Druhý deň nášho tatranského pobytu sa bohužiaľ spoločná túra nerysuje – otec sa sťažuje na bolesti v bedrách a Rudolfovi sa neveľmi chce vstávať zavčas. Na Zbojnícku chatu teda podniknem sólo výstup. Po rýchlych raňajkách vyrážam od penziónu Bělín okolo štvrť na osem, idúc tak ako včera na vlak o 7:37 hodín. Počasie je dosť neprívetivé, hmla a slabá viditeľnosť, odmäk. V Smokovci však zisťujem, že vďaka inverzii je vo vyšších polohách pekné počasie, zhruba nad 1000 metrov slnečno a jasná belasá obloha. Od stanice stúpam k hotelu Grand a ďalej zelenou trasou pozdĺž pozemnej lanovky na Hrebienok. Chodník pokrýva vrstva pod nohami vŕzgajúcich kryštálikov ľadu, vyzrážaných v noci z hustej hmly. Ľudí niet, po Hrebienok za mnou postupuje malá skupinka turistov, ktorým však vďaka rýchlemu tempu unikám.
Z Hrebienka (1284 m.n.m., 8:30 hodín) kráčam po červenej trase, z ktorej sa na Rázcestí nad Rainerovou chatou (1304 m.n.m.) odpájam a modrou pokračujem do Veľkej Studenej doliny. Ústie doliny zakrýva les, hodnú chvíľu postupujem úzkym chodníkom pomedzi ihličnany. Vystupujúc z lesa sa predo mnou v celej svojej kráse otvára mohutná, horským ľadovcom sformovaná Veľká Studená dolina. Prekračujem potok a v závetrí za veľkým balvanom si dávam krátku pauzu. Od raňajok som už dosť vyhladol, ešte pred výšľapom k chate sa teda musím občerstviť. Snehu je aj v tejto doline pomerne málo, smerom nahor sa ide letnou, kľukatejšou trasou. Miestami, najmä v úžine prechádzajúcej do hornej časti doliny, je chodník namrznutý a dosť obtiažne schodný. Na svahu nad úžinou stretám kamzíka, hodujúceho na skalách na oschnutej tráve, vytŕčajúcej spod snehovej pokrývky. Záverečné stúpanie zdolávam svižne, zhora sa rozhliadam na kulisu zasnežených štítov, obklopujúcich dolinu, nato vstupujem do chaty. Cieľ túry som dosiahol o trochu skôr ako som predpokladal, o 10:30 hodín.
Vnútri Zbojníckej chaty (1960 m.n.m.) sú iba dvaja či traja ľudia, ktorí tu buď prespali alebo vyrazili o dosť skôr než ja. Dávam si skorý obed, kapustnicu a nosičský čaj, niečo potom ešte popíjam z vlastných zásob. Nezdržiavam sa zbytočne dlho, asi iba trištvrťhodinu, dole by som sa mal stretnúť s otcom a Rudolfom. Trasa zostupu je rovnaká. Vonku pred chatou sa ešte raz rozhliadam vôkol. Slnkom ožiarené štíty, preklenuté belasým nebom, sú nádherné. Kladiem si otázku, kedy opäť sa mi naskytne tento pohľad...
Zo slnkom ožiarených výšin zostupujem do tieňa Veľkej Studenej doliny, ktorou smerom k chate už o tomto čase prúdia davy ľudí. Škoda, osamelý dopoludňajší výstup mal niečo do seba. Čím nižšie zostupujem, tým je ľudí paradoxne menej. K Rainerovej chate (1301 m.n.m.) prichádzam krátko pred pol jednou, vnútri sa stretávam s Robim a Rudolfom, ktorí podnikli len malú vychádzku zo Smokovca. Nasleduje dúšok čaju a chvíľa oddychu v útulnej atmosfére Rainerky, do ktorej som taktiež nevstúpil už roky rokúce – ak si správne spomínam, tak naposledy v roku 2006. Od chaty pokračujem do Lomnice peši, pridáva sa Rudolf, naopak Robi sa vracia na Hrebienok, kde si ešte pred odchodom chce užiť trocha slnka.
S Rudolfom zostupujem k Studenovodským vodopádom, odkiaľ narozdiel od včerajška nepokračujeme priamou modrou, avšak žltou, schádzajúcou do Tatranskej Lesnej. Kus ešte kráčame nad inverziou, v miestach, kde sa začína územie zasiahnuté polomom, vstupujeme do riedkej hmly, postupne hustnúcej. Zakrátko sme úplne obalený oparom a takmer nevidíme na krok. Odpočinutý a energiou nabitý Rudolf kráča dosť rýchlo, ja už trocha pociťujem únavu a musím ho brzdiť. Pri penzióne Karpátia v Tatranskej Lesnej ústi žltá značka z lesa k frekventovanej Ceste slobody, pozdĺž ktorej približne štvrťhodiny kráčame na okraj Tatranskej Lomnice. K penziónu Bělín prichádzame o štvrť na tri, dávame si niečo pod zub a sledujúc televíziu čakáme na otca. Ten prichádza zo Smokovca pomerne neskoro, až okolo pol piatej.
Za večerou sme zašli ku Komiňákovi, dúfajúc, že dnes hokej sa hokej v telke nevysiela. Čo sa týka jedla, opäť sme sa nesklamali. Zvyšok večera trávime v kaviarni Trio. Domov sa vraciame nasledujúci deň, dlhšie sa ostať nedalo kvôli veľkej obsadenosti penziónu. Padol aj návrh ísť ešte na deň-dva do Slovenského raja, no vzhľadom nato, že doma počas roka až toľko času netrávim (okrem toho počas skúškového pobudnem v Prahe opäť dlhšie), dávame prednosť návratu domov. Ďalšie túry už do konca aktuálneho roka, ktorý hodnotím ako úspešný, ba v porovnaní s predošlým rokom 2010 ako extra úspešný, už žiadne ďalšie akcie nechystám. Najbližšie snáď až na Nový rok.
(Roland)
Po včerajšej dosť dlhej túre (pre mňa), ktorú som absolvoval v úplne nových topánkach, a ešte k tomu som si natiahol nejaký sval na nohe, som sa necítil na nič veľké.
Tak sa Roland vybral sám skoro ráno na Zbojnícku chatu. Volal, že je inverzia a nad Smokovcom je krásne jasno. Tak nakoniec Rudi a ja sme vstali neskôr a vybrali sme sa električkou do St.Smokovca a pešo hore na Hrebiehok s tým, že pôjdeme Rolandovi oproti, ako sa bude vracať zo Zbojníckej chaty. Mne spôsobovala chôdza trošku bolesť v nohe, tak sme došli len k Reinerovaj chate a sadli sme si dovnútra, čo sa nám nestáva často. Miestny bylinkový čaj, pre mňa aj horec. Ocenili sme výstavku historickej horolezeckej výbavy vnútri chaty. Snehový betlehem sa tentoraz nekonal, nebolo dosť snehu.
Roland prišiel, chvíľku posedel s nami a potom sa Roland a Rudi vybrali pešo dole do T.Lomnice po žltej značke. Toto nebolo riešenie pre mňa, preto som sa oddelil, šiel som na Hrebienok. Kúsok som prešiel po červenej smerom na Sliezsky dom a pokochal som sa výhľadom, ktorý bol v inverzii naozaj pekný. Z mrakov trčali len vrcholky Nízkych Tatier, krásne sa vynímala Kráľová hoľa.
Pôvodne som chcel ísť dole pozemnou lanovkou, ale všimol som si chlapíka, ktrorý požičiaval sane, tak som si povedal, že sa dole spustím na sánkach. Nakoniec som však išiel na skibobe, sánky už neboli. Neoľutoval som to, jazda bola fajn, takmer ako na bicykli. Za 5 eur. V Smokovci som si ešte sadol na čaj v novootvorenej kaviarni bez mena, čakajúc na vlak.
V T.Lomnici sme zase zašli spolu do potravín a bistra Komo na večeru. Bola fajn. A nakoniec ešte posedenie v Trio kafé. Celkovo môžem hodnotiť výlet do Tatier ako dobrý, len ma mrzí, že som neotestoval nové mačky a čakan. Nové topánky bohužiaľ nesplnili očakávania.
(Robi)
Počasie - jasno, slnečno, miestami mierne veterno, v nižších polohách hmla, tep. 1 až -2°C Účastníci - Róbert Nádaskay, Rudolf Nádaskay (časť), Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
