Slovenský kras (Zádiel)

Slovenský kras (Zádiel) - 23.júl 2006, ne.

Na Zádielskej planine sme už neboli veľmi dlho, ani sa nepamätám na našu poslednú návštevu tejto oblasti, ale rozhodne sú to už roky.
Ráno si musíme privstať, aby sme stíhali motorový osobný vlak z Košíc (Os 6402) o 6:11 hodín. Cestou som fotil stanice na trati č.160, keďže posledná príležitosť na to bola v auguste minulého roka. V Drienovci (inak povedané Šomody) pristúpil jeden starší cyklista so ženou, pýtajúc si lístok do konečnej stanice, čo bol v tomto prípade Plešivec. Bol to celkom srandista, no neviem či to odtiaľ potiahne naspäť. Prvou zastávkou za Turňou nad Bodvou (teda na novom úseku do Rožňavy z roku 1955) je výhybňa Dvorníky-Zádiel, kde aj vystupujeme. Zastávkou je len strohá plechová búda pôsobiaca veľmi pustým dojmom. Výhybňa zrejme dávno stratila svoj význam, pretože koľaje vedúce do blízkeho nešpecifikovaného hospodárskeho objektu sú už kompletne zarastené.
Dávame sa po ošumelej asfaltovej ceste do Dvorníkov, v súčasnej dobe tvoriacich s Včelármi jednu, prevažne Maďarmi obývanú obec. Všade vôkol je úplný kľud. Cesta vedie popri zurčiacom Chotárnom potoku, ktorý sa kdesi pri hranici vlieva do Turne, a popod hlavnú cestu do obce Zádiel, malého zapadákova na úpätí Slovenského krasu. V dedine sa nachádza viacero domov poskytujúcich privátne ubytovanie a pred vstupom do národného parku je parkovisko pre motorizovaných výletníkov a taktiež krčma. Pár metrov ďalej je vybudované drevené odpočívadlo. Máme 7:30 hodín. Tak sme si dali raňajky – rohlíky a popradskú paštiku z konzervy.
Vchádzame do Zádielskej doliny, jedného z najkrajších prírodných výtvorov na našom území. Jej ústie halí listnatý les, takže zdola jej majestát, vyjadrený hlavne rozorvanými a strmými bralami, nie je až taký zreteľný. Potok je veľmi hlučný, miestami človek nepočuje sám seba. Stúpanie je väčšie, než som si myslel, no na bicykel by to bol aj tak pekný výlet. Problém tkvie v tom, že nejaký „génius“, úradníček od stola v správe NP v Brzotíne, zakázal po tejto ceste prejazd na bikoch. Dôvod mi nie je známy a neviem, či by ma nejaký argument donútil tento fakt akceptovať. Človeku len zastáva rozum nad toľkým idiotizmom.
Tabule náučného chodníka boli od našej poslednej návštevy vymenené a treba povedať, tieto sú krajšie. Kdesi v strede doliny sa nám nad hlavami vypína skala Cukrová homoľa, na ktorej sa pri šplhaní nešťastným pádom zabil otcov kamarát Vlasto Kráľ. Často ho spomínal.
Bystrina postupne utícha a stupák sa mení na rovnú cestu pomedzi porast lopúchov. Dostávame sa k odpočívadlu, kde sme si kedysi zvykli dať pauzu a kde sa náučný chodník stáča hore na planinu, k salašu. Asfaltová cesta sa tiež vetví – jeden smer do Blatnickej doliny, kam máme po modrej namierené aj my dvaja, druhý smer na Bôrku, Drnavu a Rožňavu, kedysi slúžiaci ako hlavná cesta (keď ešte nebol prechod cez Sorošku).
K Zádielskej chate prichádzame o 8:35 hodín a sme veľmi sklamaní, keď zisťujeme jej otváraciu dobu od 9:00 hodín, absurdné. Posedávame na lavičke asi do trištvrte, zatiaľ som skontroloval mapu, potom sa dávame do pohybu. Až pri odchode sa nás (zrejme) chatár, práve idúc naštiepať drevo spýtal, či nechceme niečo kupovať. Moja odpoveď znela nie, už som nemal potrebu dopĺňať zásoby.
Ďalej je dolina ešte kľudnejšia, les hustejší, potok priezračnejší. Dokonca sme cestou objavili prameň – aká to čistá a chutná voda z neho tiekla, jednoducho neopísateľné. Radšej si naberáme do zásoby, lebo na planine veľa zdrojov nebude. Asfaltka sa ešte chvíľu kľukatí údolím, keď tu modrá šípka signalizuje prudkú zmenu smeru značenej trasy. Schádzame na lesnú cestu a začína stúpanie. Potom prichádza „peklo“. Húština a nepreniknuteľný orosený porast nám dal teda riadne zabrať. Z toho neupraveného rúbaniska prechádzame do lesa, kde chodník je rovnako zanedbaný. Ale čo sa vlastne čudujem, sem zablúdi len veľmi málo ľudí. So zaťatými zubami sme tou húštinou prešli a vytrepali sa na planinu. Otvorila sa pred nami lúka obkolesená pásmi lesa. Po krátkom postupe v metrovej, nepokosenej tráve, sa dostávame o 10:15 hodín na nejaký oporný bod a tým bolo rázcestie Bezvody. Okolo akurát prechádzal akýsi miestny chlapík len v botaskách (alebo dokonca kopačkách) a teplákoch, nuž som ho teda pozdravil.
Zložili sme sa pri hríbiku a pustili sa do jedla. Okrem toho sa prezliekam do pohodlnejšieho odevu. Na severovýchode máme výhľad na Jelení vrch (947,2 m.n.m.), ktorý sa prezradil najmä vysielačom mobilnej siete. Dostatočne odpočinutí sa vydávame na ďalšiu cestu. Rázcestie Bezvody, miesto pánu Bohu za chrbtom, opúšťame s postupom na juh po zelenej, krížom cez Zádielsku planinu. Charakter krajiny, ktorou prechádzame, je typický pre oblasť Slovenského krasu – vyschnutá tráva, kamenistý terén, drobný porast kríkov a sem-tam nejaký ten krasový závrt.
Jediní ľudia, ktorých sme minuli, boli dvaja českí turisti smerujúci na sever. O 11:55 hodín prichádzame k rázcestiu Na Skale (630 m.n.m.), kde sa pripájame na modrú trasu od zádielskej chaty. Tabuľka turistického chodníka bola len tak položená na zemi. V týchto miestach sa už motalo viacej ľudí – väčšina posedávala po okrajoch planiny a kochala sa výhľadom do zádielskej doliny. Naša trasa vedie okolo salaša ďalej po planine, najskôr cez lúky, využívané v minulosti ako pasienky, potom kúsok lesom. Tam prechádzame ponad jeden zo zemných valov dávneho hradiska, popísaného aj v značení náučného chodníka. Opäť sa ocitáme pri zráze, pričom máme zatiaľ azda najkrajší výhľad na skalné útvary doliny.
Odtiaľ začíname mierne klesať až po miesto odbočky náučného chodníka do Zádiela a z lúky prechádzame do zalesneného pásma. Stúpanie je čoraz prudšie, väčšinou skackáme po trčiacich kameňoch. Keď konečne vychádzame z lesa, či skôr kroviny, otvára sa nám pohľad na časť Košickej kotliny s Turnianskym hradom a podhradím, prudké steny Jasovskej planiny na sever od nás a priľahlú obec Háj s rovnomennou dolinou. Rovnako dobrý výhľad máme aj na samý záver Silickej planiny, tvoriaci prirodzenú hranicu s Maďarskom, ako aj naše územie opúšťajúcu rieku Bodva. Dominantou okolia je vápenka VSH Betox pri Turni, ktorej surovinový zdroj - lom Hosťovce, je nenapraviteľným zásahom do charakteru miestnej krajiny.
Klesanie hrebeňom Hradná stráň sa odrazu mení na stupák, krátky, ale pomerne prudký. Kým sme vyliezli na zrúcaniny hradu Turňa, bývalej strážnej pevnosti zo 14.storočia (zničená za povstania Imre Thökölyho), totálne ma zalial pot. Pár minút som len tak sedel a pokúšal sa vydýchať napätie z toho stupáka. Bolo okolo druhej hodiny, keď sme sa pustili do posledných zvyškov jedla a dorazili zostávajúcu fľašu minerálky. Rudolf medzitým sfotil ruiny - steny hradu pamätajúce ešte výboje Turkov, stavovské povstania a kurucké vojny.
Pri zostupe míňame zopár turistov, ešte len teraz stúpajúcich k vrcholu. Chodník postupne prešiel do širšej, hádam aj autom schodnej prašnej cesty, ktorá nás cez záhradkársku osadu na úpätí Turnianskeho hradného vrchu priviedla až k hlavnej „magistrále“ Košice – Zvolen. Vstúpili sme do Turne nad Bodvou, niečo vyše dvojtisícovej obce, za Uhorska strediska župy a neskôr centra okresu (po zjednotení s Abovom). Pomedzi rodinné domy sa dostávame na námestie a hneď mierime do pohostinstva. Dávame si dvakrát po pollitríku kofoly a vzali niečo na pitie so sebou. Vnútri sedím len zriedkavo, ale tam nebolo nafajčené a pomerne príjemne chladno. Keď sme tam vliezli, bolo iba niečo pred treťou a aj potom máme do odchodu vlaku dosť času. Preto sme skočili ešte do jednej krčmy pri stanici, o poznanie zaplnenejšej, avšak s krajším prostredím.
Steny zdobila azda najväčšia zbierka etikiet piva Gemer na svete, fotografie z majstrovských zápasov FK Turňa z 50.a 60.rokov a samozrejme plagát legendárneho maďarského „Aranycsapatu“, ktorý prehral s Nemcami finále majstrovstiev sveta v roku 1954. Presne oproti nášmu stolu viseli historické obrázky tohto objektu, v minulosti čohosi ako „Vasút szálloda“ – železničný hotel.
O 15:30 hodín sme sa presunuli na stanicu, kde túru končíme. Zároveň s nami tam došli aj tí Češi, ktorých sme minuli na planine – zrejme šli tú istú trasu ako my, avšak opačne. Lístky, hoci tu pokladňa stále funguje (na rozdiel od drvivej väčšiny zastávok na trati č.160), kupovať nemusíme, máme predsa Slovak 26 – sieťový lístok.
Obloha sa od nášho príchodu do Turne úplne zatiahla čierňavou a lejak bol na spadnutie. Posledné minúty pred príchodom vlaku Os 6409 (odchod z Turne o 15:55 hodín) sme strávili na peróne fotením odstavených rušňov na nákladných vlakoch. Počas jazdy v motoráku z Plešivca sa spustil dážď, no kým sme o 16:47 hodín dorazili do Košíc, bol zase kľud. Potom už len od stanice na električku a smer Terasa.

Počasie - doobeda slnečno, jasno, tep.vyše 30°C, neskôr od západu pribúdanie oblačnosti, búrka
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006