Pri postupe dedinou ráno za tmy na vlak, sa mi hlavou preháňa množstvo myšlienok, rôznych turistických spomienok. Opäť na stanici nasadám na motorák, spoj č.5103 s odchodom o 6:02 hodín. Je to možno už naposledy, lebo dnes je posledný deň platnosti cestovného poriadku 2004/05. V Nitre som už o 6:34 hodín a hneď sa presúvam na autobusovú stanicu. Na informačnej tabuli som si pozrel číslo linky, ako aj správne nástupište. Okolo siedmej prichádza Tomáš a o 7:25 hodín odchádzame takmer prázdnym autobusom nitrianskej SAD-ky do Žirian. V dedine autobus obsluhuje tri zastávky a končí pri kostole na hlavnom námestí o 7:46 hodín.
Po posledných úpravách opúšťame Žirany (250 m.n.m.) a dávame sa po červenej smerom na rekreačnú oblasť Remitáž pri Jelenci. Na druhej strane železničnej trate, od posledného domu ide pred nami nejaký človiečik s vozíkom a na okraji lesa zatáča bokom od našej trasy. Zem je zrána ešte zmrznutá, lesná cesta sa teda až tak neblatí. Po opačnej strane lesa vychádzame pri vodojeme a po krátkom klesaní popri chatovej osade sa o 8.42 hodín ocitáme na parkovisku pred kempingom Remitáž. Kedysi prímestské autobusy zachádzali až sem, no to dnes neplatí. Pre turistu to predstavuje nevýhodu, lebo od rázcestia v Jelenci je to zhruba hodinka cesty po asfaltke. Pokračujeme okolo druhého rybníka a turistického hríbika . Po chvíli postupu sa červená značkovaná trasa odpája od lesnej asfaltky do Zlatna a lesom stúpa až ku Gaštanici. Zložili sme sa pri kope vypílenej guľatiny a dali si pauzu na desiatu. Ďalej ideme po zvažujúcom sa chodníku, vedúcom po úpätí Gýmešského hradného kopca, popri plote nejakej zvernice, k rázcestiu na okraji obce Kostoľany pod Tríbečom (245 m.n.m.).
O 10:00 hodín sa teda nachádzame povyše dediny, ktorá bohužiaľ celá pláva v dyme. Keď sa odtiaľ človek pozrie priamo na východ, vidí vrch Veľký Lysec (565 m.n.m.) a priamo pod ním kamenný románsky kostolík Sv.Juraja z 11.stor., jeden z najstarších na území Slovenska. Po tom, čo prechádzame po poslednej ulici a okolo poľnohospodárskeho družstva, dostávame sa na severný okraj dediny a v postupe pokračujeme Kostolianskou kotlinou.
Otvára sa nám pohľad na zasnežený vrchol Veľkého Tríbeča. Kopec je pomerne nevýrazný, jeden by ani nepovedal, že je najvyšším v tomto pohorí. Pri miestnom „svätom za dedinou“ sa trasa mierne vychyľuje od potoka Drevenica, v minulosti tvoriaceho hranicu medzi dvomi župami – Nitrianskou a Tekovskou. Až po horáreň Jedliny, zdá sa opustenú, kam prichádzame o 10:36 hodín, ideme po celkom „slušnej“ asfaltovej ceste.
Za chrbtom sa nám týči slnkom osvetlený stredoveký hrad Gýmeš. Po veľmi krátkej pauze nastupujeme na stúpanie lesom v Babovej doline. Pomedzi konáre stromov presvitajú slnečné lúče a sem-tam aj vidno jasnú modrú oblohu. O 11:10 hodín sme na rázcestí Babova dolina (370 m.n.m.), kde sa chodník križuje s asfaltkou Jelenec – Zlatno.
Rezkou chôdzou pokračujeme na sever – čaká nás tretia a posledná etapa postupu k vrcholu s najväčším stúpaním. Spočiatku kráčame po širokej ceste, pričom sa začína objavovať sneh a na chvíľu odbočujeme k studničke, kde však pramenitá voda vedie dosť slabým prúdom. Osviežil som sa a nato sa vraciame na cestu, ktorá sa opäť ťahá popri obore. Medzi stromami povyše nás pobehovali nejaké zvieratá, najprv sa mi zdalo, že srny, ale išlo o stádo muflónov.
Po krátkom stúpaní prichádzame na planinku, kde sa už ocitáme v oblasti so súvislou vrstvou snehovej pokrývky. Lesnú cestu podľa značky meníme za úzky chodník cez strmý svah s riedkym obsadením stromov. Ukazuje sa, že odtiaľ je celkom pekný výhľad na južnú časť pohoria. Opäť pretíname akúsi lesnú cestu, chodník sa kľukatí, snehu pribúda a vrchol nikde a nikde. Trasu už musíme prešľapávať, čo si vyžaduje nasadenie návlekov. Objavujú sa nejaké skaliská. Nasleduje už len jeden výšľap a sme konečne hore. Okolo 12:30 hodín sa po roku pokusov konečne dostávame na vrchol Veľkého Tríbeča (829,6 m.n.m.), najvyššieho vrchu horopisného celku Tríbeč.
Hora je až takmer po vrchol zalesnená, výhľad veľmi nemáme, čo je dosť škoda, lebo počasie je ozaj krásne. Je tam asi 20-centimetrová vrstva snehu. Turistický hríbik, ako aj dvojmetrový krucifix, je potiahnutý jemnou inovaťou. Nechýba geodetická kóta, avšak nemáme tu tradičnú vrcholovú knihu (ostal iba obal v plechovej schránke). Veci skladáme na lavičke a nasleduje obed a oddych. Medzitým sme pôvodný plán zostupu po modrej do Kovariec a ďalej do Ludaníc na vlak, rozhodli pre neznalosť terénu severnej strany zmeniť na zostup do obce Zlatno.
Asi po trištvrťhodinke opúšťame vrchol a vnárame sa znova do lesa. Stromy sú pokryté námrazou a srieňom, čo spôsobuje dojem takpovediac „bielej tmy“ (nevidno značky) a ešte k tomu nám oblohu prikryl akýsi mrak. Kopec je strmý, rýchlo sme zbehli až na miesto, kde sa stopa vetví na dve časti, ale ani jedna nejde tam, kam by mala. Po krátkom premýšľaní a čumení do mapy som rozhodol, že ideme ďalej rovno. To sa nám vyplatilo, pretože o 13:30 hodín prichádzame na Sedlo pod Tríbečom (748 m.n.m.). Tabuľky na hríbiku sú taktiež obmrznuté a bez oškrabania nečitateľné. Z diaľky počuť ľudské hlasy. Možno poľovníci.
Chodník hneď pod sedlom zatarasil zvalený strom a stopy (myslel som, že obchádzka) viedli dole strminou pomedzi krovie. Radecký to prezrel a vydali sme sa tým smerom. Po chvíli dokonca nachádzame značku, avšak opäť sme sa ocitli na križovatke na rúbanisku. Logicky sa dávame dole po lesnej ceste, ale zjavne to nebolo dobre, pretože značky zasa nikde nebolo. V doline pod nami sme zreteľne videli ďalšiu cestu, ktorá sa javila ako celkom nádejná. Skutočne, po niekoľkých zákrutách na ňu vyústila naša lesná. Ako som mal možnosť zistiť z mapy VKÚ, je to pokračovanie tej asfaltky vedúcej okolo chaty Sekanina, kde sme počas túry z 30.apríla tohto roku zle odbočili a tiež, že vedie až na samotný hrebeň.
Povrch cesty je zo začiatku zľadovatelý, potom už pokrytý blatom, takže návleky dávame dole. V diaľke pred nami prchajú v riedkom lese dve srnky. Úľava nastáva, keď sme sa dostali na čistinku, kde sme mali v apríli pauzu na obed. Je to križovatka s červenou trasou Ponitrianskej magistrály, z ktorej sme pod vrcholom zliezli. Úzka lesná cesta nás okrajom rúbaniska privádza do lesa, pričom sa neďaleko nás mihol diviak. Niekoľko sto metrov nižšie už náš príchod k horárni Kľačany ohlasuje strážny pes.
Napájame sa na horskú asfaltku od Jelenca a po krátkom postupe sme tesne pred cieľom – na lúke povyše podhorskej obce Zlatno. Dokonca sme stretli toho istého dedka pasúceho kozy, ako pri poslednej návšteve tohto miesta pred pár mesiacmi. K turistickému rázcestníku zhruba v strede obce (330 m.n.m.) prichádzame o 15:30 hodín. Autobusová zastávka sa nachádza hneď vedľa archaickej požiarnej zbrojnice. Autobus však v dohľadom čase nejde, preto domov volám s láskavou žiadošťou, aby po nás prišli. Krčmou s dosť nepríznačným názvom „Škôlka“ sme pohrdli a pokračovali v postupe na koniec dediny.
Na lavičke pod stromom pri jednom z rodinných domov sme sa zložili k čakaniu a túru zakončili o 15:45 hodín. Rodičia prišli po menšom blúdení cez Žikavu asi 45 minút nato. Cestou do Nitry, kde sme vyložili Tomáša, sme ešte stáli na pumpe pred Zlatými Moravcami.
Počasie - ráno a vo vyšších polohách -3 až -2°C, inak okolo 0°C, bezveterno, jasno, slnečno Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
