Úvodom – dosť nešťastná túra. Práve v ten deň sa dokopy spojilo viacero faktorov, ktoré nám nakoniec znemožnili úspešné splnenie cieľa. Vývoj počasia na stredu podľa prognóz meteorológov nevyzeral ružovo, no dúfal som, že búrkam sa vyhneme. Navyše v Tatrách sa na predpovede veľmi spoliehať nedá, v horách sa počasie mení každú chvíľu. Po trojdňovej pauze som už mal sedenia na zadku plné zuby, vyrážame teda sa každú cenu.
Košice opúšťame tradičným rýchlikom Čingov o 6:22 hodín, vystupujeme až v Štrbe tesne pred ôsmou. Prípoj máme hneď, zubačka (Os 8006) vyráža po odchode rýchlika o 8:02 hodín. Cestou po ozubnici sme hodili slovo s liptovským turistom, smerujúcim na Bystrú lávku. Na Štrbskom Plese končíme jazdu vlakom o 8:18 hodín, vzápätí ešte vybavujeme turistické poistenie a až tak vyrážame na samotnú túru. Na parkovisku za bývalým Presscentrom MS FIS 1970 si dávame pauzu na občerstvenie a zakrátko z asfaltky schádzame do lesa. Sranda sa začína. Tak ako aj v Slovenskom raji, aj Tatrách sú spomalení turisti či tiežturisti v letnom období zastúpení v hojnom počte. Mne osobne prekážajú a kazia dojem z túry.
Po rázcestie červenej a zelenej trasy na Trigane (asi 1500 m.n.m.) sme si pred davom vytvorili dostatočný náskok, ďalších spomalencov obiehame na úseku po Popradské pleso. Po vyústení z lesa prechádza červená, letná trasa, kamenným poľom na východnom svahu Patrie (2202 m.n.m.) a pozvoľna klesá až na úroveň Hincovho potoka. Za ním nasleduje o 9:30 hodín rázcestie na Popradskom plese. Z červenej trasy Tatranskej magistrály, ktorá je týchto miestach v zime nepriechodná, prechádzam na modrú značku smerujúcu naprieč Mengusovskou dolinou. Trasa je teda zatiaľ identická ako pri našej poslednej tatranskej túre z 20.júna tohto roka. Pripomeniem, že sa jednalo o výstup na Rysy (2499 m.n.m.). Počasie sa nezlepšuje, ba naopak. Klesla hmla, končiare vôbec nevidíme, mrholenie stále neprestáva. Párkrát síce utíchne, po chvíli sa však vráti. Ešte sa to dá zniesť, ani zima veľmi nie je a vietor nepofukuje.
Na Rázcestí nad Žabím potokom (1625 m.n.m.) stretávame posledných ľudí. Väčšina turistov sa odtiaľto odkláňa smerom na Rysy, takže ďalej postupujeme ako jediní. Po chvíli skackaním po kameňoch križujeme rozbúrený Hincov potok a postupne opúšťame i pásmo kosodreviny. Pred prvým prudším stúpaním si dávame prestávku na občerstvenie. Dvíha sa vietor a na tele cítim stále väčší chlad. Pod mierne namoknutú vetrovku teda dávam sveter. Medzitým nás dobieha jeden človiečik, no aj ten pauzuje. Začíname stúpať. Nič nepríjemné, ide to vcelku rýchlo. Skalný masív, na ktorý vystupujeme, sa týči nad záverom Mengusovskej doliny. Míňame niekoľko menších pliesok, len ťažko odlíšiteľných od dažďových mlák, až sa proti toku potoka dostávame k ďalšiemu opornému bodu tejto túry, Veľkému Hincovmu plesu (1945 m.n.m.), najväčšej a najhlbšej vodnej ploche na slovenskej strane Vysokých Tatier.
Hodinky ukazujú 10:50 hodín. Rozpršalo sa. Keď vydávam pokyn pokračovať na Kôprovský štíť, cieľový bod túry, Rudolf odmieta pokračovať. Trocha som to aj čakal. Najskôr som ho odbil s tým, že: „Nesprávaj sa ako malé decko, ideme...,“ a demonštratívne pridal do kroku. Keď už som ho stúpajúc stratil z dohľadu, usúdil som, že ísť hlavou proti múru je zbytočné. Podcenili sme počasie a to sa nám vypomstilo. Na druhú stranu, psychika v niekedy človeka dosť brzdí, kto sa nevie nad určité veci povzniesť, nie je turistom. Ja som aspoň mal snahu pokračovať...
Za vytrvalého dažďa sme sa vyfotili pri jazere, vrhli posledný pohľad na okolité štíty, zahalené do hustého oparu, a vydali sa na zostup. Cestou míňame ľudí, ktorí nám takpovediac nesiahajú ani po členky, popredbiehali sme ich ešte pred Popradským plesom. Porazenými sme však v konečnom dôsledku my dvaja. Klesanie na Popradské pleso sa mi miestami zdá nekonečné. Keď už sme nevyliezli na ten Kôprovský štít, čím celej dnešnej túre chýba zmysel, aspoň by sme mohli stihnúť najbližší vlak domov. Nazad na Popradské prichádzame okolo dvanástej. Pri chate, kde sa poflakuje množstvo výletníkov, si dávame pauzu. Pojedli sme nejaké tie rohlíky a konzervy, vymenili namoknuté šaty a snažili sa vydýchať sklamanie (aspoň teda ja).
Od rázcestia nad chatou pokračujeme zelenou, teda zimnou trasou. Táto je menej frekventovaná, ľudí je tu pomenej. Na Trigane sa napájame na červenú a „zdolávame“ záverečný úsek po Štrbské Pleso. Na stanici Štrbské Pleso končíme o 13:45 hodín, v pokladni kupujeme lístky na vlak a tiež nejaké tie noviny na dlhú cestu domov. Najbližší vlak, respektíve zubačka, Os 8015, opúšťa Štrbské Pleso o 14:35 hodín. V rýchlikovej stanici Štrba máme pár minút času, v stánku si dávame hot-dog. Osobný vlak z Ružomberka prichádza do Štrby tesne po odchode akéhosi rýchlika na Bratislavu o 15:06 hodín. Cesta domov bude nejakú tú chvíľu trvať, v Košiciach sme až po štvrť na šesť. Od stanice kráčame na Železníky peši (Mlynská, Alžbetina, Rastislavova...), keďže inak sme toho dnes veľa nenachodili.
Počasie - zamračené, mrholenie, neskôr dážď, vo vyšších polohách veterno, dole prechodne polooblačno a slnečno, neskôr oblačno, tep.asi 20°C, hore okolo 10°C Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
