Na osobný vlak č.5103 z Leopoldova nastupujem v Alekšinciach ešte za tmy a do Nitry prichádzam o 6:34 hodín. Od železničnej stanice som sa presunul na autobusovú zastávku na rázcestí, kde už čaká Tomáš Radecký. Po pár minútach sa dostavil autobus č.10 z Klokočiny, ktorým sa cez celé mesto presúvame až na jeho konečnú pri bývalej dolnej stanici lanovky v štvrti Zobor.
Z tohto miesta vyrážame na túru o 7:05 hodín. Spleťou zoborských ulíc sme sa dostali na okraj lesa, kde je umiestnený východzí turistický hríbik. Zvláštnu atmosféru v lese ešte umocňovalo praskanie holých konárov vo víre severného vetra. Čím viac sme sa blížili k vrchu, tým viac snehu sme mali pod nohami. K stanici lanovky na Pyramíde prichádzame o 7:45 hodín a pod strechou sa skladáme k raňajkám. Z výhľadu toho veľa nemáme, vrchol bol ponorený do hustej hmly, vlastne ani vysielač nebolo možné vidieť celý. Okrem toho dul chladný vietor, od ktorého priam tuhli ruky.
Naša ďalšia cesta viedla Sedlom pod Zoborom na samotný vrchol Zobora (586 m.n.m.), za normálneho počasia dominantu okolia (vidno ho od Šale alebo Šurian). Vietor tu fúkal ešte mocnejšie, veľmi sa teda nezdržiavame a z vrcholu pokračujeme prudkým zostupom po hrebeni Tríbeča. Stanovištia náučného chodníka už boli od našej poslednej návštevy obnovené. Na rázcestí Trojchotár sa pripája modrá trasa od Podhorian, súbežne s našou vedúca hrebeňom až po Sedlo pod Žibricou. Odtiaľ stúpame po skalách, diskutujúc o rozmanitosti duševných chorôb, k vrcholu najvyššieho kopca Zoborského podcelku Tríbeča, Žibrici (616,6 m.n.m.), kde sme o 8:50 hodín.
Čas je na našej strane. Opäť vyťahujeme batohy na menšie občerstvenie a naviac rozprestieram Rudolfovu slovenskú vlajku. Na absolútny vrchol sme tentoraz nevyliezli. Miesto toho prudko klesáme dole po červenej, po strmom svahu kopca k rázcestiu Pod Žibricou. Sneh tu ešte dajaký ostal, no tak málo, že ani návleky netreba. Po lesnej ceste zostupujeme k nákladnej lanovke vápenky a ďalej asfaltkou do dediny Žirany (250 m.n.m.). K lomu smeruje množstvo tatroviek blatiacich celú vozovku.
K hríbiku a funglovej informačnej tabuli na námestí sme došli o 10:45 hodín. Na cintoríne sa akurát konal pohreb. Schádzame dole k stanici, na perón. Už to budú tri roky, čo tadeto prebehol posledný osobák, ale budova je i tak v dobrom stave. Na slepej koľaji stoja odstavené nákladné vozne vápenky Calmit. Urobil som zopár fotiek a chceli sme sa vrátiť, keď zrazu na nás z okna náprotivného domu začala vrieskať nejaká babizňa. Že vraj čo sa tam motáme (nie je náhodou ŽSR štátny podnik a jeho stanice verejný majetok!?); že keď odtiaľ niečo zmizne, pamätá si nás (absurdné). Dôchodcovia, tí vôbec nevedia odhadnúť ľudí – turistu (evidentne tak oblečeného) považuje za zlodeja železného šrotu do zberu, ale keby sa objavil podvodník maskovaný povedzme za zamestnanca Sociálnej poisťovne, srdečne ho privíta u seba doma a ešte mu aj venuje čo-to zo svojich úspor. Na takých môžem povedať len toľko, že nech idú do riti.
Značne znechutení sa dávame na ďalší postup – prechádzame okrajom obce a po betónovom moste nad zlatomoraveckým zhlavím stanice. Popri osamotenom dome sa napájame na cestu vedúcu poľom opäť do lesa. Hmla nám aj tu bránila v nejakom tom lepšom výhľade. Kým sme o 12:00 hodín došli na Remitáž, museli sme prekonať húštinu na začiatku lesa a niekoľko zblatených cestičiek. Za táboriskom znova zabočujeme do lesa, na žltú značku. Po snehu nezostalo ani stopy. Na moment zastavujeme pri skalách poniže takzvaného Studeného hradu a obdivujeme pamätnú tabuľu miestneho grófa Forgácha, priekopníka chovu muflónov v pohorí Tríbeč.
Výšľap cez Sedlo pod Gýmešom nás po zelenej privádza k zrúcaninám hradu Gýmeš na vrchu Dúň (513 m.n.m.). O 15:30 hodín sme sa zložili pod turistickým hríbikom pripevneným neobvykle na kmeni stromu. Hmla sa prevaľuje aj pomedzi múry zrúcaniny. Pri zostupe z hradného vŕšku cez Jelenskú gaštanicu k rázcestiu Pod Gaštanicou, máme pod nohami azda posledné stopy snehu na trase.
Zelená značka sa ťahá lesným chodníčkom kúsok po okraji Kostolianskej kotliny, brázdy pod Veľkým Tríbečom. Pri červenom kríži sa napájame na spevnenú cestu do Horných Lefantoviec, potiahnutú súvislou vrstvou blata. Hoci sme už prešli cez znížený hrebeň a pomedzi stromy videli dolinku na opačnej strane pohoria, postup sa mi zdal nekonečný. Cesta postupne klesá až po rázcestie Pusté (322 m.n.m.), kam sme došli o 14:30 hodín. Tu sa od modrej trasy odkláňa súbežná zelená z Ladíc na sever, na Oponický hrad.
Náš postup ďalej vedie poľnou cestou vyjazdenou lesnými mechanizmami, alebo poľovníckymi džípmi, po obvode areálu liečebného ústavu až na jeho parkovisko. Dávame si krátku pauzu na tyčinku a zvyšok čaju. Keď sme po asfaltke klesali od liečebáku do dediny, akurát nás obehol smerom hore idúci autobus nitrianskej SAD-ky. Začínalo mrholiť. Na autobusovej zastávke pri dolnom kaštieli Hagard-Hal-u sa už zbierali ľudia, autobus do Nitry prišiel o 15:33 hodín. My sme sa však zviezli len kúsok, cez Dolné Lefantovce do Koniaroviec, kde vysadáme pri novom kostole.
K železničnej stanici je to asi len 100 metrov. Čakáreň je pomerne veľká, no neosvetlená a zívajúca prázdnotou. Cestovné lístky sa tu ešte vydávajú, ale aby sa zamestnanec ŽSR dostavil, treba dosť dôrazne zaklopať na okienko. Zo zásobníka vyberá kartónové lístky tarify Junior railplus, vypisuje a orazítkuje ich. Po zhruba 15-minútovom vysedávaní v prijímacej budove dorazil o 16:00 hodín od severu za šera osobný vlak č.5006 z Prievidze.
Do Nitry, kde tento spoj jazdu končí, prichádzame o 16:29 hodín. Tomášovi ide autobus MHD až o polhodinku a ja ešte musím počkať na našich, takže sa skladáme v hale stanice a dávame si kafé z automatu. Po chvíli sa pritrafil motorák z Trnavy a kto sa neobjavil – Dušan Varga, cykloturista z Lychapy. Prehodili sme pár slov s tým, že niekedy v lete sa na cyklistike opäť uvidíme. Prakticky hneď, ako odišiel, ma od nedopitej kávy vyrušil Rudolf. Potriasol som teda kolegovi Radeckému rukou a šiel s rodinkou na Vianočné trhy, ktoré však nakoniec bohužiaľ ešte neboli otvorené.
Počasie - veterno, nadránom hmla, miestami vyjasňovanie, Lefantovce - mrholenie Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
