Tatry na bicykli 2010 (deň 3) - 24.august 2010, ut.



Úsek 1, Zvolen (Neresnica) - Kriváň (žst.)
čas v cieli úseku - 9:05 hod.; dĺžka úseku - 26,32 km; čistý čas jazdy - 1:09:27 hod.
Noc bola na koniec augusta dosť teplá, večer sa zo mňa až lial pot a nemohol som kvôli tomu zaspať. No aspoň stan nenachytal rosu. Tón telefónneho budíka, ako som to doň včera naťukal, vyzváňa okolo šiestej, na prvý raz ho však ignorujem – čím sme si spánok, alebo skôr iba unavené prevaľovanie sa v spacákoch, predĺžili o pol hodiny. Dlhšie polihovanie však neprichádza do úvahy, dnes máme pred sebou kus cesty, čo si žiada vyraziť čo možno najskôr. Presvedčiť o tom druhého členy výpravy však nie je nijak jednoduché. Kým sa Rudolf umýva, balím veci a odpratávam batožinu von zo stanu, ktorý potom postupne skladám. Obloha sa zdá jasná, no časom pribúda od východu oblačnosti, až v čase nášho odchodu je súvisle zamračené. Pri návrate z umyvárky som prehodil pár slov s nemeckým dôchodcom, ktorý tu kempoval s manželkou. V exteriéri táborili spolu s nami ako jediní, ostatní návštevníci spali v chatkách, no aj ich bolo iba zopár. Čo dodať, letná sezóna je na konci.
Neresnicu opúšťame o 7:31 hodín, od kempu sa vraciame k hlavnej „košickej“ ceste a po nej pokračujeme priemyselnou perifériou Zvolena smerom na východ. Napriek oblačnosti je pomerne teplo, v snahe rýchle opustiť mesto sme sa zapotili už v úvode. Premávka je vcelku hustá, čo však vďaka širokej krajnici až tak neprekáža. Pozvoľna stúpame do Zvolenskej Slatiny, známej najstaršou bryndziarskou manufaktúrou na Slovensku (založenou roku 1797), v susednom Vígľaši, ležiacom v úzkom prielomovom údolí Slatiny, sa prudkým výšľapom z obce dostávame k zrúcaninám hradu z 13.storočia, prestavaného v 18.storočí Eszterházyhovcami na hradný kaštieľ. Počas SNP bol vígľašský hrad zničený ustupujúcimi Nemcami a dlho chátral, až ho roku 2007 od obce odkúpil súkromný majiteľ s prísľubom investovať do jeho rekonštrukcie. Ako máme možnosť vidieť, tá prebieha práve teraz.
Zaprášenou asfaltkou zbiehame ku križovatke s veľkokrtíšskou cestou, stúpajúcou cez lazy do vrchov pohoria Javorie. Hlavnou cestou prechádzame cez miestnu časť Pstruša, nadjazdom križujeme trať č.160 (Zvolen – Košice) a až po hodnej chvíli prichádzame na okraj Detvy. Pauzujeme však až v neďalekom Kriváni, kde najskôr niekoľko minút vyčkávam zaostávajúceho Rudolfa, nato nakupujem v miestnej Jednote, dávame si čosi pod zub a nazeráme do mapy.

Úsek 2, Kriváň - Vrchslatina
čas v cieli úseku - 11:56 hod.; dĺžka úseku - 21,32 km; čistý čas jazdy - 1:18:00 hod.
Potešujúce je, že v priebehu našej pauzy v Kriváni sa zase načas vyjasnilo a vykuklo slnko. Hlavnú opúšťame a cestou II.triedy č.526 (Kriváň – Rožňava) pokračujeme údolím Slatiny na sever, v ústrety Poľane. Obec Korytárky i mesto Hriňová majú laznícky charakter, množstvo menších osád alebo usadlostí je roztrúsených mimo hlavnej cesty po kopcovitom južnom úpätí masívu Poľany, ktorá je jedným z reliktov neogénnej vulkanickej činnosti. Rudolfovo tempo sa akosi spomalilo, zrejme má v nohách ešte tých včerajších 130 kilákov, preto ho pravidelne vyčkávam. V rušnej Hriňovej nezachádzame až do centra, ešte predtým sa stáčame na cestu II.triedy č.529 smer Brezno a okrajom mesta, okolo strojární, stúpame k vodnej nádrži. Po iniciálnom prudkom stúpaní k hrádzi, vedie cesta pozdĺž vodnej nádrže viac-menej po rovine, tempo tu máme až nezvykle rýchle. Pri pramienku, vytekajúceho z rozpraskaných veporských žúl, dopĺňame fľaše vodou, krátko oddychujeme a popri ramene hriňovskej priehrady pokračujeme v nastavenom kurze. Inak sa v týchto miestach už ani nedá.
Obďaleč vodnej nádrže prechádzame dvoma križovatkami s lesnými cestami, v mape označenými ako Bratkovský a Bielovodský most. Posledná križovatka leží v lokalite Baťková, kde míňame poľovnícku chatu a kde sa začína výraznejšie stúpanie. Pomerne dlhú dobu stúpame lesom. Keď si uvedomím, že celkom dostávam zabrať ja, tak Rudolf to musí mať ozaj ťažké. Z predchádzajúceho výstupu týmto horským prechodom som mal lepší pocit – počas TnB 2006 nám to na Vrchslatinu šľapalo akosi lepšie. Po chvíli sa dostávam do správneho tempa, Rudolfovi sa však stúpa dosť sťažka. Vždy po niekoľkých desiatkach metrov alebo za zákrutou vyčkávam. Dôležité pri takýchto tiahlych stúpaniach je rozdeliť si celý úsek na drobné časti, postupovať od zákruty k zákrute, po určitej vzdialenosti sa zastaviť, vydýchať a zase zaberať do pedálov.
Cestári čistiaci okraje vozovky a opravujúci zvodidlá postupujú zhora dole. Niekoľkokrát nás obieha ich nákladiak, prevážajúci nejaký materiál. Povyše sa po ľavej strane cesty otvára rozľahlé údolie, zakončené na západe masívom Poľany, ďalej sa cesta opäť ťahá lesom. Stúpanie začína byť neznesiteľné, no i tak sa mi zdá, že príjemnejšie je šľapať do pedálov než stáť a nechať sa zalievať vlastným horúcim potom. Musím však tu a tam počkať na vlečúceho sa Rudolfa. Postupne hradská stráca na kvalite, premávka je nulová, navyše sa znova súvisle zamračilo. Za poslednou zákrutou opúšťam les a zrejme najprudšou časťou celého stúpania prichádzam do osady Vrchslatina, administratívne patriacej pod Hriňovú. Tvorí ju niekoľko nastálo obývaných domov a víkendových chát sústredených okolo autocesty. Je to krásne a kľudné miesto. Na vrchu stúpania pauzujem na autobusovej zastávke, dávam si tyčinku na doplnenie energie a kochám sa výhľadom na okolie. Rudolfa som pri záverečnom takmer neprerušovanom výšľape nechal v dosť „úctyhodnej“ vzdialenosti za sebou, keďže naň čakám zhruba desať minút. Prichádza peši tlačiac svoj stroj, čo mu síce nevyčítam, no je to pre mňa sklamaním.

Úsek 3, Vrchslatina - Svätý Ján (križ.)
čas v cieli úseku - 13:59 hod.; dĺžka úseku - 31,13 km; čistý čas jazdy - 1:16:48 hod.
Stúpanie už máme vo valnej väčšine za sebou, z Vrchslatiny pokračuje cesta rovinkou a až v závere sa mierne dvíha. Vrcholom stúpania je s výškou 1015 m.n.m. najvyššie položená obec na Slovensku (samozrejme bez započítania tatranských osád), Lom nad Rimavicou. Minútku čakám na pomaly napredujúceho Rudolfa a nato sa spúšťame k Sihle. Na križovatke nad obcou sa stretá niekoľko ciest – hlavná pokračujúca na neďaleké sedlo Tlstý javor a lokálky do Utekáča s Sihly. Druhá z nich je iba akýmsi privádzačom do obce, ďalej pokračuje ako lesnícka cesta a vjazd je na ňu zakázaný. Ako sme sa dozvedeli od chlapov v dedine, povrch je na väčšej časti úseku Sihla – Sv.Ján vyasfaltovaný, a hoci ďalej je iba prašná cesta, je v pohode prejazdná.
Pred sebou máme asi 25 kilometrov súvislého klesania, začínajúceho už na „námestí“ v Sihle. Pomedzi domy, z ktorých mnohé sú ešte pôvodné drevenice, prechádzame na koniec obce, pasienky po chvíli strieda ihličnatý les, ľudské obydlia miznú za zákrutou. Spočiatku je klesanie iba veľmi mierne, čo dokumentuje aj bohato meandrujúci Kamenistý potok. Vody potoka však už zakrátko naberajú spád s so značným šumom a hukotom sa rútia Kamenistou dolinou. Názov doliny je azda odvodený od mnohých skalných odkryvov, vystupujúcich pozdĺž kľukatiacej sa asfaltky. Aj pri letmom pohľade na jednotlivé defilé je podľa charakteristickej odlučnosti a lesknúcich sa vrstevných plôch rozpoznať svory, typické horniny veporika.
Kým hore v Sihle na niekoľko minút vykuklo slnko, po našom vjazde do doliny sa beznádejne zamračilo a tentoraz to vyzerá na ten meteorológmi sľubovaný dážď. Pri stúpaní sme sa riadne zohriali, zjazd však so sebou prináša chladný závan. Cestou míňame niekoľko horární (Klementka, Strundžené, Čierny potok) a zhruba v polovici klesania sa ocitáme na križovatke Hrončok. Od určitého momentu mi zjazd pripadá monotónny a rád by som už stál na jeho konci. Poniže Hrončoku sa ešte kus vinie asfaltka s pribúdajúcimi výmoľmi, ďalej prichádza tá už zmienená prašná, respektíve kamenitá cesta. Keďže hrozba dažďa nad nami visela už od rána, niet sa čo čudovať prvým kvapkám znášajúcim sa oblohy. Atmosféra v doline je s mrholením ešte pochmúrnejšia. Prvoradou úlohou je opustiť prašnú cestu ešte pred zosilnením prehánky, ktorá by povrch zmenila na blatný. Klesanie postupne strieda takmer rovinka ťahajúca sa po križovatku Svätý Ján, kde „naša“ dolina ústí do údolia Čierneho Hrona. Začína pršať.

Úsek 4, Svätý Ján (križ.) - sedlo Čertovica
čas v cieli úseku - 18:30 hod.; dĺžka úseku - 29,51 km; čistý čas jazdy - 1:51:39 hod.
Kopcami obklopené čiernohronské údolie sa kúsok obďaleč otvára do Horehronského podolia. V momente príjazdu do neďalekej obce Hronec je už dážď natoľko intenzívny, že prichádza rozhodnutie ho prečkať, keďže pravdepodobne ide iba o prehánku, a tieto chvíle využiť na obedňajšiu pauzu. Skladáme sa na prázdnej autobusovej zastávke na námestí. Okolo práve prechádza vlak úzkorozchodnej Čiernohronskej železnice. Keďže ďalších príležitostí na nákup bude ako šafranu, vybieha Rudolf do náprotivných potravín, kým ja sa púšťam do konzumácie vlastných zásob. Popritom telefonujem ohľadom „otváracích hodín“ do kempov na Liptove, v ktorých by sme večer potenciálne mohli zakotviť. Plní čerstvých síl vyrážame z Hronca po necelej hodine. Aj keď dážď zoslabol, je otázne kedy ustane úplne, a preto nemá zmysel dlhšie vysedávať.
Na okraji Hronca míňame objekty zlievarne, železničnú zastávku Chvatimech a ponad Hron prichádzame k hlavnej ceste č.66 (B.Bystrica – Pusté pole). Za prvou zákrutou smerom na Podbrezovú čakám Rudolfa, nato sa uisťujem, že výstup na Čertovicu zvládame a vyrážame v ústrety druhému kritickému úseku – prejazdu Nízkymi Tatrami. Stúpanie začína už na križovatke v Podbrezovej, hoci zatiaľ iba mierne. Cesta prechádza okolo strojární Piesok, ležiacimi na hornom okraji obce Valaská, ďalej sa až po hodnej chvíli ocitáme v Bystrej. Dážď zasa citeľne zosilnel. Iróniou je, že na TnB pred dvoma rokmi sme pôvodne plánovaný prejazd Čertovicou zamietli kvôli zlému počasiu – v porovnaní s dneškom však v júli 2008 bolo výborné. Tentoraz sme sa rozhodli ísť do toho bez ohľadu na poveternostné podmienky.
Premávka je znesiteľná, najmä v obciach Bystrá a Mýto pod Ďumbierom, kde v letnom období býva vysoká fluktuácia turistov, je pomerne „husto“. Tempo mám pomerne svižné, čas od času však musím postáť a počkať statočne bojujúceho Rudolfa. Keďže nepremokavú bundu som požičal bratovi, pred dažďom sa chránim iba tenkou cyklistickou vetrovkou. Tá síce premoká, no súčasne aj celkom rýchle schne. Horšie je to, že pri výšľape sa človek enormne potí a šaty tak vlhnú ešte o to viac. Podmienky sú ozaj nepríjemné. Našťastie nepofukuje vietor, to by mi v tom mokrom oblečení bola dosť „kosa“.
Posledná možnosť výstup na Čertovicu vzdať je za Mýtom, kde sa od hlavnej cesty č.72 (Rim.Sobota – Lipt.Hrádok) odpája lokálka do Brezna. Cesta je v údolí Štiavničky vkliesnená medzi prudké svahy nízkotatranských vrchov, po oboch stranách zakrytých hustými lesmi. Kúsok povyše Mýta sa pri prameni Kyslá nachádza odpočívadlo, pri ňom sa nechávam dobehnúť Rudolfom. Medzičasom ustal dážď, vetrovka mi teda konečne začína schnúť. Ďalší úsek beriem v jednom kuse a brata čakám na začiatku Jarabej, poslednej dediny pred hrebeňom Nízkych Tatier. Cez vrcholky kopcov sa prevaľujú ťažké šedobiele mraky, prechádzajúce do hmly, nakrátko spomedzi nich dokonca vykukla belasá obloha.
Jarabá je zaujímavá obec – leží vysoko v horách v závere doliny Štiavničky, tvorí ju len niekoľko domov lemujúcich hlavnú cestu a ruch turizmu, či už v lete alebo v zime, sem dolieha len veľmi sporo. Na hornom konci obce nakrátko oddychujeme, zbierame sily pred najnáročnejším úsekom. Opodiaľ sa hradská z údolia Štiavničky stáča prudkou zákrutou do náprotivného svahu a prudko stúpajúc pokračuje do susednej Kumštovej doliny, v ktorej pred mnohými a mnohými desaťročiami fungovali medené bane. Doteraz znesiteľne stúpajúca cesta naberá na sklone, je treba sa oprieť do pedálov. Každých x metrov si dávam okamih na vydýchanie a zaberám ďalej, ináč sa snažím držať na dohľad od Rudolfa. Po zákrutu cesty pri turistickom rázcestí Kumštova dolina (rovných 1000 m.n.m.) to Rudolfovi trvalo trochu dlhšie, síce som si oddýchol, no na druhej strane aj vychladol. Možnosť zohriať sa mám však hneď vzápätí. Teplota naozaj klesla (hore na Čertovici sme neskôr namerali 13°C), pot na tele chladí a vydychovaný vzduch sa zráža do pary.
Od Kumštovej doliny je stúpanie asi najstrmšie, o premávke sa už nedá hovoriť, len tu a tam okolo nás prefrčí nejaké osobné auto. Pre nákladnú dopravu je na Čertovicu vjazd zakázaný. S pribúdajúcimi výškovými metrami hustne hmla a les i ovzdušie sa stáva pochmúrnejším. Prostredie ako z niektorej mystickej Švantnerovej či Chrobákovej poviedky. V minulosti musel byť prechod Čertovicou naozaj vyčerpávajúcou záležitosťou – veď okrem nepriazne počasia mohla pustovníka v týchto horách ohroziť aj divá zver (medvede, vlci) či dokonca zbojníci.
Čas sa vlečie, vrcholu sa nie a nie dočkať. Začínam mať pocit, akoby tá hradská, strácajúca sa v hmle, pokračovala do nekonečna. Napokon však po sérii zákrut a medziľahlých stúpaní prichádzam na najvyšší bod celého horského prechodu – sedlo Čertovica (1238 m.n.m.), ležiace na hlavnom hrebení Nízkych Tatier a rozdeľujúcich toto druhé najvyššie pohorie Slovenska na východnú kráľovohoľskú a západnú ďumbiersku časť. Rudolf prichádza po mne s odstupom niekoľkých minút, na počudovanie ani nevyzerá tak zničene. Priamo na sedle sa nachádzajú dva penzióny, my skladáme na terase toho, čo leží bližšie pri hlavnej ceste.

Úsek 5, sedlo Čertovica - Podtureň (Borová Sihoť)
čas v cieli úseku - 20:27 hod.; dĺžka úseku - 25,65 km; čistý čas jazdy - 0:51:16 hod.
Čas výrazne pokročil – hodinky ukazujú pol šiestej preč, do cieľa v Liptovskom Hrádku teda pravdepodobne dorazíme až za tmy. Okamžite vyzliekam spotené a navlhnuté oblečenie a mením ho za suché, Rudolf vnútri penziónu objednáva teplý čaj, ktorý nám po chvíľke doniesli na terasu. Oblačnosť nad nízkotatranským hrebeňom sa začína postupne rozplývať a na juhu odhaľuje jasnú oblohu. Vyčasenie je nám však v teraz už málo platné. Na Čertovici odpočinkom trávime bezmála hodinu, do zjazdu sa púšťame krátko pred pol ôsmou.
Opačná strana horského prechodu je veľmi podobná – poniže sedla zdolávame niekoľko serpentín a vbiehame do Vyšnej Boce, odkiaľ je rýchly priamy zjazd rozľahlou a dlhou Bocianskou dolinou. Kolesá sa v jednom kuse krútia aj samy, pri zjazde sa už sotva zapotíme, užívame si rýchlosť. Tiahle, postupne na sklone strácajúce klesanie nás vedie cez Nižnú Bocu a Malužinú, za ktorou sa nám prvý raz otvára výhľad na Tatry, predovšetkým neprehliadnuteľný Kriváň. S príjazdom do Kráľovej Lehoty, neveľkej obce na sútoku Čierneho a Bieleho Váhu, nás už úplne pohlcuje tma, rozsvecujeme preto aj predné svetlá.
Pomerne rýchlym tempom postupujeme cestou I.triedy č.18 (Bytča – Michalovce), ktorá bola kedysi, pred vystavaním diaľnice, hlavným ťahom naprieč severným Slovenskom, a popritom hľadíme na hrebeň Nízkych Tatier, ešte sčasti osvetlený na západ sa uberajúcim slnečným kotúčom. Traťou bývalej Košicko-bohumínskej železnice práve ubieha vysvietený večerný rýchlik z Bratislavy do Košíc. Ešte stále pomerne rušným Liptovským Hrádkom iba v rýchlosti prebiehame, kúsok za mestom potom z hlavnej cesty schádzame do kempu Borová Sihoť, podľa všetkého ležiaceho už v katastri neďalekej Podturne.
Areál na Borovej Sihoti sa skladá z neveľkého hotela a priľahlého stanového tábora vrátane niekoľkých jednoduchých chatiek. Dnešnú etapu zakončujeme tesne pred pol deviatou, v recepcii hotela platím za ubytovanie a nato sa presúvame do kempu. Stan umiestňujeme strategicky pri lampe a drevenom stolíku, neďaleko od vchodu do umyvární. Bohužiaľ však musíme stavať na mokrej tráve. Noc úplne zahalila Liptov do svojho tmavého rúcha, v kempingu je však celkom živo, narozdiel od Zvolena je tu viac stanujúcich a zaplnené sú azda aj všetky chatky. Po rozložení stanu nasleduje nevyhnutná sprcha – po dnešnom daždivom dni máme na nohách nánosy špiny. Umyváreň sa nachádza v suteréne hotela, síce nie je ideálna, no oproti tým podivným unimobunkám v Neresnici úplne luxusná. Po ľahkej večeri na seba spánok nenecháva dlho čakať, dnes to bol náročný deň. Zajtra máme pred sebou záver, čo do kilometrov najkratší, no cieľ zatiaľ nie je ujasnený: Poprad? Kežmarok? Spišská Belá?

Počasie - zamračené, prechodne polooblačno, dážď, tep.asi 23°C, na Čertovici 13°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť celk.čas výletu čistý čas jazdy priemerná rýchlosť max.rýchlosť max.rýchl. miesto
133,97 km 12:56 hod. 6:27:08 hod. 21,39 km/h 64 km/h Čertovica





MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):





© Text: Roland Nádaskay, Foto: Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
TATRY NA BICYKLI 2010
deň 1 (Bratislava - Alekšince) :: deň 2 (Alekšince - Zvolen) :: deň 3 (Zvolen - Podtureň) :: deň 4 (Podtureň - Svit)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010