Vtáčnik - 7.september 2011, st.



Od poslednej turistiky s Tomášom Radeckým, teda výstupu na Marhát, už uplynul rovný mesiac, je teda na čase opäť niečo podniknúť. Záujem pridať sa prejavil aj Mišo Lauko, s ktorým sa stretávam ráno približne o trištvrte na sedem v Lužiankach, kde ma cestou do Nitry „vyhodila“ mama. Krátko nato prichádza Tomáš, ktorého autom by sme sa mali dopraviť do dejiska dnešnej túry, do najsevernejšej časti Vtáčnika. Východiskom je železničná stanica v Handlovej, kam s jednou zastávkou a s malým blúdením po meste prichádzame tesne po deviatej. Po posledných prípravách vyrážame od auta o 9:20 hodín.
Od železničnej stanice kráčame ešte hodný kus zástavbou, podchádzame železničnú trať a mestskou časťou Liget stúpame na okraj Handlovej. Až tu si uvedomujeme, že namiesto zelenej kráčame červenou, čo znamená, že ako prvý teda absolvujeme výstup na Veľký, a nie Malý Grič. Postup sprevádza diskusia o výhodách a nevýhodách automatických prevodoviek. Nad mestom kráčame štrkom vysypanou nespevnenou cestou, ktorá nás privádza k bývalému lomu Konštantín. Po „šachte“ dnes ostala neveľká jama slúžiaca ako rybník, históriu ťažby hnedého uhlia v tejto lokalite však pripomína jedno zo stanovíšť banského náučného chodníka. Povyše bývalého lomu sa nachádza rekultivované odkalisko elektrárenského popola. Stúpanie sa postupne „pritvrdzuje“, vstupujeme do lesa, míňame rázcestie Zbojnícke (693 m.n.m.) a nato zdolávame prudký výšľap vodou vymletou lesnou cestou. Nakrátko sa zastavujeme, dopĺňame tekutiny a v stúpaní pokračujeme na lúčnaté temeno Veľkého Griča (v miestnom dialekte označovaného skôr „Gric“), odkiaľ je to na jeho vrchol (972 m.n.m.) už iba na skok.
Obloha sa počas výstupu nahor zatiahla a začal pofukovať vietor. Na vrchole si krátko po jedenástej dávame pauzu na občerstvenie, zároveň sa zapisujeme do knihy návštev a zo skalnatej vyhliadky obdivujeme panorámu okolia. Výhľad je vďaka čistému vzduchu i napriek rozťahujúcej sa oblačnosti perfektný. Vidieť ako hrebeň pohoria Žiar, ohraničujúci Handlovskú kotlinu na východe, tak za ním ležiacu Veľkú Fatru, obkolesujúcu Turiec, či južnejšie položené Kremnické a Štiavnické vrchy. Tie sú spolu s Vtáčnikom súčasťou reťaze neovulkanitov Západných Karpát.
Z Veľkého Griča máme v pláne pokračovať po žltej čo najkratšou cestou na susedný Malý Grič. Omylom sme však nabrali smer po červenej po hrebeni a navyše zo značenej trasy zišli. To si uvedomujeme až po hodnej chvíli, no vzápätí sa tento „prúser“ snažíme napraviť pomocou GPS-ka, ktoré nás o pol jednej privádza na rázcestie Krížkovce (778 m.n.m.). Odtiaľ pokračujeme v postupe lesnou cestou, avšak už vedení žltou značkou. Po hodnej chvíli ústime z bukového lesa na lúky a krátko po jednej sa ocitáme na rázcestí Uhlisko (747 m.n.m.). Nasleduje pozvoľný, približne polhodinový zostup na Tri studničky (617 m.n.m.), pekne upravené výletné miesto. Pred výšľapom na Malý Grič je nevyhnutné dať si krátku pauzu.
Výstup na Malý Grič (876 m.n.m.) je o poznanie náročnejší než na jeho veľkého „dvojníka“. Prudké svahy tohto kopca dávajú fyzičke riadne zabrať, čoho dôkazom sú prívaly potu do všetkých častí tela, ako aj hlasité odfukovanie všetkých zúčastnených. V závere preliezame cez skaly a následne sa ocitáme na ešte pôsobivejšej vyhliadke ako bola na Veľkom Griči. Výhľady sú viac-menej rovnaké, opäť Handlová ako na dlani, pribudla však vzdialená Malá Fatra. Čas pokročil, hodinky ukazujú štvrť na tri, najvyšší čas dať si pauzu na obed – hoci neskorý.
Zostup z Malého Griča nás privádza nazad na Tri studničky, odkiaľ pokračujeme naprieč lesom, ktorý miestami striedajú drobné lúčnaté plochy. Zelená trasa vedie smerom na Knažov kopec (691 m.n.m.), podobný vulkanický útvar ako oba Griče. Kopec obchádzame zo severnej strany a nato už okrajom kotliny zostupujeme do Handlovej. Pokojnou obytnou štvrťou schádzame k železničnej trati č.145 (Prievidza – Horná Štubňa), ktorú podchádzame a pozdĺž ktorej potom smerujeme k stanici. Ešte predtým sa však nakrátko zastavujeme v krčme „na jedno“. Keďže Mišo nepije, Tomáš šoféruje a ešte potrebujeme nejaký čas na návrat domov, napokon z toho „jedno“ predsa len bolo. Akurát, že nie Martiner, ktorý by som tu považoval za „miestnu“ značku, lež Steiger. Túru končíme len niekoľko metrov obďaleč pri železničnej stanici, a to krátko pred trištvrte na päť. Cesta na juh ubieha pomerne rýchlo, Tomáš ma dokonca zaviezol až do Alekšiniec, takže sa nemusím trápiť s vlakmi a busmi. Túra splnila svoj účel „prevetrania sa“ sa od prípravy na bakalárske objahoby a štátnice. Tie ma čakajú už budúci týždeň.

Počasie - polojasno až polooblačno, mierne veterno, tep.asi 28°C
Účastníci - Michal Lauko, Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):






© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2011