Středočeská pahorkatina - 19.december 2010, ne.



I keď som si v snahe dohnať málo produktívne letné obdobie predsavzal uskutočniť na jeseň čo najviac akcii, až také slávne to napokon nebolo. Plán som začal poctivo uskutočňovať, v októbri som na turistiku vybehol tri víkendy po sebe, no na poslednej som si privodil nepríjemný otlak päty. Nakoniec som rád, že sa mi podarilo absolvovať aspoň pochod v Slovenskom raji (hoci ten by som bol ochotný odchodiť aj v najväčších bolestiach ;). Po návrate z pochodu, som v decembri uvažoval o ďalšej „českej“ túre, no kvôli rôznym záležitostiam (najmä školským) sa to stále odkladá. Príležitosť mám až predposledný decembrový víkend, po ktorom sa konečne vraciam domov.
V sobotu som navštívil Tibiho, z Michle sa vraciam až podvečer. Balím veci, popíjam čaj, budík naťahujem približne na pol siedmu ráno. Z plytkého spánku ma okolo piatej ráno prebúdza „kamarát“ Ukrajinec, ktorý sa práve vrátil totálne na mol z nejakej diskotéky. Z intráku odchádzam za tmy, po krátkom čakaní na zastávke Pelc-Tyrolka sa prázdnym busom veziem na nádražie Holešovice a odtiaľ metrom na „hlavák“. Na nástupište 1A prichádzam iba krátko pred odchodom vlaku Os 9053 (7:40 hodín), ktorý však napokon asi desať minút mešká. Poloprázdnym vozom rady 810 sa približne polhodinku vezieme zrána ospalou Prahou až na jej samý okraj, kde v stanici Zbraslav krátko po štvrť na deväť vystupujem. Motorák pokračuje lokálkou do Dobříša, kým ja kráčam súbežne s traťou sa ťahajúcou autocestou.
Vozovka je pokrytá jemným popraškom, spod ktorého ešte jasne presvitá asfalt. Za minimálnej premávky, sprevádzaný slabým šumom rieky Vltavy a ubiehajúcich vozidiel na hlavnej ceste na jej ľavom brehu, prechádzam do osady Jarov, kde sa za traťou ocitám pri rázcestí Károvské údolí. Odtiaľto pokračuje červená trasa okrajom lesa popod rozťahanú chatovú osadu, mierne stúpajúc až k železničnej zastávke Jarov, kam prichádzam o deviatej. Pred tunelom schádzam do úzkeho, na východ klenutého Jarovského údolia, v ktorom je úplne nadoraz napasovaná zástavba „chát“ (od drobných chatiek až po honosné malé vilky), koryto potoka a prístupová cesta. Zhruba v polovici doliny sa značený chodník stáča do svahu a prudko stúpa na Zvolskú homoľu. Stúpanie hore kopcom ma v tej treskúcej zime konečne trocha zahrialo. Od rázcestia Zvole-Ohrobská chodník pozvoľna klesá do Vraného nad Vltavou, kde sa pomedzi rodinné domy prepletám až k tunajšej železničnej stanici. Nazerám do mapy a uvažujem, či sa nezájsť zohriať do staničnej budovy a dať si desiatu. Ešte je skoro, pokračujem v postupe.
Mierne stúpajúcou asfaltkou opúšťam obec Vrané, povyše ktorej mám zo zafúkanej pláne obmedzený výhľad na brdský hrebeň a vysielač Cukrák. V neďalekej Novej Březovej sa opäť nakrátko stáčam do lesa, s postupom na juh sa však znova dostávam do zástavby. Namrznutá a klzká asfaltka zvoľna klesá pomedzi chaty, na konci osady Oleško sa zužuje do lesnej cesty a pomerne strmo schádza do chatovej osady Maškův Mlýn na okraji Davle. Usúdil som, že je čas dať si niečo pod zub, približne o 11:20 hodín sa preto skladám pri tamojšom rázcestníku. Konzumujúc chladom vyschnutý rohlík obhliadam vedľa stojacu skalku, tvorenú popraskanými, slabo metamorfovanými sedimentmi proterozoika. Ruky krehnú v mrazivom vzduchu aj skrz rukavice.
Modrou trasou pokračujem úzkym, na východ sa kľukatiacim údolím Zahořanského potoka. Chatová osada pokračuje pozdĺž potoka, posledné chatky míňam až pri rázcestí Zahořanský důl (12:25 hodín), kde tým pádom končí civilizácia a aspoň nakrátko sa ocitám v prírode. Na niekoľko minút sa dokonca oblačnosť, zastierajúca komplet celé nebo už od rána, roztrhala a nechala na zem prenikať osviežujúce slnečné lúče. Meandrujúci Zahořanský potok vytvára v údolí členité meandre, pričom niekoľko ráz pretína lesnú cestu. Keďže chýbajú mostíky a stav vody siaha vyše členkov, som nútený tieto miesta zoširoka obchádzať pozdĺž brehu. Až v poslednom prípade som musel cez potok prebehnúť a dvakrát pritom vibramky namočiť do vody. Na námestíčku v Zahořanoch si okolo štvrť na dve dávam krátku pauzu na občerstvenie, zároveň nahliadam do mapy, kadiaľ sa pustiť.
Za Zahořanmi sa údolie z jednej strany roztvára, obloha sa opäť zastiera súvislou oblačnosťou a ja sa asi za dvadsať minút presúvam do susednej obce Libeř. Rázcestník sa nachádza poniže gotického kostola „svätého Jiljí“ (Egídia), pred archaicky pôsobiacou krčmou, zvádzajúcou na krátke zastavenie na jedno pivko alebo, vzhľadom nato, že posledný týždeň som bojoval s nachladením, čaj s rumom. Stúpanie lesom ma asi po polhodine (14:25 hodín) privádza do Radlíka, miestnej časti Jílového u Prahy. Úzkou bývalou autocestou prechádzam krížom cez lúky, ktorými sa preháňajú bežkári. V Jílovom, niekdajšom rušnom banskom meste a centre ťažby zlata v Čechách, kam prichádzam krátko pred trištvrte na tri, si na námestí dávam pauzu a občerstvenie a popritom pohľadom do mapy uvažujem o ďalšom postupe. Na výber mám buďto využiť časovú rezervu a na železničnú stanicu pokračovať miernou obchádzkou niektorou značenou trasou alebo zbehnúť po hlavnej ceste rovno na stanicu.
Zbytočne to nebudem siliť, volím druhú možnosť. Pomedzi ošumelé historické budovy vychádzam z centra a relatívne prudko klesajúcou asfaltkou zostupujem k železnici. Premávka nie je dramatická, sem tam sa mihne nejaké to auto. K stanici, ako zisťujem, som dorazil zbytočne zavčas, spoj do Prahy ide až vyše o hodinu a dlhšou trasou cez Čerčany by som si tiež nepomohol – ten síce vyráža asi o desať minút, no v Týnci nad Sázavou stojí pol hodiny, čo vo finále znamená príjazd do Prahy zhruba v rovnakej dobe. V pokladni kupujem lístok a od štvrť na štyri už iba vysedávam. Keďže čakáreň je zatvorená, vonku na lavičke, úporne odolávajúc navečer sa ochladzujúcemu vzduchu.
Vlak Os 9062 z Čerčan prichádza až tesne pred zotmením, o 16:27 hodín. Vozeň je slabo vykúrený, cesta zdĺhavá, hrkotanie ubiehajúcich koľají ma uspáva. Na hlavnom nádraží som mal v pláne kúpiť si cestovný lístok na utorok ráno, no kvôli preplneným pokladniam som to nechal radšej na Holešovice. Túra teda konečne vyšla, keďže sa však doma plánujem venovať skôr bežkám (ak podmienky dovolia...) a ak plánovanú túru s Tomášom Radeckým uskutočníme až po Silvestri, je možne, že bude poslednou v tomto kalendárnom roku.

Počasie - prevažne zamračené, bez sneženia, miestami mierne veterno, tep.asi -5 až -2°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010