Tatry (deň 3) - 8.marec 2007

Tatry (deň 3) - 8.marec 2007, št.

7.marca, teda v stredu, sme si dali znova oddychový deň – strávili sme ho vlakovou cestou na Štrbské Pleso a pešou vychádzkou okolo tamojšieho jazera a areálu FIS 1970.
Ďalší deň je na programe pešia turistika – po dvoch rokoch sa cieľom zase stáva Sliezsky dom. Ráno sme sa zariadili podľa električky o 7:49 hodín, no po príchode na stanicu sme ostali zaskočení a mierne podráždení zistením, že spoj podľa aktuálnej zmeny cestovného poriadku premáva iba počas víkendov. Otec chcel ísť od Bělína pôvodne autom, mal som ho počúvať (aj keď cestovanie hromadnou dopravou je šetrnejšie k životnému prostrediu), aj tak sa musíme do Smokovca dopraviť po ceste.
Od veľkého parkoviska v centre Starého Smokovca (našťastie neplateného) vyrážame na dnešnú túru, pripomínam, že ešte stále dosť nervózni, o 8:20 hodín. Okolo hotela Grand a údolnej stanice pozemnej lanovej dráhy, sa dostávame k zasneženej asfaltke na Hrebienok a napájame sa na zelenú značenú trasu. Kúsok stúpame pásmom „následkov“ polomu, po chvíli vbiehame lesným chodníkom pomedzi porast ihličnatých stromov. Počasie ani zďaleka nepripomína to z predchádzajúcich dvoch dní – v Podtatranskej kotline visí opar, výhľad do diaľky je minimálny, končiare, vrátane najbližšieho Slavkovského štítu (2452,4 m.n.m.), zahaľuje hmla.
O 9:05 hodín prichádzame na Hrebienok, no nezdržiavame sa tu ako naposledy, ale stáčame sa na „červenú“ trasu povestnej Tatranskej magistrály a poloprázdnou zjazdovkou prebiehame opäť do hustého ihličnatého lesa. Po zdĺhavom postupe úzkym chodníkom predierajúcim sa ovisnutými konármi ihličnanov, zdolávajúc niekoľko menej nebezpečných lavinóznych žľabov, prichádzame približne o deviatej k Rázcestiu pod Slavkovským štítom (1357 m.n.m.), kde si dávame potrebnú prestávku na raňajky, regeneráciu síl a povedzme aj dotiahnutie topánok.
Chodník potom ešte hodný kus pokračuje stále v lese, pričom vyšľapaná stopa vykazuje známky nie práve veľkého záujmu o túto trasu. V pásme lesa sme sa motali už tak dlho, že ma to pomaly prestávalo baviť, navyše sme nestretli ani živú dušu. Porast ihličnanov začína postupne rednúť a zakrátko sa vynárame v otvorenom teréne pásma kosodreviny. Už pod sebou vidíme rozťahané tatranské osady – Smokovce, Tatranské Zruby a Tatranskú Polianku, pričom sa zatiaľ nachádzame niekde nad Novým Smokovcom. Pri pohľade hore je to však iné – jedna veľká kopa mokrého snehu, miestami s trčiacimi vetvičkami kosodreviny horskej, po niekoľkých metroch miznúca v belavom opare. Stopa sa čoraz viac prepadáva a keď už nám nohy zaberajú 40 centimetrov medzi konáre kosodreviny, uvedomujeme si, že sme v podobnej situácii ako počas podobnej túry v marci 2004 a februári 2005. Keďže priebeh trasy nie je zreteľne vyznačený vysokými drevenými tyčami, ten, kto to prešľapával, nemal šancu nájsť správny smer. Výsledok je, že hoci chodník možno aj vedie do cieľa, kľukatí sa kade-tade tam, kde je v čase bez snehovej pokrývky rozprestretý hustý a nepreniknuteľný kosodrevinový koberec.
Tenzing starší ako vždy videl správnu trasu niekde 20 metrov nad nami (inokedy mal v tomto smere skutočne pravdu), no tentoraz sa sekol. Začali sme teda vytvárať vlastnú stopu, ale až po tom, čo chvíľu kopírujeme šľapaje nejakého skialpinistu. Postupne sme pomedzi kosodrevinu vystúpali vyššie a vyššie, preťali niekoľko lavinóznych žľabov a zrazu sa ocitli na svahu, ktorý mohol mať takých solídnych 60% – pri teplotných podmienkach, aké tento deň panovali, veľa nechýbalo k tomu, že by nám ani Pánboh s tým našim turistickým poistením nepomohol…
Našťastie (bolo zjavné, že sa motáme mimo značenej trasy) sme ho v pohode zdolali a konečne sa dostali k nejakému význačnému bodu. Podľa mapy sme stáli na nevýraznom skalnatom výbežku masívu Slavkovského štítu – Sennej kope (1848,1 m.n.m.). Miesto to bolo teda zaujímavé – videli sme odtiaľ celú Slavkovskú dolinu, od nás sa ťahajúcu až kdesi po končiar Bradavica (2476 m.n.m.), južne od nás mesto Vysoké Tatry a pri pohľade smerom na západ, k Sliezskemu domu, sme poniže nás zaregistrovali asi až tri rôzne stopy.
Otec sa nás snažil presvedčiť, že sa musíme ťahať zhruba na rovnakej úrovni, no to bolo evidentne vyššie, než by sa žiadalo – skaliská nad Sliezskym domom by sme pri našej výbave zdolať nevedeli. Naviac, kým sme čumeli do mapy a snažili sa zhodnúť na ďalšom postupe, pribudli k nám dve české turistky, matka s dcérou, kráčajúce po nami vychodenej nesprávnej stope.
Volíme rýchly zostup kolmo na vrstevnice 50 metrov dole svahom a dostávame sa do žľabu, ktorý mi pripadal známy. Stopa sa tu opäť vetvila na dne, dali sme sa tou, čo skôr začala stúpať – zrejme asi správne. Pred posledným žľabom sme sa ešte mierne pokrútili, no zvoľna sme začali klesať ku skalám na okraji Velickej doliny, pričom sme už aj videli Sliezsky dom. Záverečný úsek strmým zrázom pod spomínanými skaliskami síce chvíľu trval, no už sme mali konečne istotu v nohách ako aj hlave.
K objektu horského hotela prichádzame o 12:45 hodín totálne vysilený (najmä z toho rýchleho postupu od Sennej kopy) a hneď sa púšťame smerom do reštiky. Za tie dva roky, čo sme tu neboli (hoci v lete som sem zavítal s Janom, no nie dovnútra), nastali isté zmeny. Do reštaurácie sa už vchádza cez niekdajší denný bar, kde teraz funguje samoobslužný pult ako v závodnej jedálni. Výber jedál ostal zachovaný, možno sa i trocha rozšíril, no hostí akosi pribudlo. Pamätám na časy, keď sme v tej veľkej reštauračnej miestnosti sedeli sami dvaja. Nasleduje samozrejme výdatný obed – polievka, nejaké to druhé jedlo, čaj a chvíľa oddychu. Treba povedať, že na úroveň poskytovaných jedál sme platili pomerne veľa. Na záver razítko na recepcii a o 13:50 hodín budovu definitívne opúšťame.
Vonku ešte čo-to fotíme, vychutnávame atmosféru vo Velickej doline, priamo pod masívom Gerlachovského štítu (2654 m.n.m.), bohužiaľ taktiež ponoreného do hmly. Na zostup sme si vybrali asfaltovú cestu, ktorú hneď za hotelom poznačil jeden obrovský závej. Inak je ale klesanie celkom príjemné, ticho v lese len občas preruší snežný skúter zásobovania, či šuchotajúci a zadychčaní lyžiari.
O 15:09 hodín sa ocitáme na rázcestí pri Velickom moste, kde asfaltku pretína zelená značka dole Velickou dolinou. Ďalší zostup absolvujeme touto trasou, pričom po chvíli míňame zopár rekreantov a vynárame sa z lesa do rozsiahleho polomového územia. V závere chodník niekoľkokrát križuje už suchú asfaltku, ústiacu na horný okraj Tatranskej Polianky. Ešte posledný pohľad na tatranské štíty a napokon o 16:05 hodín schádzame krížom cez Cestu slobody k železničnej zastávke. V pokladni od výpravcu kupujeme lístky, s ktorými je však problém – nechceli nám uznať študentskú zľavu, preto platíme tarifu Junior railplus.
Električka od Štrbského plesa na Poprad-Tatry prichádza do Polianky ako spoj Os 8125 o 16:27 hodín pomerne zaplnená. Po krátkej jazde na stojáka, vystupujeme v Starom Smokovci desať minút nato. Ešte sme prebehli športové obchody, odobrali sa k autu a „domov“ do Tatranskej Lomnice.

Počasie - zamračené, hmla, v doline opar, hore mierne veterno, tep.asi 0 až -1°C
Účastníci - Róbert Nádaskay, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007