V piatok som vstal trošku neskôr a po ľahkých raňajkách v penzióne Bělín som vyrazil von asi o pol desiatej. Mal som v úmysle dôjsť na Skalnaté Pleso trasou cez sedlo pod Malou Svišťovkou. Tak som kráčal polámaným lesom smerom od Grandhotela Praha k hotelu Hutník a ďalej smerom k doline Bielej vody. Počasie bolo krásne slnečné, jarné, po snehu ani stopy. Sneh (skôr ľad) sa objavil až na rázcestí s Bielovodskou dolinou. Chodník bol šmykľavý, voda tiekla po ceste takmer potokom. Dobre, že som mal palice.
Na rázcestí pri Šalviovom prameni som chvíľku postál, pokecal som so skupinkou turistov a opísal som im krásy aj úskalia túry na Biele pleso, až sa nakoniec rozhodli to skúsiť. Ja som pokračoval na Kovalčíkovu poľanu. Tam som sa mal oddeliť od „hlavnej cesty“, ktorá pokračuje na „Brnčalku“ a nabrať smer stanica Štart. Tu bol prvý varovný signál, na cestičke bola v čerstvom mokrom snehu len jedna stopa, podľa veľkosti zrejme ženská. Išiel som v tých stopách, ale nohy sa mi prepadávali do snehu. Po chvíli som si už nebol istý, či idem správne, tak som zavolal Rolandovi, ktorý mi potvrdil, že som na dobrej ceste. Pri Folvarskej poľane tá jediná stopa pokračovala na Štart, môj smer na sedlo pod Malou svišťovkou bol úplne neprešľapaný, panenský sneh. Váhal som len chvíľku, chcel som dodržať vytipovanú trasu, tak som sa pustil do boja so snehom. Išlo to zťažka, ale síl som mal dosť. Kráčal som, prepadával sa, vyťahoval nohy a znova sa prepadával. Okolo sa rozhostil úplný kľud, nikde ani živej duše, len vietor lomcoval korunami stromov. Aj som sa obzeral, či sa niekde nevynorí čerstvo prebudený medveď. Ale nič také sa nestalo. Cesta sa postupne zhoršovala, najprv som sa zabáral po členky, potom po lýtka a nakoniec po kolená. A sedlo nikde. Ale zaťal som sa a šliapal som ďalej. Už som vypil všetok čaj, čo som si vzal a začal som byť dosť smädný. Vystúpal som nad hranicu lesa a otvoril sa mi výhľad na Skalnaté pleso, observatórium. Zdalo sa byť tak blízko. Ale ja som už cítil, že takto to ďalej nepôjde. Dochádzali mi aj sily. Ešte som silou vôle vyšiel o kus vyššie, ale musel som sa zastaviť a zjesť pár musli tyčiniek, ktoré som „zajedal“ troškou snehu, aby neboli také suché. Videl som, že cesta na Skalnaté pleso je zafúkaná, nebolo tam vidno nijaké postavy turistov, bolo jasné, že veľmi pravdepodobne tá trasa bude tiež neprešliapaná. Bolo už okolo druhej popoludní, cesta k sedlu mi namiesto označených 45 minút trvala takmer dve hodiny, a to som tam ešte nedorazil. Tak som zvážil všetky okolnosti a rozhodol som sa vrátiť späť.
Napriek tomu, že som využíval svoje stopy, aj tak som sa skoro vždy prepadol ešte hlbšie, niekedy až po stehná, a s námahou som vyťahoval nohy zo snehu. Mal som toho dosť. Bol som strašne smädný. Tak som postupne cez Folvarskú a Kovalčíkovu poľanu dorazil na rázcestie pri Šalviom prameni. Tam som si do fľaše nabral vodu z potoka a postupne som si z nej upíjal. Rehydratácia mi zlepšila kondíciu aj náladu.
Tak som zostúpil až na koniec, k hradskej. Počkal som na autobus, odviezol sa do T.Lomnice. Občerstvil som sa v Komo a po zastávke v penzióne som ešte zobral notebook a v Trio café som posedel a pri gine s tonikom niečo aj spísal. Tento deň to nebola ideálna túra, nachodil som sa ako blázon a vlastne nikde som nedorazil. Ale všetko dobre dopadlo a podal som dobrý výkon.
Počasie - Účastníci - Róbert Nádaskay Poznámky, postrehy -
