou Rajčankou. Žltá trasa pokračuje po autoceste nahor Čičmianskou dolinou do najjužnejšej obce okresu Žilina, Čičmian. Skrz dedinu, známu najmä zástavbou pôvodných slovenských dreveníc, kráčame na jej horný koniec, kde sa o 13:20 hodín zastavujeme pri turistickom hríbiku (646 m.n.m.).
Nemá zmysel sa zdržiavať, Tomáš by chcel byť pri aute čo najskôr, aby sa pri návrate domov čas jazdy potme čo najviac skrátil. Okrem toho krčmy (nejaký čaj s rumom by bodol...) sú zatvorené, dedina je pustá, návštevníci z rôznych kútov Slovenska, čo poznať podľa ŠPZ-iek áut odparkovaných vo dvoroch, sa ešte zotavujú z včerajšieho alkoholom presýteného odprevádzania starého roka. Rovnako tak čierne fľaky vypálené do snehovej pokrývky a kusy roztrhaných delobuchov nasvedčujú, že včera sa tu diali „veci“.
Za Čičmanmi sa napájame na autocestu smerujúcu zo Žiliny do Ilavy, pričom v úvode kráčame hore mierne sa dvíhajúcou dolinou po asfalte. Vyššie cesta križuje lúky a opäť sa vnára do lesa. Na vozovke pribúda snehu, prejazdný profil sa zužuje, pred prechádzajúcimi autami musíme často uhýbať. Zľadovatelý podklad je prikrytý rozjazdenou kašou, po ktorej chôdza nie je úplne ideálna. Miestami sa nad cestou vynárajú skalné odkryvy, nie je však čas ich detailne obzrieť. Južné svahy Strážova traverzujúca cesta nás pomaly privádza späť do neveľkej kotliny, v ktorej leží obec Zliechov a z ktorej sme ráno vyrazili. Po vyústení z lesa, počas klesania do dediny, sa nám opäť ponúka výhľad na tvarom charakteristický vrchol Strážova, eróziou vytvorenú príkrovovú trosku fatrika (krížňanského príkrovu). Temeno vrchu je však stále obalené hmlou.
Príchod do Zliechova a s ním i koniec túry zaznamenávame o štvrť na štyri. Do zotmenia ostáva ešte niečo vyše hodiny, takže to stíhame perfektne. Bez väčších zdržaní nasadáme do auta, stúpame nad dedinu a nato zbiehame do dolín. Nazad ideme nepatrne dlhšou trasou cez Nováky, v Partizánskom zastavujeme na pumpe, dopĺňame palivo a čistíme zafŕkané predné sklo. Stmieva sa; keďže nie som povinný šoférovať, nakrátko upadám do hibernácie. Do Alekšiniec prichádzame o 17:25 hodín, kolegovi dávam nejaké „drobné“ ako príspevok na benzín a načas sa rozchádzame so zbožným prianím, že po skúškovom, po mojom návrate z Prahy zasa niečo podnikneme. Inak výborná túra, správny začiatok roka. Akurát počasie mohlo vyjsť lepšie. Smer Praha už nasledujúci deň podvečer, povinnosti na seba nenechajú čakať.
Počasie - zamračené, hmlisto, mierne veterno, tep.asi -5 až -2°C Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
