Tríbeč - 16.jún 2008, po.



Po štvrtkovom návrate z Košíc posledný deň pracovného týždňa oddychujem, v piatok podvečer plánujem túru na víkend. Keďže som však nemal dobé spojenie (bolo treba príliš skoro vstávať), a kľudne si môžem dovoliť vybehnúť cez týždeň, upúšťam od toho.
V pondelok ráno vstávam skôr ako ostatní členovia rodinky (okrem otca, ktorý cestuje do Nemecka) a po rýchlych raňajkách vyrážam okolo trištvrte na šesť smerom k stanici. Osobný vlak č.5103 s pravidelným odchodom o 6:02 hodín je už pristavený v koľajisku stanice, zrejme čakal na prejazd zrýchleného Nitrana. Ľudí je vcelku dosť, veď o tomto čase sa cestuje do práce. Už od skorého rána jasná obloha veští na dnes dobré počasie. Do Nitry prichádzam okolo pol siedmej a hneď sa presúvam na autobusovú stanicu, kde už na jednom z perónov vyčkáva takmer prázdny autobus prímestskej linky do Kostolian pod Tríbečom, s odchodom o 6:40 hodín. Nejakí miestni pristupujú v Žiranoch, väčšina však bus opúšťa vzápätí v Jelenci. Z Neveríc sa stáčame do údolia potoka Drevenica, kedysi oddeľujúceho nitriansku a tekovskú župu, nasledujú Ladice. V konečnej zastávke, Kostoľanoch, vystupujú o 7:14 hodín nerátajúc mňa len dvaja či traja cestujúci.
Ešte pred zahájením samotnej túry vybieham na okraj obce, k historickému kostolíku sv.Juraja. Tento románsky kostolík vystavaný v časoch vzniku Uhorského kráľovstva, patrí medzi najstaršie sakrálne stavby na Slovensku. Prístup k nemu je jednoduchý – od autobusovej zastávky pri pamätníku padlým smerom na východ po žltej značke. Treba vyšliapnuť zopár schodov a prebehnúť areálom základnej školy.
Po krátkej prestávke na občerstvenie zahajujem postup. Vraciam sa nazad k pamätníku a odtiaľ vystupujem žltou na opačný okraj Kostolian (250 m.n.m.), napojac sa na červenú trasu Ponitrianskej magistrály. Za dedinou kráčam po asfaltovej ceste, po chvíli sa pristavujem pri pastierovi, práve vyháňajúcom ovce a kozy na náprotivný pasienok. Prehodil som s ním slovo a dozvedel sa, že v skutočnosti pochádza z „ďalekej“ Oravy. Asfaltka sa ťahá exponovaným terénom neveľkej Kostolianskej kotliny, pričom pozvoľna stúpa. Výhľad mám na jednej strane na zrúcaniny hradu Gýmeš, na druhej k môjmu dnešnému cieľu – vrchu Veľký Tríbeč.
Slnko páli, začínam sa potiť. Pri kríži sa zastavujem a prezliekam tričko. Ďalším oporným bodom je rázcestie pri horárni Jedliny (288 m.n.m.), za ktorým nasleduje posledný pohľad do kotliny a vstup do lesa. Vzápätí však strácam orientáciu. Značku napokon nachádzam a pokračujem v miernom stúpaní. Vlastne miestami sa zdá, akoby lesná cesta ani nestúpala, akoby som kráčal po rovine. V lese, prevažne listnatom, je božský kľud – prerušuje ho iba čvirikanie vtákov, vzdialené bzučanie hmyzu a šušťanie mojich vlastných krokov.
Zanedlho sa vynáram na rázcestí Babova dolina (370 m.n.m.), kde moju lesnú cestu križuje horská asfaltka Jelenec – Zlatno. Stúpanie je následne markantnejšie, najmä keď z lesnej cesty schádzam na úzky chodník. Po určitom úseku sa z lesa opäť vynáram, a to na križovatke lesných ciest so skladiskom vyťaženého dreva. Nasleduje pauza – občerstvenie a výmena dlhých nohavíc za kraťasy. Vrchol už mám na dohľad, no ešte ostáva absolvovať posledný, najstrmší úsek. Úzky chodníček ústi z lesného porastu na zatrávnené rúbanisko s obmedzeným výhľadom na Zlatnianske predhorie a vzdialenejší Pohronský Inovec. Napokon sa opäť vnáram do lesa a značená trasa začína mierne kľučkovať.
Vrchol Veľkého Tríbeča (829 m.n.m.), najvyššieho bodu pohoria Tríbeč, je obklopený lesným porastom, takže výhľad odtiaľ nemám žiaden. V cieli som pomerne skoro, ešte je iba 9:40 hodín. Ani do jedla zatiaľ nemám veľmi chuť, dávam si iba ozaj krátku pauzu na občerstvenie a regeneráciu síl. Popri tom spomínam na moju poslednú návštevu tohto miesta pred vyše dva a pol rokmi – zimnú túru v decembri 2005. Vtedy sme s Tomášom Radeckým pokračovali z vrcholu po červenej do Zlatna, no ja dnes volím modrú trasu smer Kovarce. Trocha som sa obával (ne)kvality značenia, avšak mýlil som sa. Aj od severu je celkom obstojné.
Kúsok z Veľkého Tríbeča prudko klesám, následne sa napájam na lesnú cestu, ústiacu na križovatku s akousi spevnenou komunikáciou. Na tom mieste sa nachádza pamätný krucifix pri tej príležitosti, že pred pár rokmi sa tu konala svätá omša. Nemôžem si však pomôcť, ale znova z dohľadu strácam značku. Inštinktívne sa púšťam po náprotivnej lesnej ceste, ktorou sa ťahá najviac vychodená stopa. Po chvíli mi to pomaly začína dochádzať – nejdem dobre. Chlácholím sa však tým, že aj táto cesta ma iste niekam dovedie. Pri prvom vetvení stúpa nervozita. Mapa mi nie je veľa platná, netuším kde presne sa nachádzam, nemám sa o čo oprieť. Opäť volím viac vyšľapanú stopu. Na ďalšom rázcestí sa veci zasa komplikujú. Nachádzam sa na akomsi sedielku a vyberám z troch možných ciest – nakoľko dve zdanlivo viac stúpajú, dávam sa treťou, prudko klesajúcou do údolia. Pomedzi koruny stromov sa ešte tu a tam vynorí hrebeň Veľkého Tríbeča, súčasne však pozorujem zatiaľ neškodné pribúdanie oblačnosti. Panika sa ma rozhodne nezmocňuje, časová rezerva je v mojom prípade taká výrazná, že nie je šanca dostať sa do problémov. Koniec-koncov, najbližšie obce nie sú až tak vzdialené.
Lesná cesta ma privádza do doliny, sama však potom za zákrutou začína stúpať. Ja potrebujem ísť dole a dole. Prechádzam preto na úzky chodníček s vyjazdenou stopou od terénnej motorky, ťahajúci sa korytom akéhosi občasného toku. Ak sa človek stratí, potok predstavuje jeho najväčšiu nádej – po čase ho jednoducho musí priviesť k ľudskému sídlu. Mňa tento môj privádza o 10:35 hodín k poľovníckej chate, tohto času uzamknutej, kde sa skladám ku krátkej pauze. Povyše sa nachádzajú skalné útvary, značne mi napomáhajúce pri orientácii podľa mapy. Už zhruba viem, na čom som.
Od chaty Petráška pokračujem širokou lesnou cestou, klesajúcou k neďalekému skladisku dreva, kde sa napájam na asfaltku a zároveň i značenú trasu – modrú do Solčian. Od pôvodne zamýšľanej trasy som sa teda značne odklonil. Dostávam sa do pohody – je mi jasné, že táto asfaltka ma niekam dovedie. Modrá trasa sa od nej po chvíli odpája pri pomerne veľkej lesníckej chate na Dekanovej. Pokračujem asfaltkou, hoci nemôžem povedať, že by postup po nej bol nejak mimoriadne príjemný. Prestávku si dávam až po hodnej chvíli, okolo jedenástej na bližšie nešpecifikovanom rázcestí lesných ciest. Inak sa snažím postup veľmi neprerušovať.
Slnko ešte stále dosť pečie, i keď zo všetkých svetových strán pribúda oblačnosti. Dažďu sa nevyhnem, no dovtedy by som to chcel stihnúť do Solčian. Pred dedinou míňam dve horárne i súbeh s modrou trasou, po vyústení z lesa sa asfaltka ťahá popri akomsi potoku-stoke. Peší postup končím o 12:06 hodín na autobusovej zastávke v „centre“ Solčian, priamo oproti reštaurácii Sližár. Nejakí ľudkovia už na zastávke posedávali predo mnou, nevedeli mi však povedať, kedy ide najbližší spoj do Topoľčian. Až po chvíli neistoty ma napadlo, že to vlastne môžem overiť cez internet v mobile :D
Najbližšou železničnou zastávkou od Solčian sú Chrabrany. Teoreticky som to mohol „potiahnuť“ až tam, vlak ide napokon až po druhej, oblačnosť ma od toho však odradila. Autobus linky Nitra – Topoľčany prichádza do Solčian o 12:50 hodín, v cieli svojej cesty je 15 minút nato. V Topoľčanoch väčšinu času prečkávam v staničnom pohostinstve Výhybka (nemali čapované pivo – chyba), po nákupe lístkov aj vo vestibule tunajšej stanice (podobne ako v januári). Osobný vlak č.5052 (smer Nové Zámky) má odchod o 14:18 hodín. Pristavený bol už zrejme skôr, čo som si akosi neuvedomil, keďže ho nezahlásili. Aj sa mi zdalo čudné, prečo sa tí ľudia tak náhlia na perón. Ja som ho skoro zmeškal, z haly som vybehol na poslednú chvíľu a ešte aj nasadol do zlej súpravy. Našťastie som ale nemusel čakať do piatej na ďalší. O 15:37 hodín prestupujem v Lužiankach po polhodinovom čakaní na osobák (Os 5112) smer Leopoldov. Cestou od stanice som pokecal s Marekom, susedom z Rybničnej. Doma potom za asistencie Rudolfa odstraňujem kliešťov – „suveníry“ z prechádzok po lese.

Počasie - doobeda jasno, slnečno, postupne pribúdanie oblačnosti, zamračené, prehánky, bezveterno, tep.asi 25°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):






© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008