Vihorlat - 18.júl 2007

Vihorlat - 18.júl 2007, st.

17.júla, teda v utorok, som si musel dopriať jednodňový odpočinok po mojej strastiplnej michalovskej cyklotúre, navyše tento týždeň panujú vyše 30-stupňové horúčavy, „umierame“ od tepla. Počasie je však ukážkové, škoda sedieť doma – na stredu plánujem pešiu túru na ďalekom východe, v nami doposiaľ nepoznanom pohorí Vihorlat.
Vstávať musíme skoro ráno, už o pol piatej, električku chytáme od plynární o 5:27 hodín. Na železničnej stanici potom výber peňazí z bankomatu, nákup lístkov a tiež nejakých tých keksov v potravinách. Rýchlik R 615 Zemplín (Bratislava – Humenné) na počudovanie nemešká, do Košíc prichádza načas a po nástupe/výstupe cestujúcich podľa grafikonu vyráža o 5:57 hodín. Keď tak zalovím v pamäti, naposledy sme sa Zemplínom viezli pred mesiacom na náš školský výlet na Kriváň, to bol zážitok...
Košice teda opúšťame, nasleduje prejazd cez Slanské vrchy, spojka trate č.190 z Kalše a prvé zastavenie v stanici Trebišov. V kupé sedíme sami, veľa ľudí už nepristupuje, skôr naopak. Na Zemplíne stojíme ešte v okresom meste Michalovce a Strážskom, prechádzame Brekovskou bránou do regiónu na hornom toku Laborca a jazdu traťou č.191 i týmto vlakom napokon končíme o 7:41 hodín v Humennom. So súpravou sa potom posunuje na odstavné koľaje, kde do nej nabieha upratovacia čata. Na peróne je už pristavený osobák smer Medzilaborce mesto, my si na ten náš ešte pár minúť počkáme. Čas si krátime okrem iného i kofolou v staničnom bufete. Na osobný vlak č.9407 s pravidelným odchodom o 8:25 hodín v jeho východzej stanici nenastupuje zas toľko cestujúcich, tí pribúdajú až v nasledujúcich dedinách „...nad Cirochou“. V Snine, kde sa súprava z väčšej časti vyprázdňuje, sa nachádzajú až tri zastávky – predmestie (pri cintoríne), mesto a „hlavná stanica“, ktorá o 9:12 hodín predstavuje konečnú i pre nás dvoch.
Po sfotení staničnej budovy sa dávame na cestu – ručičky hodiniek už ťahajú na štvrť na desať, čo je na zahájenie pešej túry pomerne neskorý čas. Kvôli vlakovému spojeniu to ale inak nejde. Časový údaj na turistickom hríbiku ukazuje k Morskému oku päť hodín, máme teda čo robiť. Nechcem to ale siliť, ak nebudeme stíhať, urobíme iba Sninský kameň a pôjdeme späť na vlak. Pamätám si totiž na rozprávanie deda Tibora, ktorý tu turistikoval s kolegom pred päťdesiatimi rokmi a pre časový sklz a zmeškanie posledného spoja musel nocovať na stanici v Humennom.
Od železničnej stanice Snina (220 m.n.m.) postupujeme kúsok chodníkom popri hlavnej ceste č.74 (smer Ukrajina), nato sa od rázcestia Na Mlynisku ponad rieku Cirochu stáčame na miestnu komunikáciu k Sninským rybníkom. Táto lokalita je celkom navštevovaná, nachádza sa tu totiž kúpalisko s kempingom. Dosť ľudí sem prúdi peši z mesta, nechýbajú turisti s autobusmi. Je odporne dusno, menšie osvieženie v bazéne by bodlo, no na to nanešťastie nemáme čas. Aj za Sninskými rybníkmi postupujeme po asfaltke, ktorú okrem modrej turistickej trasy kopíruje aj náučný chodník, cyklotrasa a dva rekreačné okruhy, je teda z čoho vyberať. Cestou míňame iba zopár ľudkov, jedného upaľujúceho cyklistu a nejakú tú mládež – všetci však zostupujú.
Ako som sa už zmienil, je nechutne teplo, pri stúpaní sa z nás leje, človeka pekelne smädí. Hlbšie do tieňa lesa, poskytujúceho aspoň akú-takú úľavu, sa vnárame až po príchode k rázcestiu Pri umretom (v miestnom dialekte „Pri umartom“) o 10:15 hodín. „Umretým“ sa myslí hrob neznámeho vojaka, pravdepodobne z obdobia druhej svetovej vojny, umiestnený kúsok opodiaľ. Dávame si len krátku pauzu a pokračujeme v stúpaní, ktoré je tu naraz podstatne strmšie. Prvá komplikácia dnešného dňa nastáva s náhlou stratou modrého značenia – paradoxne sa nachádzame na vcelku solídne (podľa mňa nie zo srandy) vyšľapanom chodníku. Okrem chvíľkového „meditovania“ nad mapou sa veľmi nezdržiavame a kráčame týmto chodníkom rovno hore.
Doslova rovno hore, stúpanie je miestami extrémne prudké, takmer sa plazíme. Teplo je už neznesiteľné, leje sa zo mňa potokom, ani si nestačím utierať čelo. Stále myslím na to, že možno nejdeme správne, no ten chodník predsa musí niekam viesť! Okolitý les je napriek zvýšenej návštevnosti bohatý na huby, nejaké nachádzame rovno pri vychodenej stope, dubáky, plávky... nemôžme ich však vziať, celodenné nosenie v batohu by im určite dobre nepadlo. Navyše sme na území chránenej krajinnej oblasti, kde platia v tomto smere určité obmedzenia.
Postup vysušenou zemou v listnatom lese, neustále šľapanie strmákom a predieranie sa húštinou nás privádza k akémusi pramienku. Toto osvieženie nám skvele padlo, navyše len kúsok povyše tohto miesta sa s prekvapením o 11:05 hodín vynárame na rázcestí Sninský kameň (1005 m.n.m.). Dole sme teda náhodou zišli na skratku, čím sme si výstup nevedomky skrátili o hodinu a štvrť. Sninský kameň je tvorený dvoma vyhliadkami, z jednej z nich práve schádzal starší Čech – spýtal som sa ho teda, či sa tam oplatí vybehnúť. Nekecal, výhľad je odtiaľ úchvatný. Na severe údolie Cirochy s mestom Snina, južne členité pahorky sopečného pohoria Vihorlat, mohutnú dolinu potoka Okna a najmä jazero Morské oko. Dokonca za ideálnych podmienok vraj vidno Vysoké Tatry, no dnes nie – hoci je jasno, horizont sa vlní od stúpajúceho teplého vzduchu.
Je tam fakt pekne, no keďže nám ostáva čas, chceli by sme ešte navštíviť hlavnú zaujímavosť tohto regiónu – prírodné jazero Morské oko. Dávame sa teda na zostup, zliezame z východnej vyhliadky a od rázcestia klesáme lesom na sedlo Tri table (823 m.n.m.), odkiaľ sa z červenej hrebeňovej trasy Vihorlatom stáčame na modrú a zostupom pokračujeme k jazeru. Cestou míňame dosť ľudí v oboch smeroch, motá sa tu veľa cudzincov, predovšetkým Poliakov. Až som z toho padol na zadok, hehe.
Z lesa ústime na rázcestie Rybárka, kúsok kráčame asfaltkou a nato ešte mierne zostupujeme k brehu jazera. Voda je priezračne čistá, plná rýb. Bufet sme minuli, no momentálne ho ani nepotrebujeme, zásoby stále máme. Presne o 12:00 hodín prichádzame k odpočinkovému miestu poniže rázcestia Morské oko-kaštielik (618 m.n.m.), kde sa skladáme k obedu. Na chvíľu nás vyrušil strážca správy CHKO, s ktorým sme tak trocha podebatovali. Posťažoval sa na sucho, ako sa im tu premnožili jalce a vytlačili pstruhy, vyrozprával nám koľko tu v minulosti žilo rakov, zavše aj poradil nejaké zaujímavé trasy a skratky.
Pre návrat na hrebeň sme si kvôli spestreniu túry vybrali žltú trasu, od kaštielika stúpajúcu lesom cez rázcestie Nad Morským okom k ďalšiemu prírodnému jazeru, Malému Morskému oku (738 m.n.m.). Oproti svojmu známejšiemu susedovi pôsobí na prvý pohľad zanedbanejšie, no o to prirodzenejšie. Nemá prítok ani odtok v podobe potoka, hladina je stojatá, kalná. Je prírodnou pamiatkou, druhým najzachovalejším jazerom v pohorí. Žltou pokračujeme stupákom po mierne zblatenom chodníku až na rázcestie Jedlinka, kde sa už napájame na hrebeňovku. Ďalší postup nie je veľmi príjemný, musíme sa predierať cez húštinou obklopený chodník, no už o 13:10 hodín sme späť na Troch tablách.
Modrou sa v rýchlosti vraciame na Sninský kameň (13:25 hodín), na ktorom sa nakrátko zastavujeme kvôli občerstveniu. Odtiaľto už nasleduje iba zostup – najskôr popod skaliská západnej vyhliadky Sninského kameňa, potom klesanie úzkym chodníkom posiatym kameňmi, navyše v čiastočne exponovanom teréne sme vystavení pretrvávajúcej páľave. Treba byť opatrný, zem je miestami tak zodratá, až sa kĺže, aj kamienky sú dosť pohyblivé. Kolenám to dá zabrať. Následne kráčame lesom a o 14:05 hodín sa dostávame na rázcestie Rovienky (629 m.n.m.). Chodník tu vedie po hranici Vojenského obvodu Valaškovce, na čo nás upozorňuje i stará plechová tabuľa na strome: „Nebezpečenstvo ohrozenia života, vstup len na povolenie!“
Od modrej trasy smer Sninské rybníky sa odpája zelená značka vedúca severozápadne na Zemplínske Hámre. Kúsok poniže Rovienok nachádzame prameň, ktorý využívame na osvieženie našich upotených tvárí a doplnenie fľašiek. Keď už to vyzerá, že všetko pôjde hladko, ocitáme sa na ďalšom nie celkom jasne značenom križovaní lesných ciest. Ten strážca pri Morskom oku nám poradil skratku do centra Sniny po cyklotrase, no teraz nevieme, kade ďalej. Chvíľu sa tam motáme a napokon kúsok obďaleč narážame na hríbik rázcestia Lúky nad Zemplínskymi Hámrami (440 m.n.m.). Rozhodol som sa veľmi nešpekulovať a pokračovať zelenou do dediny. Na okraji lúk míňame kameňolom a nato už kráčame ulicou lemovanou rodinnými domami.
Pokým sme nad mapou uvažovali, ako ďalej, práve odišiel autobus na Humenné(?), do Sniny teda musíme po vlastných. Do centra Zemplínskych Hámrov (425 m.n.m.) s katolíckym kostolom a krčmou prichádzame o 15:10 hodín, hneď nato stúpame poslednou z ulíc nad dedinu a s výhľadom na Sninský kameň za našimi chrbtami zahajujeme zdĺhavý zostup rozpálenou asfaltkou do Sniny. Premávka je riedka, len sem tam prebehne nejaké to auto alebo motocykel, ničí nás však tá horúčava. Pečúce slnko z nás vysáva posledné sily. Trocha pridávame do kroku, ak totiž stihneme skorší vlak, v Humennom bude čas dať si riadnu dávku vychladenej kofoly.
Ku koncu asfaltka klesá trocha prudšie, z otvoreného terénu nás privádza na perifériu Sniny, kde v zostupe pokračujeme okolo miestnej nemocnice a schátraného kaštieľa až ku hlavnej ceste č.74. Najbližšou železničnou zastávkou od našej súčasnej polohy je Snina predmestie – jednej ženy som sa spýtal na cestu a potom už postupujeme spleťou ulíc okrajovej časti mesta, tvorenej prevažne rodinnými domami, križujeme rieku Cirochu a smerujeme k cintorínu. O 16:04 hodín prichádzame k zastávke „predmestie“, čím oficiálne završujeme pešiu časť dnešnej túry. Samozrejme, ostáva ešte dlhá cesta domov.
Čakáreň je celkom útulná, taký socialistický dreveňák. V pokladni kupujem lístky, zatiaľ len do Humenného (hoci mohol som im urobiť tržbu), nato do príchodu motoráku ešte chvíľku posedávame. O 16:28 hodín vlakom Os 9407 definitívne opúšťame Sninu a traťou č.196 smerujeme do uzla Humenné. Väčšinu cesty som prekecal so sprievodcom, začali sme s turistikou, prešli cez školu (lebo aj on chodil na dopravnú ako Rudolf) a skončili pri futbale. Keď vyzvedal, odkiaľ sme, po mojej odpovedi, že z Košíc, len neuspokojivo pokýval hlavou. Potom som ale dodal, že bývame pri Nitre, na čo víťazoslávne konštatoval: „Mne sa to zdalo podľa prízvuku...“
V starom-dobrom Humennom vystupujeme o 17:08 hodín, po nákupe lístkov sa presúvame do staničnej hospody na tú očakávanú kofolu – na jeden šup sme stiahli po dvoch veľkých a jednej malej, dokopy každý 1,3 litra. Tým sme „zabili“ trocha času do odchodu najbližšieho spoja, zvyšný trávime posedávaním na peróne. Keďže nasledujúci deň plánujeme vlakový výlet do Miskolca, v zákazníckom centre som sa bol informovať ohľadne ceny. Trocha som si osviežil spomienky spred roka, kedy som tu kupoval lístky na Łupków, aj pracovníčka ŽSSK je stále tá istá.
Na koľajisku už stojí pristavená súprava vozňov ČD so prešovským okuliarnikom na čele, okolo šiestej ju zahlasuje staničný rozhlas ako rýchlik R 224 Šírava (Humenné – Praha, bývalý Laborec) s pravidelným odchodom o 18:20 hodín. Vlak zo začiatočnej stanice odchádza temer prázdny, už v Strážskom a najmä Michalovciach ale pristupuje dosť ľudí. Náš vozeň skoro celý zaplnila skupina Cigánov, po celý čas čosi bľabotajúcich po maďarsky. Rozumieť im boli iba „Terebes“, „Kassa“, „Eperjes“ a niekoľkokrát sa snažili vysloviť aj názov stanice, kde sme asi 15 minút mali nútenú pauzu kvôli výmene dieselovej lokomotívy: „Bánofcó“ či „Bááánovcéé“ (teda Bánovce nad Ondavou). V Trebišove už do nášho kupé nepristúpil nik, púšťam teda na ukľudnenie hudbu. V Košiciach jazdu týmto „pražákom“ končíme o 20:01 hodín. Od železničnej stanice sa vezieme šestkou k OD Terasa, do internet klubu sme ešte na záver zabehli zistiť vlakové spojenie na zajtrajšok do toho Miskolca. Doma sme teda okolo deviatej.
Deň sa vydaril. Hoci trebalo veľa cestovať, som rád, že na ten Vihorlat sa nám podarilo vymotať. Doposiaľ som mal voči tomuto regiónu predsudky (pre jeho zaostalosť a pod.), no vidím, že je tu snaha rozvíjať možnosti turistického ruchu. Devízou je najmä krásna príroda s množstvom zaujímavých zákutí a rarít ako Morské oko. Rozhodne sme tam neboli naposledy...

Počasie - jasno, slnečno, bezveterno, dusno, tep.asi 30°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007