Vtáčnik - 9.december 2007, ne.



Je to vyše mesiaca, čom som sa naposledy vydal na turistiku. Nútene som celý november musel pauzovať, pretože po tohtoročnom pochode v Slovenskom raji mi ostala pamiatka v podobe otlačenej achilovky, značne znepríjemňujúcej akúkoľvek dlhodobejšiu chôdzu. Kým na mňa takýto výpadok pohybovej aktivity pôsobil dosť frustrujúco, ostatných tradičných účastníkov našich turistík úplne opantala lenivosť.
Neskôr sa stav päty výrazne zlepšuje, no stále nejako nemám vôľu vyraziť na túry. Ešte ju nechcem zbytočne zaťažovať. K tomu som sa odhodlal až druhý decembrový víkend. Dohodol som sa s otcom (Robim), ktorý už tiež doma nevedel obsedieť, že vybehneme na Vtáčnik, jeden z doposiaľ nami nepokorených vrchov širšieho okolia Nitry. Tento výlet mi padol vhod, dva dni dozadu (7.decembra) sme mali stužkovú a potreboval som sa z nej trocha prevetrať.
Odchod z domu (tradične) nebol úplne bezproblémový – niekde za Nitrou otec zistiac, že akosi pozabudol na vetrovku, v zime nepostrádateľný kus výstroja turistu, to musel otočiť späť do Alekšiniec, čím strácame asi polhodinu času. Nič už. Povedal by som, že stať sa môže, no toto je už druhý raz :D
Do východiska túry, horskej obce Kľak (610 m.n.m.), ležiacej na južnom úpätí masívu Vtáčnik, prichádzame po malej zachádzke zo Žarnovice okolo 8:50 hodín. Vyrážame vzápätí po krátkej príprave. Z „centra“ obce, parkoviska pri pohostinstve Horec, sa púšťame po asfaltke súčasne s turistickou značkou, ktorú však niekoľko desiatok metrov od posledných domov, ešte hádam na dohľad od dediny, strácame. Nejako na to neberieme ohľad, kráčame ďalej nasledujúc staršie šľapaje. Až keď sa tieto všemožne kľukatia po očividne nesprávnych chodníčkoch, rozhodli sme sa vrátiť. Zisťujeme, že značenú trasu sme opustili už tesne za Kľakom. Nevadí, až toľko času sme nestratili, v kľude pokračujeme...
Poľanou obce prichádzame k nejakým chatám, vstupujeme do lesa a po pár metroch sa ocitáme na spevnenej ceste. Tu sa od ďalšieho z objektov značená trasa stáča po lesnej ceste. V závere kotlinovito rozšíreného údolia Kľaku prichádzame k infotabuli nového náučného chodníka (ako sa dozvedáme ďalej, ide o projekt župkovskej základnej školy), kde schádzame na úzky a prudko stúpajúci chodníček. Neďaleko sa znova vynárame na lesnej ceste a pokračujeme v stúpaní Partizánskou dolinou. Na miestami dosť nejasné a nie práve najhustejšie značenie si dávame pozor, no keďže sme tadeto už raz v minulosti išli, postupujeme dnes aj tak trocha inštinktívne.
Začína sa objavovať sneh, postupne prechádzajúci do niekoľkocentimetrovej súvislej vrstvy, stvrdnutej a dobre priechodnej. Pod jedným z rozkošatených starých dubov sa skladáme ku krátkej pauze na občerstvenie. Zároveň nasadzujeme návleky proti snehu. Z lesa sa onedlho vynárame na čistine zvanej Ivanov salaš. Pred vyše dvoma rokmi, ak si dobre spomínam, to bola úplná čistina, dnes postupne zarastá malými stromčekmi.
Pred tými skoro troma rokmi nám tiež vyšlo počasie, tentoraz však vôbec – je zamračené s predpokladom snehových zrážok nad 1000 m.n.m., hore naviac sadla hustá hmla. Presný opak toho počasia, aké panovalo v priebehu temer celého týždňa. Výhľady si teda môžeme vyhodiť z hlavy.
Povyše čistiny prichádzame po krátkom úseku asfaltovej cesty k rázcestiu Ivanov salaš (930 m.n.m.). V jeho okolí je už snehu pomerne dosť. Cesta je málo prešľapaná, ľudské stupaje otlačené v snehovej pokrývke sú celkom určite staršieho dáta, sú omrznuté a mierne zaviate. Pri Partizánskej chate v lokalite Škurátka, zrube v správe Lesov SR, si dávame malú pauzu na čaj. Za chatou sa ešte pozastavujeme nad hrobom akéhosi partizána, padlého v druhej svetovej vojne, nato už iba stúpame, krátiac si čas polytematickou diskusiou. Snehu je čoraz viac, no zďaleka nie ako naposledy, keď nám siahal po kolená a úplne znemožňoval postup. Pri chate sme to vtedy vzdali.
Hustá hmla robí riedky prevažne bukový les podstatne temnejším, zveličene povedané, vidno iba pár krokov pred seba. Koruny stromov zdobí belavá inovať, kmene obaľuje tenký povlak ľadu. Stúpa sa vcelku pohodovo, chodník je, ako som spomínal, trocha vyšľapaný. Mierne sa kľukatí, miestami je trasa prudšia, inde sa pre zlú viditeľnosť a námrazu na stromoch orientujeme ťažšie. Minule sme ľutovali, že sme od tej Škurátky nepokračovali predsa len ďalej, no teraz vidíme, že k vrcholu to odtiaľ trvá dlhšie, než by sa zdalo.
O 12:20 hodín sa zrazu vynárame pred turistickým hríbikom – rázcestie Pod Vtáčnikom (1300 m.n.m.) leží na hrebeni pohoria a prechádza ním i Ponitrianska magistrála. V rýchlosti sa vydýchavame a pokračujeme. K vrcholu ostáva absolvovať záverečný stupák. Opúšťame les, pričom sa zdvíha nepríjemný ostrý vietor. Otec zastavuje a dáva si vetrovku, kým sa dostávam k obmrznutému rázcestníku s modrou trasou od Bystričian. Tak sme ten Vtáčnik zdolali! Aha, tak ešte nie, vrchol sa nachádza pár metrov opodiaľ. Leží vo výške 1345,8 m.n.m., okrem infotabule o Hornej Nitre sa tam nachádza i osrienený turistický hríbik a kríž, zdobiaci najvyšší bod azda každého pohoria. Pod ním v kahancoch napriek nepriazni počasia plamienok stále horí. Výhľad bohužiaľ nemáme.
Je približne pod jednej. Skladáme sa k poludňajšiemu občerstveniu. V snahe uniknúť mrazivému vetru sa schovávame v drobnom záveji za ihličnanom, čo nám však tiež nie je veľmi platné. Nezdržiavame sa dlho, po dostatočnom sa nasýtení sa tunajšou atmosférou vyrážame. V priebehu spiatočnej cesty nenastáva žiaden zásadný obrat, len raz strácame značku (našťastie iba na moment). Náhodou narážame na medvedie stopy, čo nás v tomto ročnom období mierne prekvapuje. Pred Partizánskou chatou o 13:45 hodín skladáme kosti pri vonkajšom stolíku a likvidujeme hlavný chod – konzervu s bravčovým na paprike.
Ďalší zostup je rutinou – Ivanov salaš míňame o 14:10 hodín, križujeme poľanu a vbiehame znova do lesa. Zakrátko pozvoľna prechádzame z pásma snehu do zblateného terénu, čo si žiada sňatie návlekov. Hmla nás sprevádza počas celej túry. V závere vedú naše kroky naprieč pasienkami, nato vstupujeme do Kľaku a o 15:20 hodín na parkovisku pri hostinci Horec definitívne končíme. Zhodli sme sa, že návštevu krčmy si odpustíme, načo nasadáme do auta a odchádzame. V Župkove sa potom ešte zastavujeme pri malej expozícii lesnej železnice Kľakovskou dolinou, ako som sa dozvedel, fungujúcou v rokoch 1930-66 v celkovom rozsahu asi 34 km. Zaujímavé.

Počasie - tep.okolo 0°C, hore -5°C, hustá hmla, zamračené, miestami veterno
Účastníci - Róbert Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):


© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007