Je to až neskutočné, že v Košiciach, starých-dobrých rodných Košiciach, meste, kde som toho už toľko zažil, som za posledných osemnásť mesiacov, teda od letných prázdnin 2009, strávil dohromady ani nie týždeň. Keďže skúškové som stihol ukončiť v rozumnom čase a mám pred sebou tri týždne voľna do začiatkom ďalšieho semestra, je čas to napraviť. Pre nejakú-tú turistiku som pôvodne počítal aj s Rudolfom, ktorý na východ vycestoval už skôr, pre chorobu bol však napokon „nepoužiteľný“. Zbytočne sa teda neponáhľam, prvý týždeň voľna trávim doma a do Košíc cestujem až v úvode toho nasledujúceho.
V pondelok, 14.februára, som využil cestu otca a Rudolfa a nechal sa vysadiť na železničnej stanici v Leopoldove. Po nákupe lístka a krátkom vyčkávaní na peróne vyrážam z Leopoldova o 8:42 hodín rýchlikom R 603, s dosť groteskným reklamným označením „Obchodné centrum Mirage“, v ústrety východu. Ako sa napokon ukázalo, kúpiť si miestenku bol celkom šikovný ťah, po Žilinu je totiž vlak narvaný, popod Fatry a Tatry sa však už ženie poloprázdny. Čas si krátim striedavo čítaním Remarka a zízaním na krajinu ubiehajúcu za oknami rýchlika. Obloha je jasná, takmer bez mráčika, čo necháva krásne vyniknúť kulisy hôr na severe Slovenska. Potešujúce je, že ešte minimálne nasledujúci deň by malo pekné počasie pretrvať – to na turistike rozhodne nebude na škodu. Do Košíc prichádzam krátko pred druhou a popoludní rušným mestom sa presúvam od stanice až hore na Železníky. Všetko mi však pripadá nejaké iné, ako keby cudzie, známe zákutia mesta sa javia inak ako pred rokmi. Zrazu ani pekné počasie nie je schopné zahnať náhly pocit skleslosti. Starí rodičia ma ako obvykle vítajú s veľkým nadšením. Po zvyšok dňa už nepodnikám nič, odpočívam a uvažujem o trase zajtrajšej túry. Ešte tu bol pokus kontaktovať bývalú spolužiačku z gymnázia, Janu M., tá ma však podľa mojej obligátnej sms-kovej iniciálky „R“ nečakane nespoznala.
Ráno som plánoval vstať okolo pol šiestej, no akosi som si poplietol čas a z postele sa vyterigal až o celú trištvrťhodinu neskôr. Tento fakt som si dokonca najskôr ani neuvedomil, takže napokon musím z Ostravskej utekať na poslednú chvíľu a bez raňajok, električku však stíham a do odchodu prímestského autobusu od magistrátu mám niekoľkominútovú rezervu. Ranné opletačky s časom sme mali aj pri minuloročnom výstupe na Kojšovku, vtedy sme však „base camp“ nevedomky opustili o hodinu skôr. Asi by som to mohol nazvať „prekliatím Kojšovskej hole“. Čakanie na zastávke nie je príjemné, slnko ešte sotva povstalo z východu a v tieni panelákov je riadna zima. Z Košíc vyrážam okolo štvrť na osem a takmer prázdnym autobusom sa veziem v ústrety Volovským vrchom, až na konečnú zastávku v Zlatej Idke.
Čas na chronometri mobilného telefónu je 7:55 hodín. Autobus vysadzuje mňa a ešte jedného cestujúceho pri pošte v Zlatej Idke a kúsok obďaleč, na priestranstve pri kostole, sa otáča k spiatočnej jazde. Belasé nebo bez čo i najmenšieho fľaku oblačnosti je prísľubom dobrej túry. Čistý a svieži vzduch mrazí na rukách a nose. Ranný chlad zaháňa dvoch ošarpaných záujemcov o služby ešte zatvorenej pošty do náprotivného pohostinstva. Horúci čaj s kvapkou rumu by bodol, no ja som v týchto končinách kvôli niečomu inému. Počiatočné nazretie do mapy a ide sa.
Od pošty klesám do poslednej zákruty asfaltky pred dedinou a nato stúpam lesnou cestou na priestranstvo, ktoré možno označiť ako nákladisko dreva a kde sa od seba oddeľujú modrá a zelená trasa, obe pokračujúce na hrebeň. Volím zelenú, i keď je o čosi dlhšia a zaberie mi minimálne o hodinu viac času. Obďaleč míňam vetvenie dvoch asfaltových, prachom a ľadom zanesených lesných ciest, z ktorý jedna ma privádza k údolnej stanici sedačkovej lanovky na Golgotu. Niet snehu a tým pádom tu niet ani lyžiarov, poneviera sa tam iba pár osôb patriacich k obslužnému personálu. Popod lanovku schádzam k objektom bývalého Hotela EX, ktorý, hoci navonok nejaví známky devastácie, evidentne v ňom už dlhšiu dobu nebol nik ubytovaný. Vďaka absencii akejkoľvek aktivity – niet tu dokonca ani brechajúceho strážneho psa – pôsobí ako akási osada duchov. Z údolia, z tieňa kopcov stúpa lesná cesta nad hotel, za jej prvou zákrutou si na skladisku vyťaženého dreva dávam krátku pauzu na občerstvenie, vlastne rýchle raňajky.
Vetrovku skladám do batohu, v chladnom vzduchu ma zohrieva vlastné teplo uvoľnené námahou pri stúpaní. Cesta sa traverzom vinie po južnom úpätí masívu Kojšovskej hole, ktorej západnejší vrchol, Zlatoidskú horu, neprehliadnuteľnú vďaka vežičke telekomunikačného vysielača, zakrátko badať pomedzi holé koruny stromov. Na ceste pribúda snehu, i keď súvislou pokrývkou sa to ešte nazvať nedá. Nezabúdam sa dívať na tunajšie horniny, stretám niekoľko zvetralých odkryvov zelenavých chlorit-sericitických či pásikavých grafitických fylitov, v prudko stúpajúcom žľabe po prívalovom daždi aj kusy metamorfovaných pieskovcov. Tento druh výstupu lesom by som obvykle nazval monotónnym, no z tejto konkrétnej situácie mám pocit presne opačný – možno tým, že v týchto končinách sa objavím raz za uhorský rok. Vyššie lesnú cestu pretína v krátkom slede za sebou niekoľko ľadových splazov, ťahajúcich sa kdesi zhora až na dno údolia, na číry ľad zmrznutých bystrín, prameniacich z balvanitej sutiny. Niektoré sú celkom mohutné a vyžadujú si širšiu obchádzku. Sneh začína tvoriť súvislý koberec. Nakrátko sa mi otvára pohľad do údolia a nato už zdolávam záverečné stúpanie, ústiace na hrebeni na rázcestie Spálenica (1140 m.n.m., 9:40 hodín).
Na hrebeni vládne nefalšovaná zimná nálada. Snehová pokrývka dovoľuje dokonca udržiavať bežeckú trať. Kráčam smerom k Erike, pritom sa mi cez rúbanisko otvára výhľad na sever. Dominantným bodom je oblúk zasnežených Vysokých Tatier. Od bezmenného sedla s pamätníkom SNP schádzam zľadovatelou asfaltkou k chate Erika (1046 m.n.m.), ktorá napriek už niekoľko rokov prebiehajúcej rekonštrukcii ešte stále nie je v prevádzke. Za rázcestím, kde sa červená Cesta hrdinov SNP stáča po hrebeni do Košíc, stúpam lúčnatým svahom na vrchol Kojšovskej hole, ktorá je s so svojimi 1246 metrami najvyšším kopcom východnej časti Volovských vrchov a zároveň najvyšším bodom okresu Košice (historicky Abova). Na jej temene sa okrem geodetickej kóty, pamätníčka padlým v povstaní a rázcestníka s vrcholovou knihou, nachádza chata spoločnosti VODS s pridruženou meteorologickou stanicou SHMÚ. Vrchol je nezalesnený (ostatne preto sa to volá „hoľa“), takže ak vyjde počasie, ako napríklad dnes, je rozhľad do okolia priam fantastický. Na južnej polovici od východu na západ sú to najskôr strmé chrbty neďalekej Čiernej hory, za ňou vulkanické tvary masívu Stráže pri Prešove a hradba Slanských vrchov, za ktorou ešte ďalej na východe badať Vihorlat a akési belavé hôľnaté kopce, ležiace možno už na Ukrajine; bezprostredne pod Kojšovkou sa vypína nevysoký masív Holičky, vystupujúci z rovinatej Košickej kotliny, ohraničenej na juhozápade planinami Slovenského krasu. Ak človek prejde pár krokov na opačnú stranu vrcholu pred chatu, ponúka sa mu smerom na sever nasledujúca panoráma: od východu opäť členitý terén Čiernej hory (orientačnými bodmi sú Folkmárske skaly či lom v Margecanoch) a severnej časti Volovských vrchov, ktoré sa spolu s ďalšími masívmi Rudohoria ťahajú až za horizont. Na dohľad je i oblý vrchol výraznej Kráľovej hole, ktorou začína stredné Slovensko, a Vysoké Tatry, pôsobiace v mori údolného oparu ako nejaký ostrov. Rozoznať sa ešte dajú flyšové Levočské vrchy, ktoré napriek svojej mohutnosti vyzerajú z tejto vzdialenosti len ako taká placka na obzore. Fascinujúce je, aká je táto krajina v skutočnosti malá – z jedného kopca dovidieť od jej severného okraja, tatranskej hranice s Poľskom po rovinaté Maďarsko, či dokonca až na Zakarpatskú Ukrajinu.
Dívam sa do okolia, uchvátený krásou dnešného dňa, a pritom si ani neuvedomujem, aké vyčerpávajúce by bolo ho opísať. Vždy, keď mám možnosť dívať sa na tieto hory z nadhľadu, mať ich ako na dlani, neubránim sa uvažovaniu o ich „histórii“. Zvláštne, že v jednom „okamihu“ boli horniny budujúce väčšiu časť Volovských vrchov ílovitým bahnom niekde na dne pradávneho oceánskeho bazénu, v ďalšom sa metamorfovali kilometre pod zemským povrchom, kde ich prestupovala žeravá žulová magma daná do pohybu variským vrásnením, a až omnoho neskôr boli vyzdvihnuté alpinskými pohybmi do výšky, presunuté na svoju súčasnú geografickú pozíciu a vytvarované eróziou do tvaru skrkvaného listu papiera.
Napriek slnečnému počasiu je hore chladno, pocit zimy silnie pri slabých závanoch vetra. Od štvrť na jedenásť trávim hore asi desať minút, popíjam horúci čaj a zapisujem svoj výstup do vrcholovej knihy, potom sledujem okolitú krajinu. Zostupujem popred chatu VODS, kúsok kráčam dole asfaltkou, naposledy sa dívam smerom k vrcholu a vstupujem do lesa. Značenie tesne pod vrcholom nie je nič moc, no orientácii napomáhajú ešte pomerne čerstvé stopy otlačené v snehu. Nižšie ústim z ihličnatého lesa na poľanu, kde ma definitívne premáha hlad. Dávam si žemľu a pokračujem v postupe. Z odlesneného vŕška mám naposledy výhľad na vrchol Kojšovky, Zlatoidskú horu a pod ňou stojacu chatu Erika. Kúsok sa ešte značená trasa ťahá poľanou, nato vstupuje do lesa a pomerne prudko klesá. V tých miestach je značenie ešte menej zreteľné, takmer som zle pokračoval po lesnej ceste do vedľajšej doliny, no inštinktívne som sa vrátil nazad a po vychodenej stope zostúpil na neveľkú čistinu, kde opäť nachádzam červenú medzi dvoma pásikmi bielej. Nasleduje prudké klesanie úzkou, kamenistou lesnou cestou s vymletým stredovým žľabom, pokrytým ľadom. Nakrátko sa mi otvára výhľad na sever, posledná šanca vidieť Tatry. Dole sa o pol dvanástej ocitám na sedle, križovatke lesných ciest a skladisku dreva, rázcestí Jedlinky (900 m.n.m.).
Nazerám do mapy, no nejak sa neorientujem, neviem koľko toho ešte mám pred sebou. Lesná cesta zostupuje riedkym listnatým lesom, dolinu už mám na dosah, pomedzi stromy vykukujú lúky v okolí Kojšova. Tento úsek je pomerne jednotvárny. Šušťanie vyschnutého lístia pod mojimi rezkými krokmi je jediným zvukom v tichom lese. Po hodnej chvíli sa dostávam na rozľahlejšiu lúku, pričom sa nachádzam priamo nad obcou Kojšov, stačilo by zbehnúť. Pokračujem však značenou trasou, z lúky nazad do lesa a niekoľko sto metrov po súvislou ľadovou vrstvou pokrytej lesnej ceste. Volá otec, že ako sa mi darí. Na nasledujúcej lúke sa nachádza rázcestie Strieborná (645 m.n.m., 12:35 hodín), kde sa červená napája na modrú trasu smerujúcu od Gelnice. Drevený prístrešok mi poskytol útočisko na krátku pauzu. Obedujem a pritom uvažujem o ďalšom postupe. Rozhodne budem pokračovať za Kojšov, otázka je, či sa dnes podujmem aj na zdolanie Folkmarskej skaly, alebo pôjdem rovno na bus do Košických Hámrov. Nechcem to ťahať až úplne do tmy, ostatne, zajtra ma čaká ešte jedna túra.
S výhľadom na výrazné tvary dvoch vápencových kopcov – Folkmarskej a Murovanej skaly, klesám miestami blatistou, inde v tieni zasa namrznutou lesnou cestou. Od kostola v Kojšove (471 m.n.m., 13:15 hodín) pokračujem jednou z bočných uličiek na okraj dediny, kde sa mi do cesty postavila neobvyklá prekážka – pri poslednom dome totiž stojí stajňa a pred ňou pri kope sena mohutný ťažný kôň, zaberajúci úzku cestu po celej šírke. Koňa obchádzam popri jeho zadku a popravde, celkom sa obávam poriadneho kopanca. Vyššie stúpam úpätím Murovanej skaly zmrznutou prašnou cestou, miestami pokrytou fľakmi ľadu, vstupujem do lesa a po pomerne prudkom výšľape sa o druhej ocitám na čistine na sedle Zemičky (710 m.n.m.). Niekde neďaleko v lese rachotí akýsi traktor. Pri pohľade na temeno náprotivnej Folkmarskej skaly sa rozhodujem ako ďalej. Napokon vyberám rýchlejšiu variantu s priamym zostupom na Košické Hámre, takže by som mal stihnúť bus pred pol štvrtou. Folkmarská skala niekedy inokedy.
Zo sedla Zemičky zostupujem spočiatku kľukatiacou sa lesnou cestou, ba neodpustil som si trocha pobehnúť. Nižšie už úzkou Orľou dolinou klesám po asfaltke, ktorej povrch je však porytý vrstvou snehu a miestami zľadovatelý. Tu a tam sa dolina zužuje na šírku cesty a súbežne tečúci potok Zlatník sa zarezáva do rozpraskaných vápencových skaliek, lemujúcich svahy údolia. Zostup je zdĺhavý a dosť nezáživný, také „nutné zlo“. Postupne sa popri ceste začínajú objavovať chatky, blížim sa k civilizácii. Krátko pred treťou prichádzam na rázcestie ATC Turist klub (330 m.n.m.), miesto ústia Orlej doliny a vedľajšieho údolia Opátky do jedného z ramien vodnej nádrže Ružín. Niekde v týchto miestach sa pred výstavbou priehrady nachádzala obec Malý Folkmar.
Z ošumelého rázcestia pokračujem autocestou popod chatovú osadu a pozdĺž vodnej nádrže smerom na Košické Hámre. Stav vody v Ružíne je dosť nízky, pritekajúci potok Opátka sa ako nôž do masla zarezáva do dávnejšie naplavených štrkopieskov na okraji nádrže. Nohy už mám dosť schodené, takže postup po tvrdom asfalte nie je pre mňa práve príjemný. Míňam autobus z Košíc do Opátky, ktorým sa onedlho poveziem v opačnom smere. Pri penzióne Bradan mostom prechádzam ponad vodnú nádrž a za posledným rázcestím modrej a zelenej postupujem popri pomerne frekventovanej ceste ešte niekoľko desiatok metrov, koniec túry zaznamenávam o štvrť na štyri na autobusovej zastávke pri hoteli Sivec. Dopíjam zvyšok čaju z termosky a zajedám to tyčinkou, zo zvedavosti si prezerám odchody autobusov do rôznych smerov, medzitým sa na zastávke nazbierali ešte zo dvaja ľudkovia. Autobus prichádza o 15:24 hodín vcelku prázdny, zapĺňa sa až v susednej Košickej Belej. Jazda do Košíc je relatívne krátka, už za päť štyri vystupujem na Lokomotíve, odkiaľ električkou č.9 pokračujem na Západ. Ešte predtým sa mi podarilo telefonicky spojiť s Janou Magátovou a dohovoriť sa s ňou večer na krátkom stretnutí. Mám teda približne dve hodiny na večeru a krátky odpočinok, než sa na Lokomotívu zasa vrátim.
Počasie - jasno až polojasno, mierne veterno, tep.asi -3 až 1°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
