Deň 1 – Chata pri Zelenom plese (21.marec 2008, pi.)
Vo štvrtok večer sme dorazili autom do Tatranskej Lomnice, do Bělína: Marika, Rudko, Vilko a ja. Doobeda som bol ešte v Bratislave v práci, z domu sme vyštartovali okolo tretej popoludní.
V piatok ráno sme sa vybrali na túru na „Brnčalku“. Marika ostala v T.Lomnici. Ja, Rudi a Vili sme sa odviezli autom k Bielej vode, tam sme zaparkovali. Bolo niečo po deviatej. Teplota mierne pod nulou, snežilo. Pustili sme sa po značke k Šalviovému prameňu, tam sme sa trošku občerstvili. Vili bol po dlhšej dobe znova na túre v Tatrách, kráčalo sa mu dobre. Nad líniou lesa fúkal silný vietor a snežilo, pomerne divoké podmienky. V takomto vetre sme postupne dokráčali až k chate. Tam sme si dali čaj, polievku a párky, posedeli sme. Bolo tam dosť ľudí, a ďalší prichádzali. Odpočinuli sme si a dali sme sa na spiatočnú cestu. Pokým sme sedeli v chate, prestalo fúkať a snežiť, takže spiatočná cesta po rovnakej trase bola úplne v pohode. Okolo tretej sme už boli pri aute a o chvíľu v penzióne. Táto vychádza bola rozcvičkou pred zajtrajšou túrou na Téryho chatu (hlavne pre Viliho).
(Robi)
Deň 2 – Téryho chata (22.marec 2008, so.)
Ráno sme sa v Bělíne postupne všetci pozobúdzali, naraňajkovali a podľa dohody sme sa vybrali na výlet na Téryho chatu. Mal to byť Vilkov prvovýstup na Téryho chatu a týmto sa mal kvalifikovať za člena Tatranského himalájskeho klubu.
Do Starého Smokovca sme sa odviezli autom, cca o 9.30 hod. Marika sa zviezla s nami, mala v pláne vychádzku na Hrebienok. Novou lanovkou sme sa vyviezli na Hrebienok, kde sme sa rozlúčili – Marika zostala na Hrebienku, potom mala v pláne zostup dole. My, t.j. ja, Rudolf a Viliam sme sa pustili (v dave ostatných návštevníkov) smerom na Zamkovského chatu. Cestou začalo pomerne výdatne snežiť, ale bolo teplo (tesne pod nulou), bezvetrie. Pred Zamkovského chatou sme si chvíľku odpočinuli. Potom sme už začali kráčať smerom hore na Téryho chatu. Stále snežilo. Keď sme opustili pásmo lesa, začalo aj silne fúkať. Dorazili sme na úpätie hlavného stúpania. Rudolf bol kus cesty pred nami, ja som išiel spolu s Viliamom. Stúpanie bolo dosť náročné, fúkal silný vietor, bolo hmlisto. Nohy sa šmýkali po novom snehu, chodník bol tak neurčito rozšľapaný. Nahor stúpalo spolu s nami plno ľudí, pešo aj na lyžiach. Postupne sa Vilimu zhoršovalo tempo, nebol zvyknutý na takýto záber. Pomaličky postupoval, ja som ho vždy počkal. Rudi medzitým stúpal nahor a stratil sa nám z očí.
Takýmto spôsobom sme sa postupne dostali až k chate. Vnútri bolo bohužiaľ plno. Horko-ťažko sme našli dve voľné stoličky, pre Viliho a Rudiho, dali sme si miestny čaj. Jedlo z vlastných zásob, Vili bol dosť unavený a nevrlý. Zišli sme dole ku vchodu, tam sme ešte chvíľu posedeli.
Zostup bol tiež pomerne náročný, sneh sa zosúval a bolo treba s námahou udržiavať rovnováhu. Prestalo fúkať, zdvihla sa aj hmla a chvíľkami sa aj vyjasnilo. Takto sme zišli k Zamkovského chate, tam sme si znovu vonku odpočinuli. Cestou dole k Hrebienku som Viliama donútil zjesť čokoládový keks a čaj, pretože začal viditeľne strácať sily. Pozbieral sa a zvyšok cesty na Hrebienok bol už v pohode. V čakárni lanovky sme si dali ešte posledný čaj a pešo sme zostúpili do Starého Smokovca. Bolo celkom pekne jasno, teplota mierne nad nulou. Autom do Tatranskej Lomnice a v penzióne Bělín sme boli okolo piatej popoludní. Na moju veľkú radosť a uspokojenie Vilko zvládol zimný výstup na Téryho chatu, vďaka čomu získal právo stať sa členom Tatranského himalájskeho klubu.
(Robi)
Výstup na Téryho chatu bol jednoznačne najťažší v mojom živote. Od Zámkovského chaty po strmé kopce sa mi kráčalo úplne v pohode. Keď som sa spýtal otca, ako dlho ešte pôjdeme, ukázal na kopec a povedal: „Vidíš tých ludí hore na kopci? Tak tadiaľ pôjdeme.“
Moje nervy! Pred túrou mi povedali, že chvíľu bude menšie stúpanie... No nič, krvopotne som sa hore dostal, ale cítil som sa ako... no to sa ťažko opisuje. Slovom bol som totálne vyžmýkaný a vyšťavený. Ale stal som sa členom THK. Takže možno to stálo za to.
(Viliam)
Deň 3 – Sliezsky dom (23.marec 2008, ne.)
V nedeľu pre ôsmou ráno som odviezol Mariku a Viliho na vlak do Popradu. Viliam chcel byť v nedeľu doma (bol dohodnutý so spolužiakmi na pondelok). Vrátil som sa do Bělína, zobudil som Rudka a naraňajkovali sme sa. Po krátkom váhaní sme sa rozhodli pre výlet na Sliezsky dom. Autom sme sa zviezli do Tatranských Zrubov a tam sme ho odstavili na parkovisku. Počasie bolo príjemné, polojasno, teplota 4 stupne nad nulou, takmer bezvetrie. Bolo okolo pol jedenástej. Vybrali sme sa hore (bývalým) lesom, cez rázcestie so žltou až po Velickú poľanu. Kľudná cesta, len dvojica protiidúcich turistiek. Vyššie bol sneh, pomerne dosť nového snehu. Pred Sliezskym domom bolo už dosť ľudí. Teplota -5 stupňov. Vošli sme dnu, dali sme si čaj. „Chatársky“ čaj bol ledva vlažný. Konzumácia vlastných nápojov a jedál zakázaná pod hrozbou 200 Sk pokuty – na tým sa musím vždy pozastaviť. Párik turistov vonku konzumoval svoj vlastný proviant hodný kus za chatou, na kameni. Čo tak vyhradiť vo vysokohorských „hoteloch“ kútik pre tých, ktorí si chcú len vypiť svoj vlastný čaj v teple? Keď majú aj fajčiari svoje miesto...
Dolu sme sa pustili po ceste (hradskej) zasypanej snehom, ale dobre odhrnutej. Vyšlo slnko, bolo chvíľku veľmi príjemne. V pohode sme kráčali a vyrábali sme malé lavínky dolu svahom. Postupne sa zamračilo a ochladilo. Dolu v Tatranskej Polianke sme sa stočili a popri hlavnej hradskej sme sa dostali do Tatranských Zrubov. Boli presne štyri hodiny popoludní. Autom do Bělína, zhodili sme si veci na izbu a na Rudiho želanie sme sa vybrali do bistra Komo. „Náš“ stôl bol voľný, dali sme si skorú večeru a oddýchli sme si.
(Robi)
Počasie - Účastníci - Róbert Nádaskay Poznámky, postrehy -
