V pondelok sa konal pohreb, posledná rozlúčka a pradedom Ondrejom, navyše sprevádzaná nanajvýš neprajným počasím. Ešte v ten deň všetci odišli – rodičia, Tibi a príbuzní z Miskolca, takže znova máme priestor na nejakú tú túru.
Električkou sme sa ráno odviezli na autobusovú stanicu, kde sa už hemžila kopa ľudí. Budova tejto stanice na rozdiel od železničnej, ktorá stojí len pár metrov od nej, rovnako aj ostatných slovenských autobusových staníc, vyzerá dôstojne a moderne, asi dva roky dozadu bola kompletne zrekonštruovaná. Domovskou dopravnou spoločnosťou je SAD KDS Košice. Zhruba 15 minút sme si počkali na jednom z nástupíšť hneď pred budovou, napokon o 7:00 hodín vyrážame. Spočiatku je voz prázdny, no pri „bielom dome“ na Terase (mohli sme tu nastúpiť aj my, no nebolo celkom jasné, či ide tadeto), na zastávkach KVP a Myslave pristupuje toľko ľudí, že sa pomaly musí stáť. V Nižnom Klátove sa autobusu nejako začína pripekať prevodovka, už len čakám, že nás vysadí, ťahá však ďalej. Hrozné, keď si pomyslím, že po zvyšok cesty som musel počúvať hlasné šomranie starých dedov – súdruhov, ešte aj z pokazeného autobusu schopných urobiť politický problém.
Napokon aj s ťažkosťami to údolím Idy vytiahol do Zlatej Idky (zastávka pri pošte) načas, ba možno skôr. Na konečnej vystupovalo len zopár ľudí. Z dediny vyrážame o 7:45 hodín po modrej prudkým stupákom, najskôr asfaltkou a ďalej po lesnej ceste. Poslednou stavbou za obcou je ovčín. Nato až tak prudko nestúpame, povrch cesty je zablatený, čo je na škodu najmä Rudolfovi, ktorý má miesto turistických topánok botasky. Miestami značenie nie je také zreteľné, no už to tu viac-menej poznáme – naposledy a jediný krát sme tadeto zbehli na bicykli z Lajošky.
Padla hmla. O 8:30 hodín prichádzame na Idčianske sedlo (954 m.n.m.), alebo inak Predné Zlatoidské lúky. Na drevených paletách sme zložili veci a dali sa do raňajok. Naše ďalšie kroky vedú už lesom po hrebeni Volovských vrchov, červenou trasou Cesty hrdinov SNP. O chvíľu sme na rázcestí Zlatoidské lúky, kde sa na sever odpája žltá do Kojšova. Odtiaľ je to monotónny (ale zatiaľ neznámy) úsek chôdze tmavým lesom po hornú stanicu lanovky, kam prichádzame o 9:35 hodín a dávame si marsku. Vzduch je pomerne chladný, svetre neboli od veci. Vrchol Kojšovskej hole je ešte stále v hmle. Stúpame po hrebienku Golgota okolo sezónne uzavretej čajovne Katka, kúsok lesom, kým sa neocitáme na lúke – čosi ako sedle medzi hoľou a Zlatoidskou horou (1231,7 m.n.m.).
Dostávame sa na asfaltku. Vrchol nebolo možné prehliadnuť, no pre istotu sme sa hubárov spýtali na cestu. Okrem nich tam nebol už nik. Trocha ma prekvapilo, že zmienená asfaltka sa ťahá až na samý vrchol, no to je asi logické, keď sa tam nachádza meteorologická stanica (slúžia aj ako chata spoločnosti VODS). Z cesty však po kúsku schádzame a dávame sa úzkym chodníkom pomedzi orosenú trávu, pričom na vrch Kojšovskej hole (1245,7 m.n.m.) sme dorazili o 10:20 hodín. Hore sa ešte stále prevaľovala hmla a naviac pofukoval vietor. Pustili sme sa do jedla a popri tom si vychutnávali výhľady na okolie – hmla ich obmedzila na Holičku, Podkovu a východný smer hrebeňa. Široko-ďaleko nebolo živej duše, teda okrem strážneho psa meteorologickej stanice.
V ceste pokračujeme zostupom na Kótu (križovatka s červenou), ďalej dole k lanovke a vstupujeme do lesa. Po dlhom postupe sme o 11:50 hodín na Zlatoidských lúkach, následne sa ocitáme na Idčianskom sedle (954 m.n.m.). Tu stretávame prvých turistov – Čechov so psom. Z hlavnej trasy odbočujeme na Tisícovku a po severnej strane kopca zbiehame ku skale Loreley, kde je umiestnená pamätná tabuľa Karpatského spolku. Tu sme sa na moment zložili a dali si občerstvenie. Ďalšie, o čosi dlhšie zastavenie, nasleduje po príchode na chatu Klubu turistov mesta Košice – Lajoške na Prednom holisku (887 m.n.m.) o 13:00 hodín. Usadili sme sa vnútri, dali si kofolu a polievku s chlebom a medzitým prebehli knihou návštev. Dokonca sa mi podarilo nájsť náš zápis z poslednej návštevy tohto miesta v júli 2005.
Klesáme na Pišivenky, odkiaľ volám Kazánovi do Nitry ohľadne našej plánovanej cesty do Budapešti (nakoniec sa ani neuskutočnila). Po niekoľkých stúpaniach a následných klesaniach v lese, miestami preseknutom pásikmi lúky, prichádzame na vrchol zjazdovky na Jahodnej a o 14:50 hodín sme dole v stredisku. Horalkou a logom čaju „dopĺňame batérie“ a dávame sa na cestu. Obloha sa akosi nevedela dohodnúť – na jednej strane nás ožarovali lúče poobedňajšieho slnka, na druhej sa už valila zachmúrená oblačnosť. Z Jahodnej nejdeme po Ceste hrdinov SNP, ale žltou na Kamenný hrb poniže hrebeňa. Asi o polhodinu sme pri Rákocziho prameni, dopĺňame vodu a kráčame ďalej. Už na nás dolieha únava, cesta sa zdá byť nekonečná. Les strieda úseky lúky a takto to ide až do 16:05 hodín, keď konečne prichádzame na rázcestie Kamenný hrb. „Konečne“ hovorím preto, lebo už polhodinku predtým sa mi zdalo, že sme pomaly tam a takto som to hovoril aj bratovi: „Len sa neboj, za chvíľu tam budeme.“ V každom prípade, od Kamenného hrbu je to už len detská hra.
Kým však klesáme lesom, niekde nad Bankovom sa spustil slabý dážď. Vytiahli sme plášte, no po chvíli to ustalo. Na Bankove, jednom z tých prímestských výletných miest (vznikol ešte za Uhorska), je značný ruch. Na mieste sme o 16:40 hodín. Mali sme teoretickú možnosť pokračovať cez KVP rovno na Terasu, a to okolo objektu bývalej bane. Logickejšie mi však pripadalo ísť dole na Čermeľ a prípadne na MHD. Vbiehame do lesa a poza detský domov sa dostávame na okraj záhradkárskej osady. Trocha sme poblúdili – totiž cesta, ktorou sme sa dali, bol len taký neznačený chodník, no ten nás i tak doviedol dole na Čermeľ, ku Ovečke o 17:20 hodín. Dokonca cestou nachádzam šiltovku – bola ružová, pohŕdavo som ju obrátil na druhú stranu a čo som nezistil – len tak na nej žiaril nápis „Giro d'Italia 1987“. Skutočná lahôdka. Na Čermeli akurát prebieha nejaká cykloakcia – kopa detí na bicykloch a k tomu aj v lese množstvo rekreačných bicyklistov, možno ju tam niekto stratil.
Pokračujeme po asfaltovom chodníku, lemovanom žltou trasou od Kavečian, okolo miestnej atrakcie, domu bývalého prezidenta Schustera, až na Lokomotívu. Tam končí Čermeľská dolina a zároveň aj naša dnešná túra presne o 17:45 hodín. Lokomotíva je zaujímavé miesto – miesto futbalového štadiónu rovnomenného, kedysi mimoriadne kvalitného klubu (dnes tam hrá MFK Košice) a tiež malého hokejového, tzv.„skleníka“, kde roku 1999 zísakli HC Košice tretí slovenský titul. Okrem toho je tu konečná električiek. Na jednu z nich, spoj č.9, čakáme aj my.
Po príchode domov sme si zložili veci a vybehli do OD Terasa nakúpiť nejaké zásoby, lístky na MHD a v internet klube stiahnuť fotky z digitálneho foťáku (bola plná karta). Ako však neskôr vysvitlo, že pri kopírovaní sa stratili takmer všetky z tejto túry a zopár aj z poslednej cyklistiky. Nebyť obyčajného foťáku, neboli by ostali žiadne obrazové záznamy z tohto podujatia. Nuž hlavné je, že Kojšovskú hoľu sme konečne pokorili.
Počasie - ráno mierne chladno, vo vyšších polohách hmla, veterno, neskôr polojasno, slnečno, bezveterno, nad Bankovom prehánka Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
