Tríbeč - 21.jún 2007, št.



Už dlhšiu dobu som spolu s Tomášom Radeckým poškuľoval po možnosti prechodu Ponitrianskou magistrálou, čím by sme spečatili tri roky turistík v oblasti Tríbeča.
Uskutočnenie akcie sa zdalo byť čoraz reálnejšie, najmä po tom, ako sa do plánovania zapojil aj Jano Harbuľák. Nahovorili sme ešte niekoľkých ľudkov, podľa najoptimistickejších odhadov nás malo ísť dokonca osem. Avizovaní účastníci sa však postupom času začali odhlasovať, týždeň pred termínom „dňa D“ nebol rozhodnutý kolega Radecký, no ani ten sa napokon k tomuto pochodu neodhodlal. Údajne mu nevyhovoval dátum, vedel by si to lepšie predstaviť cez prázdniny, avšak nič sa nedá v tomto smere robiť – trval som na tom, že uskutočnenie zamýšľaného závisí od Jana, ten totiž kvôli futbalu skutočne inokedy nemôže. Ba ani na Tatry na bicykli, preto by prechod Ponitrianskou magistrálou mal byť preňho vrcholným podujatím tejto sezóny. Trasu som už vopred rozplánoval na štyri dni s východiskom v Drážovciach a cieľom v Handlovej na hornej Nitre.
Začíname teda vo štvrtok po škole, od budovy gymnázia sa odoberáme okolo 14:20 hodín s prianím šťastnej cesty od kolegov. K mame do práce som si zabehol po veci, ktoré tam na mňa už od rána netrpezlivo vyčkávali, zraz máme na autobusovej zastávke MHD na Palárikovej ulici. Prichádzam prvý, krátko nato sa pridáva Jano so sesternicou Natáliou, na autobus s odchodom o 15:11 hodín dlho nečakáme. Cesta do mestskej časti Drážovce je pomerne rýchla, pre značné dusno však nie práve príjemná. Na východisku sa k nám pridáva staršia z dvojice Janových sesterníc, Kristína, o 15:35 hodín teda môžeme definitívne vyraziť. Posledný účastník by sa k nám mal podľa predchádzajúcej dohody pripojiť na Zobore, tak uvidíme.
Pochod začína stúpaním asfaltovou cestou pomedzi rodinné domy v obci, postupne prechádzame do lesa, pričom prvým rázcestím je Barohať (193 m.n.m.). Tu sa odpája chodníček k románskemu kostolíku sv.Michala, kam však nezachádzame. Miesto toho pokračujeme po zelenej značke, istý úsek sa pritom ťaháme po lesnej ceste, odkiaľ potom schádzame na úzky chodník pomedzi hustý lesný porast. O 16:05 hodín míňame ďalšie vetvenie značených trás, rázcestie Pod Plieškou (276 m.n.m.). Stúpanie je čoraz strmšie, namáhavosť výstupu znásobuje váha batožiny na našich chrbtoch (na mojom rozhodne). Ešte pred prechodom z lesa do otvoreného terénu Zoborskej lesostepi sa na chvíľu zastavujeme, kolegovia sa natierajú repelentom proti kliešťom a inej hávedi. Ja čas využívam na doplnenie tekutín, potím sa totižto jak sviňa. Pozitívom je však pekné počasie, slnečno, polooblačno, slabý vetrík. Na západe síce badať nejakú oblačnosť, no zdá sa byť neškodnou.
V stúpaní pokračujeme cez lúky na Meškov vrch (446 m.n.m., 16:35 hodín), nevýrazný kopec, avšak so solídnym výhľadom na mesto Nitra, na sever na obec Podhorany a časť Nitrianskej nivy, ako i Zoborský hrebeň a najvyšší vrch pohoria – Veľký Tríbeč (829,6 m.n.m.), kam by sme mali doraziť zajtra. Spoluturistom zároveň na panoráme ukazujem, koľko nás dnes ešte asi čaká. Za Meškovym vrchom opäť vbiehame do listnatého lesa, náš ďalší postup vedie cez Tri duby a Lyžiarsku lúku. Doposiaľ najprudšie stúpanie absolvujeme tesne pod vrcholom Zobora (586 m.n.m.), kde sa dostávame o 17:10 hodín. Pomerne neskorý čas, a to sa máme do zotmenia doterigať až kdesi na Remitáž.
Pár minút si dávame na občerstvenie a regeneráciu síl. Zobor dominuje okoliu, na ktoré je odtiaľ smerom na juh nádherný výhľad. Výraznejší ako absolútny vrchol je však vrch Pyramída s charakteristickým vysielačom rádiokomunikácií. Snažíme sa kontaktovať s piatym členom našej výpravy, istým skautom Ičom, ktorý ale svoje plány nakoniec predsa len pozmenil a pridá sa až v Žiranoch.
Určitý úsek nás teraz čaká zostup lesom až na Trojchotár. Podotýkam, že už kráčame po červenej trase Ponitrianskej magistrály, našej spoločníčky na najbližšie štyri dni. Otec mi medzičasom volal, vraj ho pri návrate z Bratislavy chytila búrka smerujúca na východ; mierne ma to znepokojilo, no hádam to nezabalíme ešte len v úvode. Z Trojchotára prechádzame súbežne s modrou krátkym stupákom a následne prudkým klesaním na Sedlo pod Žibricou (400 m.n.m.). Hodiny ukazujú čas štvrť na sedem.
Nedávno som na internete čítal o zemľanke, ktorá sa na tomto mieste má údajne nachádzať, chcel by som to teda omrknúť. Tip neklamal, leží hneď za poľovníckou chatou, celkom pohodlne by sa tam dalo v prípade núdze prespať. Harmonogram nám však nedovoľuje sa tu dlhšie zdržiavať, dávame sa na ďalší postup, postup úsekom pre dnešný deň kľúčovým. Začína sa stúpanie na Žibricu (616 m.n.m.), najvyšší vrchol masívu Zobor, geomorfologického podcelku pohoria Tríbeč.
Ako tak pribúdajú výškové metre, rapídne sa zhoršujú poveternostné podmienky. Pri pohľade za seba som sa úplne zhrozil, keď vidím aká to ohromná čierňava sa pohybuje našim smerom. Predzvesťou búrky je silnejúci vietor. Janovým zámerom je čo najrýchlejšie zdolať Žibricu a v Žiranoch, respektíve Remitáži, rozložiť stany ešte pred príchodom zrážok. Pridávame na tempe, no počasie je neúprosné, na smrteľníkov ohľady neberie, súperom mu nie je príroda ani civilizácia. Prvé kvapky sa objavujú pri zdolávaní skál poniže vrcholu, ktoré sa s dažďom stávajú rovnako ako prašný povrch chodníka klzkými a vytvárajú tak podklad len sťažka priechodný. Na čele postupujú Natália a Kristína. Na moment som mierne zaostal, keď z ruksaku dolujem už nevyhnutnú vetrovku, vystriedal ma potom Jano, pretože musel ratovať svoju vetrom strhnutú šiltovku.
Po výstupe na Žibricu približne o 18:45 hodín dosahuje nepriazeň počasia maximálnu intenzitu, neostáva nám chuť sa tam motať, okamžite sa púšťame do zostupu. Klesanie zo Žibrice na Žirany už dôverne poznám z mnohých predchádzajúcich turistík a musím poznamenať, že som z neho nikdy dobrý pocit nemal. Teraz je celá jeho obtiažnosť znásobená šaleným vetriskom, pod ktorým praskajú konáre stromov, najmohutnejším lejakom za posledné týždne a vo vyšších polohách navyše hmlou. Cez zarosené okuliare si vidím ledva pod nohy, Natáliu predo mnou rozoznávam len ako tmavý fľak. Vrcholom by bolo, keby sme ešte aj zliezli zo značenej trasy (možno sme ďaleko od toho neboli), no nič také sa našťastie nekoná.
Dole najprudšou časťou klesania je to doslova boj, s prírodou i vlastnou psychikou. Nezávidím kolegom, mali totiž podstatne slabšiu obuv než ja, na zblatenom svahu, klzkom lístí a vlhkom raždí sa ťažšie držali vo vzpriamenej polohe. Dvom-trom pádom na zadok som sa nevyhol ani ja, väčší problém však pre mňa predstavovali topánky – hoci gore-texové, aj tak presiakli. Kým prichádzame na rázcestie Pod Dlhou skalou (378 m.n.m.), odkiaľ sa odpája žltá cesta na Podhorany, prietrž mračien sa pozvoľna mení na obyčajný dážď. Lesná cesta je rozbahnená, všade samá kaluž. S letmým pohľadom na do hmly ponorený vrchol Žibrice podchádzame nákladnú lanovku vápenky Calmit a z lesa ústime asfaltku vedúcu od lomu na kopci Vápenník (531 m.n.m.) do obce Žirany. Počasie nám ešte raz demonštruje svoju silu v podobe bleskov, ktoré sa z času na čas preženú tmavosivým nebom – pekný pohľad.
Cesta nás o 19:35 hodín privádza do stredu dediny, ku kostolu. Míňame iba zopár miestnych, no i tí sa tvária akoby videli prízrak. Zasa sa snažíme dovolať Ičovi, ktorý to zrejme vyriešil najlepšie – celé to presedel v pohode v krčme. Tam sa ostatne poberáme aj my, a to s konštatovaním, že lepšie bude „expedíciu“ ukončiť, ešte dnes sa vrátiť domov a sušiť. V pohostinstve teda každý po jednej kofolke, inak čakanie na odvoz – tým bol otec Janových sesterníc, pán Igor Daniš. Keď som s ním deň dozadu hovoril v cykloservise, nemal som tušenia, že sa s ním uvidím zas tak zakrátko (dúfal som, že závady na bicykli sa mi konečne na dlhšiu dobu vyhnú) a ešte za takýchto okolností. Jano vystupuje v Nitre, keďže nešiel k babke do Zbehov, kvôli mne si Danišovci urobili menšiu zachádzku do Alekšiniec, ešte raz teda díky.
Dážď pretrval až do nočných hodín, stanovať vonku by sa nám teda veľmi nevyplatilo. Keď tak s odstupom času uvažujem, je možno dobré, že túto akciu ukončila už prvý deň jej konania smršť. Podcenil som prognózy vývoja počasia (pravidelne posielam meteorológov do ***, no dnes sa mi to nevyplatilo), naopak precenil som svoje schopnosti – najmä po stránke fyzickej. Väčšinu cesty mi váha ma chrbte nevadila, no od príchodu do Žiranov začínam pociťovať značnú bolesť na pleciach. Teraz už viem, že štyri dni by boli naraz priveľa.
Dnešnej turistike môžem akurát dať akurát prívlastok „pokus o Ponitriansku magistrálu“ a dúfať, že v budúcnosti si budem schopný toto zopakovať, avšak s úspešným koncom.

Počasie - spočiatku polooblačno, slnečno, mierne veterno, potom zamračené, čierňava, búrka, Žibrica - hmla, po zostupe pretrvávajúci dážď
Účastníci - Natália Danišová, Kristína Danišová, Ján Harbuľák, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -
„Pozor, on nepovedal, že kto to dokončí, ale prežije...“ R.Nádaskay, Drážovce, ironická reakcia na Janov komentár
„Pekne!“ N.Danišová, celkové hodnotenie túry





Fotodokumentácia (výber):



© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007