Tatry na bicykli 2010 (deň 2)

Tatry na bicykli 2010 (deň 2) - 23.august 2010, po.

Úsek 1, Alekšince - Štitáre
čas v cieli úseku - 9:51 hod.; dĺžka úseku - 22,67 km; čistý čas jazdy - 1:03:50 hod.
Úvodný deň dokonale splnil účel rozcvičky pred hlavnou fázou TnB, no naplno nás preveria až udalosti nasledujúcich dní. Ráno neplánujeme vyraziť úplne zavčas, ostatne na dojazd do Zvolena, ktorý je dnešným plánovaným cieľom, máme čas do večera. Po naložení batožiny na zadné nosiče a rozlúčke s rodinkou a návštevou (Maťo a Ľubka, ostatní odišli už včera), opúšťame Rybničnú ulicu v Alekšinciach o 8:28 hodín. Tak ako doposiaľ na každých Tatrách na bicykli absolvujeme starý-známy úvodný úsek cez Andač, Zbehy a Čakajovce, pričom na andačských kopcoch sa dostávame do tej správnej prevádzkovej teploty. Mierny ranný chlad už, zdá sa, celkom pominul, teplota by dnes mala byť správna letná – vysoko cez 20 stupňov.
Prvú krátku pauzu si dávame pri prameni na Šindolke, nachádzajúcom sa na samom okraji Nitry na dohľad od Zobora. Rudolf dopĺňa vodou z prameňa fľašu, ktorú doteraz úmyselne ponechal prázdnu, kým ja sa natieram krémom proti slnku a s pomocou mapy sa snažím naplánovať ďalšiu trasu. Ako som spomínal, večer by sme mali doraziť do Zvolena, otázkou však ostáva, či sa tam dostaneme cez Krupinu, Banskú Štiavnicu alebo Žiar nad Hronom. Hoci prvé dve varianty sú veľkým lákadlom, nechceme riskovať časovú tieseň a preto sa napokon rozhodujeme pre známejšiu a „bezpečnejšiu“ trasu Pohroním.
Nitru míňame len úchytkom – po prejazde dolnou časťou štvrte Zobor stúpame okolo kasární na Nitrianske Hrnčiarovce, obdivujúc panorámu Nitry s jej hlavnou dominantou, hradom. Inak musím povedať, že kopec pri kasárňach som ešte nikdy nevybehol tak svižne ako tentoraz. Za Hrnčiarovcami sa miestna komunikácia kľukatí úpätím masívu Zobora, mierne stúpajúc pomedzi viničky, v ktorých sa v poslednej dobe akosi rozmohla výstavba rodinných domov, do susedných Štitár.

Úsek 2, Štitáre - Zlaté Moravce (centrum)
čas v cieli úseku - 11:24 hod.; dĺžka úseku - 21,54 km; čistý čas jazdy - 0:59:31 hod.
Výšľap za Štitármi nás privádza nad Kolíňany, za ktorými lokálka po prudkom zjazde a križovaní hlavnej cesty pokračuje na Jelenec. Pri moste ponad železničnú trať č.141 (Leopoldov – Kozárovce), ktorou osobný vlak naposledy prefrčal pred dlhými siedmimi rokmi, sa nám ponúka výborný výhľad na masív Žibrice s obcou Žirany v podhorí. Za zmienku stojí, že okrem veľkolomu spoločnosti Calmit na Vápenníku tu zrejme iba krátku dobu, v súvislosti s výstavbou úseku R1-ky Nitra – Zl.Moravce, funguje ešte jeden menší lom.
V Jelenci si dávame päťminútovú prestávku na vydýchanie, medzitým nás predbieha cestovateľ na podivnom „ležadlovom“ velocipéde, vyzdobenom čiernobielou pirátskou vlajkou. Pred Nevericami si užívame krátku rovinku, pretože ďalej, prakticky na celom úseku až po rieku Hron, je to samý kopec. Pomerne prudké stúpania však absolvujeme najmä pred Zlatými Moravcami, kde cesta prebieha kolmo na sprašové chrbty, tiahnuce sa od Tríbeča v smere sever – juh. Výšľapy spôsobujú málo trénovanému Rudolfovi očividné ťažkosti, pravidelne naň musím vyčkávať. Do rušného centra Zlatých Moraviec, najväčšieho mesta Požitavia a niekdajšieho hlavného mesta tekovskej župy, prichádzame krátko pred pol dvanástou. Skladáme sa pri fontáne, v jej vodách si osviežujeme ruky a tvár, müsli tyčinkami dopĺňame energiu a v neposlednom rade si pohľadom do mapy ozrejmujeme ďalšiu trasu.

Úsek 3, Zlaté Moravce - Orovnica
čas v cieli úseku - 13:40 hod.; dĺžka úseku - 26,05 km; čistý čas jazdy - 1:10:24 hod.
Mierne stúpanie nás vyvádza zo Zlatých Moraviec k ceste I.triedy č.65 (Nitra – Zvolen), ktorou nato pokračujeme smerom na východ. Napriek iba pozvoľnému stúpaniu hlavnej cesty nás k rýchlejšiemu tempu nepustí nepríjemný protivietor, na pohode nepridáva ani hustá premávka. Pri najbližšej možnej príležitosti, v osade Olichov, sa z hlavnej stáčame mierne na juh. Ešte predtým však trávime niekoľko minút v kamenárstve, do ktorého som ako budúci geológ a znalec hornín nemohol nenazrieť. Inak je v Olichove momentálne rušno predovšetkým v súvislosti s výstavbou R1-ky.
Premiérovo vstupujeme do lesa a po krátkom stúpaní tiahlym klesaním zostupujeme do údolia Hrona. Po vyústení z lesa sa môžeme pokochať výhľadom na Pohronský Inovec, západnú časť Štiavnických vrchov a úžinu, ktorou pomedzi tieto dve vulkanické pohoria preteká rieka Hron – Slovenskú bránu. Kozárovcami prechádzame až na dolný okraj obce, k uzlovej železničnej stanici, kde sa napájame na hlavnú cestu č.76 (Štúrovo – Hron.Beňadik), ťahajúcu sa pozdĺž Hrona a železnice smerom na sever. Za miestnou časťou Psiare sa údolie rieky zužuje, po stranách cesty vystupujú andezitové skalky, na ktorých stojí a mohutný benediktínsky kláštor pôvodne z 11.storočia. Väčšina jeho budov však nesie znaky gotického slohu.
Hronský Beňadik je miestom ďalšej pauzy, pomerne krátkej a určenej na nákup niekoľkých nevyhnutností (napr. mydla) v tunajšom obchode. Posilnení tyčinkou pokračujeme vyprázdnenou hlavnou ku križovatke so štvorprúdovkou a ďalej po „starej“ ceste, ktorú roku 2003 nahradila práve R1-ka. Vďaka rýchlejšiemu tempu tu a tam Rudolfa strácam z dohľadu, priebežne ho teda musím vyčkávať. Napríklad v Orovnici, odkiaľ sa dívam na ľavý breh Hrona s najmladším (pleistocénnym) vulkánom na Slovensku – Putikovym vŕškom.

Úsek 4, Orovnica - Hliník nad Hronom (nám.)
čas v cieli úseku - 15:49 hod.; dĺžka úseku - 27,1 km; čistý čas jazdy - 1:08:45 hod.
O niekoľko zákrut bývalej hlavnej cesty ďalej vstupujeme do Novej Bane, prebiehame mostom ponad Hron a v susedných Brehoch, pociťujúc po čase potrebu dlhšej pauzy, zastavujeme v malom bufete s letnou terasou. Žalúdky zapĺňame pollitrom miestneho tmavého moku ála kofola (Hejkola) a chlebom s konzervovými nátierkami. Za jasu ostrého popoludňajšieho slnka, žiariaceho z jasnej belasej oblohy, pokračujeme v našej ceste nivou Hrona do Rudna a Voznice. Cesta sa kľukatí okrajom Štiavnických vrchov, tu a tam si musíme aj vyšliapnuť. Žarnovicou, ktorá je dnes okresným mestom banskobystrického kraja (aj keď na to nevyzerá), iba v rýchlosti prebiehame, na periférii míňame spolovice spustnutú priemyselnú zónu (areál bývalej Preglejky) a opäť križujeme rýchlostnú komunikáciu. Musím povedať, netušil som, že ďalší úsek po Žiar nad Hronom je už plne v prevádzke. Plus pre nás, takto sa vezieme po takmer prázdnej „starej“ ceste.
Neďaleko za Žarnovicou sa relatívne úzke údolie Hrona otvára do Žiarskej kotliny. Cesta vedie ľavým brehom Hrona cez Bzenicu, kde sa pristavujeme pri pamätníku A.Kmeťa, slovenského nestora prírodovedného bádania, do Hliníka nad Hronom. Cez túto obec sme na cestách medzi Nitrou a Košicami prešli už nespočetnekrát, no až teraz sme prvý raz navštívili jej „centrum“. Park štvorcového pôdorysu so sochou osloboditeľa vo svojom strede je ľudoprázdny.

Úsek 5, Hliník nad Hronom - Hronská Dúbrava (žst.)
čas v cieli úseku - 17:43 hod.; dĺžka úseku - 22,84 km; čistý čas jazdy - 1:03:04 hod.
Dnes už po štvrtý raz prekračujeme Hron a ocitáme sa v Dolnej Ždani, odkiaľ popri rieke pokračujeme na Dolnú Trnávku a Lovču. Rovinu riečnej nivy strieda séria stúpaní, navyše sa výrazne zhoršuje kvalita cesty. Na vrchole kopca máme výhľad na severnú časť pahorkatej Žiarskej kotliny, obklopenú sopečnými masívmi Vtáčnika a Kremnických vrchov. Nízke a teplé slnko vlieva do krajiny i do nás melancholickú náladu. Už len na desiatky metrov od nás sa belejú paneláky žiarskych sídlisk. Do mesta historicky zvaného Sv.Kríž nad Hronom, ktorému dnešný kvázi sekulárny názov vnútili komunisti, vstupujeme cez jedno zo sídlisk, plné nízkych barakov „socrealistického“ štýlu. Žiar je nevábne mesto. V jeho centre, sústredeného okolo hlavnej cesty na Prievidzu, sa nezdržiavame, zbiehame k Hronu a križovatke s R1-kou, za ktorou míňame neveľkú osadu Píla. Na opačnej strane údolia sa vypína hrad Šášov.
Údolie Hrona sa medzi Štiavnickými a Kremnickými vrchmi opäť podstatnejšie zužuje. Pokojná lokálka nás vedie cez Pitelovú, respektíve jej dolný koniec, do Trnavej Hory, kde na terase miestneho pohostinstva pri pollitri kofoly (tu zvanej Colaloca) vychutnávame slnečné neskoré popoludnie. Do Zvolena nám už veľa nechýba. Po pauze nasadzuje pomerne rýchle tempo, míňame Jalnú a Hronskú Dúbravu, známy železničný uzol.

Úsek 6, Hronská Dúbrava - Zvolen (Neresnica)
čas v cieli úseku - 18:54 hod.; dĺžka úseku - 16,7 km; čistý čas jazdy - 0:47:34 hod.
V snahe o nepatrné spestrenie trasy opúšťame autocestu a chodníkom pre peších sa presúvame k rieke, ktorú medzi Hronskou Dúbravou a ľavobrežnou Hronskou Breznicou preklenuje visutá lávka. Za Hronskou Breznicou nadjazdom križujeme štvorprúdovku a neoficiálnou asfaltkou postupujeme ľavým brehom Hrona k Budči. Nie úplne nerozumnou alternatívou by bolo vyšľapať do Ostrej Lúky a odtiaľ sa spustiť priamo na okraj Zvolena, kde sa nachádza kemp Neresnica. Keďže však čas pokročil a navyše radi by sme to vzali centrom Zvolena, volíme menej náročnú trasu cez Budču, pred ktorou ešte musíme prejsť ponad Hron, cez železničnú trať č.150 (N.Zámky – Zvolen) a opäť aj ponad R1-ku.
Od Budče sa pozdĺž len pomerne nedávno (tuším roku 2006) otvoreného úseku rýchlostnej komunikácie, kľukatí súbežná lokálka, ústiaca k exitu v lokalite Stráž, odkiaľ sa nám núka dobrý výhľad na južnú časť Zvolenskej kotliny a samotné mesto Zvolen. Rýchlym zjazdom prichádzame na okraj mesta a cez niekoľko frekventovaných križovatiek sa dostávame do jeho útrob. Naposledy križujeme Hron, nášho sprievodcu veľkou časťou dnešného dňa. Krátko pauzujeme v centre, na Námestí SNP, ktoré na mňa silne zapôsobilo – jedná sa zrejme o najväčšie námestie na Slovensku, výrazných budov sa tu síce nachádza viacero, no dominujúci je samotný priestor. V priebehu niekoľkých minút sa snažím vstrebať zvláštnu „chuť“ tohto miesta a tohto momentu, ktorý okoloidúci Zvolenčania berú ako každodennú samozrejmosť.
Slnko sa už definitívne skrylo za hradbu vulkanických vrchov na západe, je čas dotiahnuť dnešný deň do konca. Z centra mesta sa presúvame popod Zvolenský zámok k hlavnej ceste na Košice, z nej však vzápätí odbočujeme na smer Krupina a už v úvode Neresnickej cesty sa ocitáme na mieste, ktoré pre dnešok považujeme za cieľ – ATC Neresnica. Tesne pred siedmou som vyplatil ubytovanie na jednu noc, nato sa usádzame na terase pridruženej reštaurácie. Výdatná večera, v mojom prípade kapustnica a bryndzové halušky, sprevádzané pollitrom kofoly, je ideálnou bodkou za dnešným výkonom. Čo sa zdolanej vzdialenosti týka, bezmála 140 kilometrov je z pohľadu diaľkovej cyklistiky akurátne číslo.
Stan rozkladáme po večeri tesne pred úplným zotmením, sprchovanie prebieha už za tmy. Doslova, keďže vonkajšie osvetlenie v kempe je akosi mimo prevádzky a aj rozsvecovanie lámp v sprchách, ktoré sú, mimochodom, nie práve najpohodlnejšie, je neriešiteľná hádanka. Po tom, čo sme z tela zmyli pot, prach a špinu ciest, sa k spánku ukladáme okolo desiatej. Zajtrajší deň bude vzdialenostne porovnateľný, no čakajú nás dve „horské prémie“.

Počasie - jasno, slnečno, bezveterno, tep.asi 28°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
136,90 km	10:26 hod.	6:13:08 hod.	22,68 km/h	64,3 km/h	Sľažany

MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

TATRY NA BICYKLI 2010
deň 1 (Bratislava - Alekšince) :: deň 2 (Alekšince - Zvolen) :: deň 3 (Zvolen - Podtureň) :: deň 4 (Podtureň - Svit)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010