Tatry na bicykli 2009 (deň 2) - 15.júl 2009, st.



Úsek 1, Alekšince - Chrabrany (zast.SAD)
čas v cieli úseku - 9:28 hod.; dĺžka úseku - 29,44 km; čistý čas jazdy - 1:14:36 hod.
Ráno sme plánovali vyraziť čo možno najskôr v snahe vyhnúť sa jazde počas poludňajších horúčav, napokon však Rybničnú ulicu v Alekšinciach opúšťame až o 7:55 hodín. Po rozlúčke s rodinkou začína hlavná fáza Tatier na bicykli 2009. Za Alekšincami absolvujeme dobre známy prejazd andačskými kopcami, obcou Zbehy a Čakajovce, kde sa napájame na hlavnú cestu č.64 (Žilina – Komárno). Minulý rok sme sa z tejto križovatky vydali presne opačným smerom, priamo na juh, dnes volíme severnú trasu.
Postupujeme v relatívne kľudnej premávke súvislou zástavbou niekoľkých na seba nadväzujúcich obcí – Výčapy-Opatovce, Koniarovce, Hrušovany, Preseľany, Belince a Kamanová. V poslednej menovanej obci pauzujeme pri tamojšom kaštieli, chátrajúcom pseudoklasicistickom objekte z 19.storočia, obklopenom chráneným parkom, ktorý však nevyzerá o nič udržiavanejšie ako samotná budova. Ďalej prechádzame Dvoranmi nad Nitrou a Ludanicami, križujeme železničnú trať č.140 (N.Zámky – Prievidza) a zakrátko sme v Chrabranoch, kde zapisujem údaje z prvej etapy.

Úsek 2, Chrabrany - Malé Uherce
čas v cieli úseku - 11:35 hod.; dĺžka úseku - 29,65 km; čistý čas jazdy - 1:21:03 hod.
Prakticky hneď za dedinou schádzame z hlavnej cesty, obiehajúcej Topoľčany po východnom okraji, a v zhustenej premávke vstupujeme do mesta. V centre Topoľčian si dávame krátky oddych, tyčinku či dve na energiu, nahliadame do mapy. Na hlavnom námestí je vcelku rušno, ostatne, je pracovný deň. Počasie je dnes priam ukážkové, obloha takmer jasná, iba s náznakmi oblačnosti na západe, od severu pofukuje mierny protivietor.
Z centra Topoľčian sa presúvame k Tescu a na kruhovom objazde naberáme smer Partizánske. Zo šliapania do pedálov ma vyrušilo zvonenie telefónu – volá cyklista Ondro Farbiak z Partizánskeho, kolega, ktorého som nevidel 3 roky. Cestou sa stretneme na kofole v Malých Uherciach. Inak postupujeme cez Práznovce a v osade Baštín sa napájame na „podhorskú“ cestu II.triedy č.593 z Nitry, ťahajúc sa ďalej cez Bošany, Nedanovce a Krásno. Pri vápencovom odkryve „pod krížom“ v Krásne sa moment zastavujem – práve tam prebiehajú nejaké výkopy, pomyslel som si, že možno archeologické, no tu prítomný pracant povedal, že sa tam ide stavať nejaký obchod. V susedných Brodzanoch zachádzame k renesančnému kaštieľ zo 17.storočia s mladším letohrádkom, kde dnes sídli Múzeum A.S.Puškina.
Pred Partizánskym križujeme rieku Nitru a vstupujeme do mestskej časti Veľké Bielice. Namiesto postupu k hlavnej ceste sa stáčame na chodník pre peších, prekračujeme riečku Nitricu a po nábreží Nitry obchádzame mesto. Za letným kúpaliskom sa odkláňame do priestranného centra bývalých Baťovian, za ktorým sa znova dostávame k hlavnej ceste č.64. V Malých Uherciach sme práve vystihli „traffic jam“ na autobusovej zastávke, takže máme menšie problémy prejsť na druhú stranu vozovky. V tunajšej krčme už vyčkáva Ondro aj s dvoma ďalšími cyklistami, s ktorými potom zhruba štvrťhodinku popíjame kofolu a preberáme rôzne aktuality. Po ich odchode sa tu pri pollitri osviežujúceho nápoja ešte určitý čas schovávame pred nepríjemnou páľavou ostrého poludňajšieho slnka. Stále však hovorím, že lepšie páliace slnko nad hlavou než búrka za zadkom...

Úsek 3, Malé Uherce - Bojnice
čas v cieli úseku - 14:30 hod.; dĺžka úseku - 26,81 km; čistý čas jazdy - 1:11:39 hod.
Malé Uherce opúšťame o 12:38 hodín s ďalším postupom na sever. Okrem cesty I.triedy č.64 nie je na hornej Nitre veľa možností ako postupovať na sever, dlhší čas sa preto hlavnej musíme držať. Ocitáme sa v exponovanom úseku rozšíreného údolia rieky Nitry medzi neogénnym sopečným pohorím Vtáčnik a karbonátovým masívom Drieňov na severozápade. Prebiehame obcami Oslany, Čereňany a Bystričany. V Zemianskych Kostoľanoch míňame renesančný kaštieľ z prvej polovice 17.storočia, za obcou obchádzame areál tepelnej elektrárne Nováky a v rovnomennom meste si pri kostole dávame asi 15-minútovú prestávku na odpočinok.
Na severnom okraji Novák podchádzame hlavnú cestu Trenčín – Zvolen a vstupujeme do revíru hornonitrianskych hnedouhoľných baní. Územie medzi riekou Nitrou a úpätím pohoria Vtáčnik je poddolované mnohými rokmi dobývania energetickej suroviny, čo si vyžiadalo čiastočné vysťahovanie obcí Laskár a Koš. Ťažba uhlia, veľké priemyselné podniky a tepelná elektráreň urobili z Hornej Nitry ekologicky azda najpostihnutejšiu oblasť na Slovensku.
Premávka na lokálke je prekvapivo hustá, jazdu nám znepríjemňujú najmä „smradľavé“ nákladné autá – jedno z nich na mňa pri predbiehaní vychrlilo mrak čierneho dymu a sadzí a ešte ma aj vytlačilo z vozovky. Prechádzame Opatovcami nad Nitrou a následne sa krátkym prudkým stúpaním dostávame do Bojníc, známeho kúpeľného mesta (liečia sa tu choroby pohybového ústrojenstva – klimatické by sa tu asi neuchytili :D). Dominantou mesta je zámok typický romantickou prestavbou z 19.storočia, jeden z najznámejších na Slovensku a každoročne navštevovaný stovkami turistov. Rušno je i dnes. Skladáme sa pri Lipe kráľa Mateja (myslí sa Matej Korvín), kde pauzujeme zhruba štvrťhodinku.

Úsek 4, Bojnice - Vrícko (križ.)
čas v cieli úseku - 18:43 hod.; dĺžka úseku - 33,64 km; čistý čas jazdy - 1:43:42 hod.
Pred sebou máme dnešnú takpovediac „kľúčovú“ etapu – záver údolia Nitry a horský prechod do Turca. Prechádzame zvyškom Bojníc, vrátane mestskej časti Dubnica, nepríjemným tiahlym stupákom pokračujeme do neďalekej Kanianky a následne nás zjazd privádza do obce Nedožery-Brezany, kde sa napájame späť na cestu I.triedy č.64. Vyše 50-tisícové okresné mesto a „metropolu“ hornej Nitry, Prievidzu, kde počas pracovného týždňa býva dosť rušno, teda elegantne obchádzame.
Čas obeda už dávno pominul a naše bruchá začínajú žalostne zavíjať, nedostatok živín sa prejavuje aj na našej fyzičke. V Nedožeroch zachádzame do reštaurácie na neskorý obed a kofolu. Trávime tam približne hodinu, takže v čase, keď vyrážame na ďalšiu cestu, už okolitú kopcovitú krajinu oblieha podvečerná melanchólia – slnečný kotúč sa stáča na západ, zalievajúc stráne Strážova a Žiaru intenzívnym svitom, premávka na ceste je čoraz redšia, v dedinách vládne kľud.
Míňame Poluvsie a Pravenec, na sever postupujeme pozdĺž železničnej trate č.144 (Prievidza – Nitr.Pravno). Najväčšou obcou v samom závere údolia rieky Nitry je Nitrianske Pravno, pred druhou svetovou vojnou nesúce prívlastok „Nemecké“. Ostatne, viacero obcí v okolí bolo v minulosti obývaných prevažne nemeckým obyvateľstvom, živiacim sa najmä ťažbou dreva v tunajších horách. Dominantou Nitrianskeho Pravna je stará radnica z konca 19.storočia, ležiaca na štvorcovom renesančnom námestí. Ešte v obci sa nachádza dôležitá križovatka – vetvenie ciest na Žilinu a Martin. My, i keď našim dnešným smerom je Martin, pokračujeme žilinskou „64-kou“. Hradbu vrchov oddeľujúcich hornú Nitru a Turiec prekročíme nie Vyšehradným, lež Vríčanským sedlom.
Údolie Nitry je zakončené rozťahanou obcou Kľačno. Cestu pokojnou dolinou spestruje niekoľko zaujímavých odkryvov hornín a predvolebný billboard „pánov socialistov“ zo SMER-u :). Na konci Kľačna sa hlavná cesta stáča na severozápad, k prameňu Nitry a Fačkovskému sedlu na hrebeni Malej Fatry. Nakrátko sa zastavujeme pri prastarej kaplnke na priečelí s vyobrazeným kalichom a letopočtom 1777. Mohutná lipa stojaca vedľa nej je zrejme rovnako stará.
Civilizácia mizne medzi stromami na konci šedej asfaltky. Vstupujeme do Tmavej doliny a pred začiatkom samotného výšľapu sa chvíľu kľukatíme s relatívne malým stúpaním. Za prvou zákrutou sa zväčšuje sklon, Rudolf za mnou mierne zaostáva. Počas čakania naň ma predbieha cyklista, starší borec, s ktorým potom určitý úsek jazdy kecám. Na niektorých miestach sa autocesta zarezáva do vápencov obalovej série kryštalinika Malej Fatry, všemožne uklonených a prevrásnených. Postup je príjemný, tempo máme i napriek stúpaniu celkom slušné. Kúsok pod vrcholom zastavujeme vo vápencovom lome, naivne si predstavujúc, že zo skaly vypadne nejaký ten amonit :D.
Na vrchol stúpania, Vríčanské sedlo vo výške 670 m.n.m., prichádzame krátko po pol siedmej. Takmer hneď po zdolaní sedla ma „odchytil“ nešťastný miestny cyklista, ktorému na horskom biku pustila guma a nemal vhodnú pumpu. Zjazd je rýchly a vďaka chladnejšiemu vzduchu osviežujúci. Na turčianskej strane je prvou obcou Vrícko, ležiace bokom našej cesty na úpätí Kľaku (1352 m.n.m.). Zopár domov sa však nachádza pri hradskej, hneď vedľa činného vápencového lomu.

Úsek 5, Vrícko - Vrútky (ATC Turiec)
čas v cieli úseku - 20:24 hod.; dĺžka úseku - 30,21 km; čistý čas jazdy - 1:13:16 hod.
Zjazd mohutnou Kláštorskou dolinou, zabiehajúcou z Turčianskej kotliny hlboko do Malej Fatry, nás cez osadu Lazany privádza do Kláštora pod Znievom. Obec je známa predovšetkým vďaka jednému z prvých troch slovenských gymnázií v bývalom Uhorsku, založenému roku 1869. Pri miestnom kostole si dávame prestávku na občerstvenie, zároveň voláme domov, aký progres sme dosiahli.
Slnko už takmer zapadlo za malofatranské masívy, oblohu zastreli od západu sa plížiace mraky. Na noc sú hlásené búrky, snáď náš žiadna nezastihne ešte pred príchodom do kempu. Za Kláštorom prechádzame Slovanmi, napájame sa na cestu II.triedy č.519 od Vyšehradného, míňame Ležiachov a Benice, v Príbovciach prebiehame ponad rieku Turiec a napokon ústime k hlavnej ceste č.65 (Zvolen – Martin). Pozvoľna sa začína stmievať. Premávka je i na pokročilý večer pomerne hustá, no väčšina áut smeruje do centra Martina, kým na západnom obchvate mesta je relatívne kľud. Naše tempo je vďaka absencií protivetra a značnej rezerve fyzických síl pomerne svižné. Okolo 25-30 km/h. Držíme sa smeru Žilina, prebiehame okolo areálu bývalých ZŤS a popod sídliská Podháj a Záturčie, kde sa mimoúrovňovou križovatkou napájame na cestu I.triedy č.18, čiže hlavný „severný“ ťah Slovenskom.
Vo Vrútkach, tvoriacich s Martinom spojenú mestskú aglomeráciu, sa premávka značne zahusťuje. Na odbočke si musíme nejakú tú minútku počkať. Kemping sa nachádza v časti mesta ležiacej na úpätí Malej Fatry, priamo pod Martinskými hoľami. Keďže sa obávam, aby nám nezavreli pred nosom, v rýchlosti vybieham hore kopcom v zástavbe rodinných domov (pričom som sa teda riadne zadýchal...), v kancelárii vybavujem ubytovanie a čakám na Rudolfa, ktorý medzičasom poblúdil v spleti ulíc.
Okrem nás v kempe nestanuje nik, na „lúke“ je jeden či dva karavany, inak spia návštevníci ATC Turiec v chatkách, ktoré i tak nie sú kompletne obsadené. Púšťam sa do rozbaľovania a skladania stanu, kým Rudolfa vysielam do najbližšieho pohostinstva kúpiť nejaké zásoby pitia na večer. Vrcholom dňa je osviežujúca sprcha, ktorú sme si však dopriali až okolo pol desiatej, a večera z vlastných zásob zapitá martinským pivkom. So spánkom to nie je úplne ideálne – do Turca už stihol doraziť búrkový front, silný vietor plieska so stenami stanu a spolu s klopkaním kvapiek dažďa nám nedovolí upadnúť do hlbšieho spánku. Prvý deň je za nami, v nohách máme približne 150 kilometrov (o čosi viac oproti predpokladu), jeden horský prechod a pred sebou ešte necelé dve tretiny cesty.

Počasie - jasno až polojasno, mierne veterno, k večeru pribúdanie oblačnosti, tep.asi 30-33°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť celk.čas výletu čistý čas jazdy priemerná rýchlosť max.rýchlosť max.rýchl. miesto
149,75 km 12:29 hod. 6:44:16 hod. 22,96 km/h 60,9 km/h Vrícko





MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
TATRY NA BICYKLI 2009
deň 1 (Bratislava - Alekšince) :: deň 2 (Alekšince - Vrútky) :: deň 3 (Vrútky - Tatranská Štrba) :: deň 4 (Tatranská Štrba - Košice)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009