Tatry (deň 1) - 5.marec 2007

Tatry (deň 1) - 5.marec 2007, po.

Aklimatizačný deň už máme teda za sebou a ide sa naostro. Ako prvý cieľ sme si zvolili Zbojnícku chatu vo Veľkej Studenej doline, minulý rok sme ju nemali možnosť navštíviť.
Keďže nakúpené ešte nemáme, raňajky na izbe vynechávame a od penziónu Bělín vyrážame hneď ako je to možné, približne o pol deviatej. Električka Os 8207 opúšťa Tatranskú Lomnicu o 8:41 hodín po tom, čo po svojom príjazde od Smokovca pár minút vyčkala na nástup a výstup ľudí. Vlak končí svoju jazdu v železničnej stanici Starý Smokovec, odkiaľ vyrážame na túru okolo 9:00 hodín. Obloha je jasná, zdá sa, že pekné počasie by mohlo pretrvať celý deň. Na dolnej stanici pozemnej lanovky ešte otec s Rudolfom zabehli do turistického obchodu pozrieť, či nemajú nejaké kvalitné slnečné okuliare.
Lanovku ignorujeme a na Hrebienok pokračujeme po vlastných, najskôr kúsok po asfaltke (v zime plní funkciu zjazdovky pre sánkárov), kľukatiacej sa vykoseným polomovým územím s pekným výhľadom na Smokovec, Popradskú kotlinu a čiastočne aj Nízke Tatry, nato však prechádzame na „zelený“ značkovaný chodník vedúci ihličnatým lesom popri dráhe pozemnej lanovky. Od tej sa s pribúdajúcimi výškovými metrami postupne vzďaľujeme a opäť ju stretávame až po vyústení z lesa pred jej hornou stanicou na Hrebienku o 9:50 hodín.
Vskutku pekné počasie vytiahlo na zjazdovky množstvo ľudí, či už menších alebo väčších, cudzincov i Slovákov, a ani táto lokalita nebola výnimkou. Nemali sme v pláne sa tu dlho zdržiavať, no niektorí členovia našej výpravy (menovite Róbert N.) dostali taký hlad, že napokon sme zabehli do bufetu na stanici, dať si nejaké tie párky s horčicou a čaj. Skutočne to trocha pomohlo – s plným žalúdkom turistika nie je veľmi príjemná, no keď v ňom človek nič nemá, tiež sa mu nešľape ideálne.
Turistický hríbik sa nachádza vedľa horského hotela Hrebienok. Po letmom prezretí časových údajov pokračujeme v postupe „hornou“ červenou trasou, kde už míňame zopár turistov a jeden hlučný snežný skúter horskej služby. Kým sme došli po Rázcestie na Rainerovou chatou, vybavil som telefonát so spolužiakom Kazánom, ktorý bol zvedavý na moju aktuálnu polohu na mape Slovenska.
Medzitým, čo na rázcestí vyčkávam spoluturistov, vytvorila sa tu zhustenina v premávke. Skupina asi desiatich ľudí smerovala na Zamkovského chatu, niekoľko českých skialpinistov sa pustilo po žltej na Zbojničku a za nimi ideme my. Po vstupe do Veľkej Studenej doliny je to ešte stále hodný kus stúpania lesom. Až keď ho opúšťame, môžeme si naplno vychutnať atmosféru Vysokých Tatier. Kúsok od začiatku pásma kosodreviny sa lyžiarska stopa a o niečo vyššie sa ťahajúci turistický chodník spájajú do jednej zimnej trasy.

Široko-ďaleko nevidno nič, len do snežného šatu odeté skaliská masívu Slavkovského štítu na západe a Prostredného hrebeňa na východe. Spod bohatej snehovej pokrývky trčia len miestami vetvičky kosodreviny a opadané konáre kríkov a stromčekov nižšieho vzrastu. Pri jednom takom sme zložili batohy a dali si pauzu na občerstvenie. Snežením sa za posledné dva dni vytvorila vrstva čerstvého snehu, navyše je dnes dosť teplo a slnečno, čo by mohli byť ideálne podmienky pre lavíny – aj sme ich zopár videli padať medzi strmými skalami poniže Prostredného hrotu (2385 m.n.m.), no žiadna z nich nemala šancu bezprostredne ohroziť značenú trasu.
Stopa je úzka, z väčšej časti vyjazdená lyžiarmi, miestami sa viac či menej prepadáva, no ide sa vcelku v pohode. Pri jednej zo spadnutých skál v strede doliny sa ocitáme pred čímsi ako hríbikom. Ten ukazuje zmenu smeru zimnej modrej trasy oproti letnej, ktorá by kdesi v týchto miestach mala pretínať Veľký Studený potok. Pľac pri skale si za svoje zhromaždisko vybrali aj českí skilalpinisti – chvíľu teda čakáme, kým sa dajú do pohybu, aby sme sa navzájom nemotali.
Po pár metroch od tohto miesta nastupujeme na prvé zo série stúpaní, pričom toto je najdlhšie. Stopa vedie po svahu odvrátenom od slnečného kotúča, takže po chvíli sa strácame v tieni okolitých skalísk a pri pozvoľnom postupe sledujeme, ako sa tí českí lyžiari, čierne bodky na samom vrchu stupáku, dostávajú do skalnej úžiny. Za ňou sa ocitáme v druhej časti Veľkej Studenej doliny, priamo pred veľkým snehom zasypaným kotlom, uzavretým dolnými úbočiami Východnej Slavkovskej (2354 m.n.m.) a Streleckej veže (2130 m.n.m.), ktorého severný svah pretína množstvo i kľukatiacich sa línií, čo svedčí o hojnom využívaní tohto miesta pre potreby skialpinistov.
Pokračujeme druhým stupákom, tentoraz o dosť strmším, pričom za chrbtom nechávame majestátny Prostredný hrot (2440 m.n.m.), najvyšší štít Prostredného hrebeňa, oddeľujúceho obe Studené doliny. Niektorých lyžiarov tu dobiehame, pretože takéto strmáky im zjavne robia väčšie problémy pri postupe hore ako nám. Tiahlou zákrutou popod západnú časť masívu Slavkovského štítu sa dostávame k poslednému úseku – na nevýraznom kopčeku priamo pred našimi očami sa týči Zbojnícka chata. Pohľad na cieľ túry človeku dodá tak potrebnú psychickú energiu na zdolanie posledného výšľapu.
K Zbojníckej chate vo Veľkej Studenej doline (1960 m.n.m.) prichádzame o 13:15 hodín, prvý ja, po mne Rudolf s otcom. Na terase pred novým objektom chaty (stará vyhorela niekedy v 90.rokoch a musela byť mierne presunutá) posedáva početná skupinka skialpinistov, my sa po očistení topánok od snehu poberáme dovnútra. Dnes je tam pomerne prázdno, okrem nás len zo dvaja ľudia. Na obed sme si dali nejaký ten guláš, každý po dva „nosičské“ čaje, posedeli si a vychutnávali atmosféru zimných Tatier. Dokonca sme sa rozhodli vypísať a poslať odtiaľ pohľadnice.
Na spiatočnú cestu sa vydávame v typicky poobedňajšom čase, keď slnko už postupne zostupuje za horizont sivo-bielych tatranských štítov a chystá sa zapadnúť. Ešte zachádzka na latríny, posledné pohľady do okolia – na severe (od západu na východ) Východnú Vysokú (2428 m.n.m.), sedlo Prielom (2288 m.n.m.), vstupnú bránu do Bielovodskej doliny, a výrazný Svišťový štít (2382,6 m.n.m.), keď o 14:25 hodín Zbojničku zasa na dlhší čas opúšťame.
Zostup ide pomerne rýchlo, aj keď musíme brať ohľad na otca, šetriaceho si kolená pre ďalšie túry, a miestami nám to znepríjemňuje i hlbší sneh. Od vstupu modrej trasy späť do lesa je to ku križovatke s magistrálou ešte dosť času. O 16:30 hodín schádzame k Rainerovej chate na Poľane kamzík, kde sme ešte stihli starého chatára Petrasa, pomaly sa chystajúceho na záverečnú, pričom starý Tenzing sa rozhodol dať si na posilnenie jedno poldeci rumu.
Odtiaľ pokračujeme „spodnou“ zelenou trasou povyše Studeného potoka, míňame vyhliadku pri Dlhom Studenovodskom vodopáde a stúpaním okolo horského hotela Bilíkova chata (17:08 hodín) napokon prichádzame späť na Hrebienok. Vyšlo to tak, že akurát ostávalo pár minút do odchodu „lanovky“ do Starého Smokovca, nuž teda kupujeme lístky a o 17:30 hodín ako jediní cestujúci nasadáme na spoj č.44 pozemnej lanovej dráhy.
Dole v Smokovci sme sedem minút nato, no kým sme zliezli k stanici, električku sme akosi premeškali. Zakúpili sme si teda lístky na vlak a zhruba hodinku sa motali po meste, kým o 18:43 hodín nevyrážame smerom na Tatranskú Lomnicu osobným vlakom č.8224. Tesne pred siedmou teda prichádzame do našej „domovskej“ stanice a odtiaľ smerom k penziónu Bělín.
Vzhľadom na to, že doposiaľ sme neboli nakúpiť zásoby, večeru máme iba skromnejšiu, čo však neplatí pre program druhého kanála verejnoprávnej televízie – práve totiž beží štvrťfinále playoff hokejovej extraligy.

Počasie - slnečno, bezveterno, jasno, tep.asi 0 až -3°C
Účastníci - Róbert Nádaskay, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007