Tatry na bicykli 2008 (deň 6) - 6.júl 2008, ne.



Úsek 1, Hrabušice (ATC Podlesok) - Poprad (sídl.Juh)
čas v cieli úseku - 9:22 hod.; dĺžka úseku - 19,55 km; čistý čas jazdy - 1:05:23 hod.
Bzučanie budíka na mobilnom telefóne nás prebúdza tradične okolo šiestej. Máme krásny slnečný deň a pred sebou najdôležitejšiu etapu celých Tatier na bicykli 2008, nakoľko dnes budeme prechádzať cez samotné Vysoké Tatry, najmenšie veľhory na svete. Včerajších 130 kilákov urobilo svoje, spánok nám neposkytol dostatočnú regeneráciu, únavu sa neporadilo zahnať ani studeným „kúpeľom“ v neďalekej umyvárke, ani čerstvým horským vzduchom. S raňajkami sa veľmi nezaťažujeme, potraviny už žiadne nemáme a obchod pri bráne kempingu je v čase nášho odchodu (7:37 hodín) zatvorený, hoci turistami sa to tu už hemží.
Usúdili sme, že najkratšou cestou z Podlesku na Poprad bude prejsť cez Kozie chrbty pri Hranovnici. Z križovatky na Mýte, kde prekračujeme Hornád, sa teda stáčame na sever, prechádzame Betlanovcami a Spišským Štiavnikom. V oboch obciach sa nachádzajú kaštiele – v Štiavniku renesančný, postavený na mieste niekdajšieho stredovekého kláštora, v Betlanovciach renesančný, bohužiaľ dosť zanedbaný. V Spišskom Štiavniku pauzujeme pri kostole a dojedáme včerajšie tyčinky. Práve prebieha omša. Nič pre nás, pokračujeme v jazde. Na konci dediny musíme prejsť cigánskym táborom, do Hranovnice potom viac-menej klesáme, no brzdí nás mierny protivietor.
V Hranovnici sa po včerajšku znova napájame na hlavnú cestu č.67 (Poprad – Rožňava), pri záhradkárskej osade Dubina križujeme rieku Hornád a pozvoľna začíname stúpať. Neťahá sa mi dobre, po prechádzajúcom dni som dosť „rozbitý“, neviem ako Rudolf. Stúpanie na Kvetnicu nie je nič strašné, južné svahy pohoria Kozie chrbty, oddeľujúceho Hornádsku a Popradskú kotlinu, sú veľmi strmé, cesta ich takpovediac traverzuje po vrstevnici. Od kameňolomu Eurovia máme čiastočný výhľad na juh, vrchol stúpania je však až pri horárni. V popradskej osade Kvetnica, známej ako kúpele so zameraním na liečbu tuberkulózy a respiračných chorôb (prvé objekty vybudovali už roku 1881), zastavujem a vyčkávam Rudolfa. Poniže Kvetnice nás zastavujú Poliaci hľadajúci cestu do Slovenského raja, obďaleč zasa míňame pelotón cestných cyklistov. Východné Vysoké Tatry sa nám otvárajú v celej svojej kráse, i keď vrcholky trocha zastierajú roztrúsené mraky. Tiež paneláky popradského sídliska Juh kontrastujú so štítmi. Hneď na okraji mesta sa nachádza niekoľko supermarketov, nakupujeme v jednom z nich, konkrétne Kauflande.

Úsek 2, Poprad - Tatranská Lomnica (žst.)
čas v cieli úseku - 12:44 hod.; dĺžka úseku - 23,83 km; čistý čas jazdy - 1:20:43 hod.
Kým Rudolf postrážil biky, ja som zohnal všetko potrebné. Na dnes a zajtra máme teda zásob dosť. Pokračujeme do centra – z vonkajšieho okruhu sa na „kruháči“ pri pivovare Pilsberg stáčame na smer Kežmarok. Námestie sv.Egídia je skôr ako námestie priestrannou hlavnou ulicou. Z tunajších pamiatok stojí za zmienku ranogotický kostol sv.Egídia a tiež renesančná zvonica, akých je na Spiši viacero (Spiš.Belá, Strážky...). Inak sa tu nachádza množstvo obchodov, kaviarní a iných „podnikov“, aj ľudí je dosť. Ostatne, Poprad je s vyše 50-tisíc obyvateľmi v súčasnosti najväčším mestom na Spiši, v dávnej minulosti však oproti Levoči či Spišskej Novej Vsi nemal takmer žiadny význam. Dnešný Poprad vznikol v podstate zlúčením troch menších miest – Popradu, Veľkej a Spišskej Soboty.
Z centra sa popri rieke vraciame ku kruhovému objazdu a ponad železničnú trať č.180 pokračujeme do mestskej časti Veľká. Za mestom sa dostávame do vlnitého terénu podhoria Tatier. Križujeme úzkorozchodnú trať tatranskej električky a na mieste, kde práve prebieha výstavba diaľničného obchvatu Popradu, sa kocháme výhľadom na tatranské štíty. Vo Veľkom Slavkove na moment zastavujeme pri akomsi penzióne na konci dediny, kde dohusťujem duše. Krátku pauzu na vydýchanie si dávame aj v susednej Novej Lesnej, kde potom stúpame nenápadným, no azda najprudším stúpaním v doterajšom priebehu TnB (vážne, nežartujem).
Za miestnou časťou Malý Smokovec vstupujeme na územie TANAP-u a súčasne i mesta Vysoké Tatry, ktorého prvou osadou je Dolný Smokovec, známy predovšetkým detskou ozdravovňou, tzv.Šrobárovým ústavom. Roku 1999 sme tu boli v škole v prírode, ešte z Košíc, no nepamätám sa, kde presne sme boli ubytovaní. Určite v jednej z viliek alpského typu, z ktorých ešte šikovný podnikatelia nestihli urobiť luxusné penzióny.
Okolo zastávky Dolný Smokovec sa presúvame k ceste II.triedy č.534, hlavnej dopravnej tepne medzi Popradom a Smokovcami. Stúpanie je mierne, napriek tomu sa mi však napreduje dosť ťažko. Páľava obedňajšieho slnka je značná, celé to spomaľuje aj mierny protivietor. Pred Rudolfom mám dosť náskok, čakám ho na parkovisku autobusov v Starom Smokovci. Ešte predtým som si ale postál na priecestí, pretože prechádzal vlak. Obedňajšiu prestávku si dávame na námestí pred Hotelom Grand. Rudolfova nálada sa za poslednú polhodinku výrazne zmenila, svoju prehnanú podráždenosť mi však nechce vysvetliť. Žeby už nevládal ;)
Keďže Starý Smokovec leží vo výške rovných tisíc nadmorských metrov, z centra mesta Vysoké Tatry do jeho východnej časti prevažne klesáme. Najmarkantnejšie je klesanie hneď „za rohom“, pri hoteli Bellevue na Peknej vyhliadke. Za menšou osadou Tatranská Lesná, kde sa nachádza iba škola v prírode a zo dva penzióny, míňame odbočku na obec Stará Lesná a zakrátko prichádzame do našej najobľúbenejšej časti Vysokých Tatier – Tatranskej Lomnice. Pár minút pauzujeme pri železničnej stanici, kde je turistický ruch najväčší.

Úsek 3, Tatranská Lomnica - Podhorany
čas v cieli úseku - 14:24 hod.; dĺžka úseku - 29,78 km; čistý čas jazdy - 1:17:42 hod.
Mierne stúpanie absolvujeme za kúpeľnou osadou Tatranské Matliare, prechádzame cez Bielu vodu, napráskané parkovisko, východisko túry na Zelené pleso. Polom z novembra 2004 tu urobil svoje, časť niekdajšieho lesa chýba, čo však má aj istú výhodu – masív Lomnického štítu (2556 m.n.m.), v minulosti považovaného vďaka svojej dominancii okolitej krajine za najvyšší v Tatrách, môžme pozorovať v plnej kráse.
Od Bielej vody pokračujeme opäť zjazdom, pozvoľné klesanie nás cez Kežmarské Žľaby privádza na križovatku s hlavnou cestou č.67 (Poprad – št.hranica). Kežmarské Žľaby, bývalá horáreň, ako názov napovedá, patrili tak ako celé okolité územie aj spolu s časťou Vysokých a Belianskych Tatier slobodnému mestu Kežmarok. Dnes je tu ŠVP Dukla a rekreačné zariadenie školských odborov, zvané Crocus. Je to jedno z mála kľudnejších miest v turistami preplnených Tatrách.
Nedalo mi neurobiť si zachádzku do Tatranskej Kotliny, najvýchodnejšej časti mesta Vysoké Tatry. Okrem klimatických kúpeľov je známa najmä ako východisko k Belianskej jaskyni. O 12:50 hodín sa skladáme v miestnej reštaurácii Hučava. Rudolf si dal praženicu, ja som iba vypil pollitrík kofoly. Sedí sa tam príjemne, no treba nám pokračovať. Hlavnou cestou č.67 teda postupujeme na juhovýchod, neďaleko križovatky míňame penzión Limba, osadu Šarpanec a kúsok pred Spišskou Belou aj rybník. Popri ceste, ktorej povrch je miestami katastrofálny, sa motá množstvo počerných obchodníkov s plnými vedrami černíc.
V centre Spišskej Belej je ozajstný nedeľný kľud. Centrum mesta je bohaté na historické pamiatky, napríklad rímskokatolícky Kostol sv.Antona, evanlejický kostol na opačnej strane hlavnej cesty, renesančná zvonica podobná tej v Poprade, či neskororenesančná budova Múzea J.M.Petzvala, vynálezcu fotografickej optiky. Z mesta postupujeme údolím Popradu na severovýchod hlavnou cestou I.triedy č.77 (smer Stará Ľubovňa), ktorú kopíruje trasa náučnej Gotickej cesty, spájajúcej rôzne pamiatky z tohto obdobia na východe Slovenska (predovšetkým však na Spiši a Gemeri). Cesta prechádza vlnitým terénom, zdolávame niekoľko „neškodných“ kopčekov, obdivujúc výhľad na Tatry a Levočské vrchy. Za Bušovcami sa pri železničnej zastávke Podhorany pri Kežmarku stáčame do rovnomennej dediny. Hneď na úvod nás „vítajú“ cigánčatá z tunajšej cigánskej osady, v strede dediny je podstatne pokojnejšie. Azda jedinou pamiatkou je tu renesančný(?) katolícky kostol. Údaje zapisujem až na konci obce pri futbalovom ihrisku.

Úsek 4, Podhorany - Matiašovce
čas v cieli úseku - 16:10 hod.; dĺžka úseku - 20,88 km; čistý čas jazdy - 1:04:20 hod.
Za Podhoranmi pokračujeme úzkou a deravou vedľajšou cestou v ústrety kopcom. Nad Vojňanmi, malou dedinou na južnom úpätí Spišskej Magury, sa týči výrazná kopovitá a čiastočne odlesnená Vojnianska hora (930 m.n.m.). Po výšľape nad dedinu sa napájame na cestu II.triedy č.542 (Spiš.Belá – Spiš.Stará Ves) a na autobusovej zastávke pár minút odpočívame. Medzitým sa okolo mihol bus do Popradu a tiež starší manželský pár na motorke, hľadajúci cestu na Vyšné Ružbachy.
Pred nami je najnáročnejší úsek dnešného dňa – výstup na Magurské sedlo. Od zastávky pokračujeme prudkým stupákom do prvej zákruty, kde povrch cesty podstatne stráca na kvalite. Čas pokročil, no napriek tomu je stále dosť teplo. Stúpanie je vyčerpávajúce najmä v úvode, taktiež v miestach, kde prechádzame nad lyžiarskym svahom. Postupne opúšťame les a ocitáme sa v odlesnenom pásme, buď rúbanisku alebo polomovisku. Dobrou správou je, že v tejto časti stúpania je nový asfalt, ide sa teda príjemne. Ani sklon cesty už nie je taký prudký. Premávka je vcelku riedka. Akurát tá páľava...
Z vrcholu stúpania, odkiaľ máme výborný výhľad na Popradskú kotlinu, pohorie Levočské vrch, ktoré ešte donedávna boli vojenským priestorom, mestá Kežmarok a Poprad, niekoľko menších dedín horného Spiša a v neposlednom rade Vysoké Tatry. Na ne vrháme posledný pohľad. Samotné Magurské sedlo (949 m.n.m.), ležiace na hrebeni pohoria Spišská Magura a v minulosti nazývané i Reľovské či Hanušovské, je jedným z troch cestných prechodov na Zamagurie. Zo sedla sú výhľady obmedzené, keď tak vidno iba okolité kopce. Vstupujeme do oblasti „terra incognita“, hoci sme sem už raz zavítali, je tomu 13 rokov. Zjazd zo sedla je rýchly a pomerne priamy, zdolávame iba jednu vážnejšiu „šikanu“. Údolím potoka Rieka postupujeme cez obce Reľov, Spišské Hanušovce a Matiašovce, kde obdivujeme opevnený Gotický kostol z konca 13.storočia.

Úsek 5, Matiašovce - Červený Kláštor (ATC Dunajec)
čas v cieli úseku - 17:18 hod.; dĺžka úseku - 15,48 km; čistý čas jazdy - 0:40:28 hod.
Nasleduje Spišská Stará Ves. Jedná sa o malé mesto (2300 obyvateľov), ktoré však má svoj historický význam – na mierových rokovaniach sa tu stretávali poľskí a uhorskí králi a krátko tu sídlili i husiti. Hlavná cesta prechádza mestom od severu na juh, centrom je v podstate rozšírená hlavná ulica. Najvýznamnejšou pamiatkou je zbarokizovaný gotický kostol zo 14.storočia. Spišská Stará Ves bola v minulosti okresným mestom (za Uhorska aj Československa), štatút stratila roku 1960, odvtedy jej význam upadol. Živý ju najmä turistický ruch.
Tunajší región je označovaný ako Zamagurie – pohraničná oblasť ohraničená Spišskou Magurou, Dunajcom a riečkou Bialkou. Časť územia sa nachádza v dnešnom Poľsku (okolie Nedece – Niedzica), pred rokom 1920 však patrilo Uhorsku. Poliaci si ho agresívnou politikou začali uplatňovať na základe toho, že miestne obyvateľstvo, Goralov, považovali za odnož poľského národa. Ja osobne termín Zamagurie ako historické označenie kraja neuznávam, pre mňa to bola a stále bude iba časť Spiša.
Za Spišskou Starou Vsou, v osade Tridsiatok, sa napájame na hlavnú cestu č.543 (Lysá n.Dunajcom, št.hranica – Stará Ľubovňa) a pokračujeme po toku rieky Dunajec na východ. V osade Majere sa zastavujeme v prístave pltí, ktoré sú významnou turistickou atrakciou. Výchádza to zo starej tradície pltníctva, podobnej ako na Váhu (Ružomberok, Strečno...), ibaže známejšej. Pri našej poslednej návšteve tohto regiónu (1995) sme boli ubytovaní v kempe, no neviem ktorom, hádam je ich tu aj viac. Zamierili sme teda do prvého, ktorý sa cestou vyskytol – ATC Dunajec, tesne pred dedinou Červený Kláštor, čo je centrum turistického ruchu v Pieninách.
Vybavenie ubytovania nejakú „minútku“ trvalo, keďže na recepcii sa práve nik nenachádzal. Stan nerozkladáme hneď, ešte sme vybehli do Červeného Kláštora, pozrieť si miestny stredoveký kartuziánsky kláštor, v ktorom je dnes múzeum, a tiež nasať atmosféru preplneného dovolenkového strediska plného poľských a českých turistov. Obzvlášť poľská „expanzia“ je citeľná, z druhého brehu rieky prichádzajú visutou lávkou húfy ľudí, v náprotivnej obci Sromovce-Niżne rastú vilky ako huby po daždi.
Po návrate do nie príliš vzdialeného kempingu rozkladáme stan. Sprcháreň tu majú fajn, zatiaľ asi najlepšiu (za najnižšiu cenu!). Musím sa však priznať, že menšie faux-pas som si neodpustil – špinu a pot 100-kilometrovej trasy som totiž zo seba spláchol v ženskej sprche. Holt, únava robí svoje. Ale dobre, že som nenatrafil na žiadnu „babu“, bol by prúser. Slnko postupne zachádza za kopce, na nebi sa hromadia mraky. Sledujúc ich premýšľam, či sa nebude opakovať história z Dolnej Strehovej...

Počasie - polojasno, k večeru polooblačno, miestami mierne veterno, tep.asi 25°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť celk.čas výletu čistý čas jazdy priemerná rýchlosť max.rýchlosť max.rýchl. miesto
109,52 km 9:41 hod. 5:28:36 hod. 20,64 km/h 59,8 km/h Spišská Belá





MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay
TATRY NA BICYKLI 2008
deň 1 (Kúty - Alekšince) :: deň 2 (Alekšince - Štúrovo) :: deň 3 (Štúrovo - Dolná Strehová) :: deň 4 (Dolná Strehová - Hnúšťa)
deň 5 (Hnúšťa - Podlesok) :: deň 6 (Podlesok - Červený Kláštor) :: deň 7 (Červený Kláštor - Košice) :: deň 8 (Košice - Čierna nad Tisou)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008