Ešte niekedy v lete som sa s Michalom dohodol, že v priebehu jesene sa podujmeme urobiť zopár peších turistík v okolí Prahy. Nadšenie z letných prázdnin však opadlo s prvými dňami zimného semestra, turistické plány nám zhatili študijné povinnosti, niekoľko Michalových neplánovaných „výpadov“ do Olomouca, či dva krátke návraty mojej maličkosti na rodnú hrudu. Príhodná chvíľa na premiérovú túru v Českom masíve sa vyskytla až predposledný novembrový týždeň. Za cieľ sme zvolili oblasť južne od hlavného mesta Čiech, ležiacu na sútoku Vltavy a Sázavy v orografickom celku Středočeská vrchovina. Plánovania sa iniciatívne chopil Michal, ktorého podivný výber dopravného spojenia a „uletené“ trasy nanajvýš beriem na vedomie – tentoraz sa však apaticky zverujem do jeho rúk... :)
Batoh balím a desiatu chystám v predvečer túry, ráno vyrážam bez zdržaní, z internátu sa presúvam na zastávku busu č.112 Pelc-Tyrolka a z Holešovíc pokračujem metrom. Na I.P.Pavlova sa o 7:10 hodín stretávam s Michalom. Obaja sa následne presúvame električkou na Karlovo náměstí, kde však nanešťastie nechytáme prípoj na Anděl, utekáme na metro a spola zaplnený zrýchlený prímestský bus smer Neveklov stíhame len tak-tak. Zo stanice Na Knížecí vyrážame o 7:40 hodín, štvorprúdovou výpadovkou opúšťame Prahu a kdesi od Zbraslavi už postupujeme úzkym údolím Vltavy pozdĺž vodnej nádrže Vrané, okolo sútoku so Sázavou a cez obce Měchenice a Davle. Hladinu Vltavy, uzatvorenú medzi strmé skalné steny, zdobí nízka hmla, obloha je polojasná, slnečné lúče však presvitajú spoza kopcov len veľmi nesmelo.
V obci Štěchovice vystupujeme o 8:10 ako jediní. Michal, ako nedostatočne pripravený (tým pádom nesprávny) turista, ešte absolvuje nákup v miestnom obchode na spôsob Jednoty, pričom nezabúda na mňa skrz výklad vyslať niekoľko prihlúplych grimás (zrejme pod vplyvom pohľadu na peknú mladú predavačku). Na túru vyrážame o 8:20 hodín, diskutujúc v rôznych všednostiach, prechádzame poslednou ulicou obce a omylom míňame odbočku na značenú trasu, čo rezultuje do pomerne zbytočného šplhania sa blatistým svahom. Kúsok za Štechovicami nás modrá trasa, prebiehajúca údolím Vltavy spoločne s NCH Svatojanské proudy, privádza k priehrade vodnej nádrže, pomenovanej podľa neďalekej obce. Povyše hrádze križuje turistický chodník mostíkom dve obrovské potrubia, slúžiace na čerpanie vody z údolnej nádrže do menšej nádrže na vrchu Homole. Elektrická energia sa tu teda vyrába mimoriadne efektívnym spôsobom, podobne ako napríklad na nám známom Čiernom Váhu.
Na koniec novembra, kedy sme v minulosti už zažívali tuhú zimu s teplotami okolo nuly, je dnes pomerne teplo, hádam vyše 10 stupňov. Na niekoľkých stúpaniach, ktoré sú vo všeobecnosti len mierne, sa preto i tak potíme. Chodník traverzuje svahy na ľavom brehu Vltavy bez väčších prevýšení. Na každom kroku sa stretávame s odkryvmi navetralých, tmavosivých jalových sedimentov štěchovickej skupiny, pochádzajúcich z vrchného proterozoika, doby pred viac ako 500 miliónmi rokov. Stav vody v nádrži je viditeľne nízky, brehy obnažujú vrstvu jemného organického kalu. Obloha sa vyjasnila, slnko osvetľuje údolie a z hladiny štěchovickej nádrže vytvára veľké zrkadlo s odrazom prastarých skalísk lemujúcich bývalé Svatojanské prúdy.
Postupujeme relatívne rýchlym tempom, ako obvykle na čele kráčam ja a celé „to“ popoháňam. Na skalnej vyhliadke, kde sa v rýchlosti snažím fotograficky zachytiť raňajšiu idylku vznášajúcu sa vltavským údolím, sa k nám prihovára starší chlapík, ktorý podľa vlastných slov, vďaka izolácii svojej chalupy od najbližších ľudských obydlí, už niekoľko dní s nikým neprehodil jediné slovko. Michalovi sa s ním podarilo zakecať natoľko, že nás pozval na kus reči a na „panáka“ (inak lahodnej, jemnej whisky, bohužiaľ neviem akej značky...), pričom rozhovorom s našim novým známym sme zabili asi hodinu z dnešného turistického programu. Navyše predmetom debaty bola prevažne téma z môjho uhla pohľadu dosť nevďačná – víno, okrem toho jej mierne snobský tón ma ako zarytého pivára dosť (a hádam aj viditeľne...) popudil.
V druhej polovici úžiny Svatojanské proudy sa prevýšenie na značenej trase opäť prejavuje iba mierne, prechádzame krátkym, do skaly vyrazeným tunelom pre peších, za ktorým stretávame prvých turistov postupujúcich v protismere. Míňame viacero chát stojacich na strmých zrázoch povyše Vltavy. Obďaleč sa tok rieky skľudňuje, chodník klesá a napokon nás rovinkou privádza na priestranstvo pod hrádzou vodnej nádrže Slapy. Od sochy sv.Jana, podľa ktorého sa práve zdolaný úsek údolia Vltavy nazýva Svatojanské proudy, kráčame schodiskom do obce Třebenice (cca 270 m.n.m.). Zastavujeme sa až pri rázcestníku, ležiacom na križovatke asfaltových ciest vedľa priehradného múru. Trištvrte na dvanásť, akurátny čas na obedňajšiu pauzu – Michal si na múrik rozkladá ráno zakúpené potraviny, pričom chlieb, hermelín a salámu dáva dokopy „in situ“, ja sa snažím zasýtiť prázdny žalúdok predpripraveným obloženým chlebom. Okrem toho dojedám posledné jablko z mojich domácich zásob.
Priehrada Slapy, vybavená vodnou elektrárňou s výkonom 140 MW, je súčasťou viacdielnej sústavy vodných nádrží, tzv.Vltavskej kaskády, vystavaná bola v rokoch 1949-55. Jej hlavným účelom je okrem výroby elektrickej energie aj protipovodňová ochrana, pri jej výstavbe však zanikla splavnosť Vltavy a pôvodný charakter Svatojanských prúdov. Na opačnej strane hrádze sme sa príliš pohrúžili do konverzácie, strácame modrú značku a do najbližšej vsi, Novej Rabyně preto kráčame mierne stúpajúcou asfaltkou. Premávka je riedka. Obloha sa zatiahla závojom tmavosivej oblačnosti, avšak iba na nepatrnú dobu – po výšľape do Rabyně sa znova rozťahuje do polojasna.
Z Rabyně (12:35 hodín), neveľkej a vcelku ľudoprázdnej obce, kráčame blatnou cestou krížom cez pasienky, krátko aj lesom, až napokon schádzame na rázcestie Pexův luh. Okolie križovatky turistických trás dotvára niekoľko súkromných chát a jeden starý mlyn. Kým modrá pokračuje na juh neznámo kam (azda až do Neveklova), naše kroky vedú žltou trasou dole dolinkou potoka Třeblová, odkiaľ sa potom po krátkom intenzívnom stúpaní dostávame do Teletína (cca 400 m.n.m.). Okolo rybníka, pokrytého hrubým nánosom zelenej žaburiny, prichádzame k autoceste a pri turistickom hríbiku sa krátko pred trištvrte na dve skladáme k druhej dnešnej pauze na občerstvenie. Okrem nás sa tu pristavila ešte jedna skupinka turistov, vytrvalo študujúcich odchody autobusov. Inak som uvažoval o návšteve neďalekého lomu na sázavský granodiorit, známu exkurznú lokalitu, neostáva však nato čas.
Žltá značka sa niekoľko desiatok metrov za koncovou tabuľou obce stáča na blatnú poľnú cestu a ďalej pokračuje lesom. Na Michalovo naliehanie, a aj vzhľadom na pokročilejší čas, súhlasím s postupom po asfaltke, klesajúcej do Krňan. Okolitá krajina je kopcovitá, mierne pahorky variského Českého masívu, ktorého srdce tvorí práve Středočeská vrchovina, sú pozostatkom po erózii, respektíve zarovnávaní niekdajšieho pohoria alpsko-karpatského typu. Krajina je tu prevažne odlesnená, okolité lúky sú využívané ako pasienky pre hovädzí dobytok. Nad dedinou sa vznáša jemný opar z domových komínov. Slnko na belasej, sčasti zatiahnutej oblohe, sa pomaly odoberá na západ. Málo frekventovanou cestou II.triedy č.206 (Štěchovice – Kamenný Přívoz) postupujeme relatívne rýchlym tempom z Krňan do Třebsína, pričom hodnú chvíľu si krátim telefonátom s Rudolfom (deň dozadu mal v Trnave stužkovú). Z Třebsína pokračujeme zostupom po zelenej, míňame viacero turistov a výletníkov, ktorých do Posázavia počas víkendov vyráža z Prahy hojný počet. Čím viac do údolia Sázavy zostupujeme, tým viac chát míňame. Niektoré z nich stojace na strmých skalných zrázoch pôsobia až bizarne. Vlastne celé údolie je v týchto miestach jednou veľkou chatovou osadou. Z lesa nás napokon chodník vyvádza do obce Pikovice, kde mostom križujeme Sázavu a tesne po piatej sa ocitáme pri železničnej zastávke Petrov u Prahy. Na peróne sa postupne schádza pomerne veľký počet ľudí, čakajúcich na najbližší vlak do Prahy.
Napriek pasujúcemu vlakovému spojeniu som presadil, aby sme to „potiahli“ až do Davle a počkali si na ďalší osobák, idúci o dve hodiny. Mal som pocit, že dnes sme toho našľapali menej, než by sme chceli a mali. Po krátkej pauze na zastávke Petrov, ktorú Michal využíva na rýchle občerstvenie, pokračujeme červenej trase pozdĺž Sázavy, najskôr úzkym chodníkom, od začiatku chatovej osady Pod Chlomkem už po asfaltke. Medzitým príjemné pološero, v západe slnka odhaľujúce hmlu sadajúcu do údolia, prechádza do šera a napokon do čiernej tmy. Nakoľko do Davle prichádzame pomerne predčasne, už o piatej, využívame fakt, že v blízkosti tunajšej železničnej stanice sa nachádza krčma – Bufet u Remagenu. Pri dvoch pollitríkoch Braníku „zabíjame“ čas do odchodu najbližšieho vlaku, Os 9016 (Týnec n.Saz. – Praha-Vršovice) s pravidelným odchodom o 18:03 hodín. Pár minút pred odjazdom ešte vyčkávame v pomerne luxusne vybavenej čakárni stanice, ktorej pohodovú atmosféru narušil iba značne podgurážený a hovorný chlapík, cestujúci do akejsi dediny v opačnom smere. Aspoň to som teda vyrozumel.
Do Prahy, respektíve cieľovej stanice vo Vršoviciach, prichádzame krátko po trištvrte na sedem, sadáme na prvú električku smer Synkáč a na záver túry mierime na najlepší Prazdroj v Prahe U Bansethů. Už to vyzeralo, že si nesadneme, no v nefajčiarskej časti sa ešte miesto našlo. Dnešnú, prvú pražskú, hoci ničím iným nie prelomovú túru, zapíjame dvojitou dávkou Plzne a diskusiou nad dnešnými zážitkami i celkom všednými vecami. Z Nuslí pokračujeme vyľudnenými ulicami na stanicu metra Pražského povstání, odkiaľ už obaja pokračujeme svojimi cestami. Nasledujúci deň oddych a sedenie nad protokolom z mikroskopie.
Počasie - polojasno až polooblačno, bezveterno, tep.asi 10°C Účastníci - Michal Dvořan, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
