Zlaté Moravce - 16.december 2006, so.



Odkedy mi dva roky dozadu zrušili ideálne spojenie okolo šiestej, musím celý deň začať o vyše hodinu skôr, aby som stíhal vlak Os 5101 o 4:51 hodín. Aj dnes je to tak. Do Nitry prichádzam o pol šiestej a keď sa presúvam k perónu autobusovej stanice, volá mi kolega Radecký, že zaspal a nestíha to. Je to nepríjemné, no nič tragické – aj mne sa to svojho času podarilo a odvtedy si pre istotu dávam dva budíky. Do Jelenca nás odviezol Tomášov otec autom, pričom na námestie prichádzame len o niečo neskôr, než keby sme nasadli na autobus Nitra – Kostoľany pod Tríbečom.
Smerom k stanici vyrážame ešte potme za pouličného osvetlenia o 6:45 hodín. Rovnako za tmy nastupujeme na pochod koľajnicami tam, kde sme v marci tohto roku skončili – železničnej stanici Jelenec. Trať č.141 sa chvíľu ťahá dolinou potoka Drevenica rovným úsekom spolu so starou zlatomoraveckou cestou a hlavnou autocestou do Zvolena. Postupne sa rozvidnieva, no obce Neverice a Beladice v diaľke stále jasne svietia umelým osvetlením. Od prvého nadjazdu trate, kde sa nachádza aj jedno z návestidiel jeleneckej stanice, si už viac-menej vidíme pod nohy. Trať sa odkláňa od autocesty na sever a o 7:30 hodín vstupujeme do prvej zastávky, Ladíc. Táto je postavená v štýle železničnej architektúry 1.ČSR a leží na polceste medzi obcami Ladice a Neverice, je východiskom zelenej značenej turistickej trasy do Oponíc. Medzi dve obce bola umiestnená zrejme preto, aby vyhovovala obyvateľom Ladíc aj Neveríc. Rozmach automobilovej a autobusovej dopravy však spôsobil, že pre veľký odstup od najbližšieho ľudského sídla prakticky stratila opodstatnenie. Naposledy som tu bol v júli 2005, keď ešte bola v bezvadnom stave. Dnes sú okná porozbíjané, čakáreň vyrabovaná a okolie spustnuté. Na podvaloch medzi koľajnicami je asi na päťdesiatich metroch vysypaná kopa čerstvého štrku.
Trať sa stáča späť na východ, prechádzame náletovým lesíkom, pričom sme minuli aj nejaké betónové základy bývalých cestných nadjazdov. Nato podchádzame zlatomoraveckú cestu a ocitáme sa v koľajisku stanice Sľažany, ktorá je evidentne obývaná. Koľaje sú tu štyri, bez poriadnych perónov s nástupnými hranolmi – však načo aj, veď celý objekt je natoľko vzdialený od rovnomennej obce, že neviem, komu by sa sem oplatilo na vlak dochádzať. Budova je zrekonštruovaná a udržiavaná, exteriérovo podobná napr. Švedláru, Mlynkám (oba trať č.173) alebo z tejto trate Drážovciam, Žiranom. Rovnako tak má aj nákladisko so skladiskom, no je bez stavadiel.
Je 8:25 hodín, usúdil som, že ideálny čas na prvé zastavenie a raňajky. Počasie nie ja práve najkrajšie – zamračené a chladno, avšak bez zrážok. V ceste pokračujeme na okraj Dolných Sľažian, kde trať vstupuje na v poradí druhý viadukt (po podhoranskom), ktorý je tu zároveň najdlhšou mostnou stavbou. Terén je v tejto oblasti okresu Zlaté Moravce značne vlnitý, čo ostatne dôverne poznám z cyklotúr. Potoky stekajúce z pohoria Tríbeč vytvárajú svoje dolinky v smere sever – juh. Autocesta tieto údolíčka pretína v presne opačnom smere, teda západ – východ, čím vznikajú miestami slušné strmáky. Železnica si však takéto stúpania nemôže dovoliť, tie jej sa udávajú v promile, teda môže vystúpať nanajvýš 2-3 metre na kilometer. Preto sa v miestnej charakteristicky pahorkatej krajine rôzne stáča a kľukatí, tak ako aj za obcou Sľažany, kde absolvuje svoje najväčšie stúpanie na tomto úseku. Ten bol dostavaný roku 1938, čiže v období známom najmä výstavbou niekoľkých skvostných horských tratí – č.145 Handlová – Horná Štubňa, č.172/173 Zvolen –Margecany, č.170 Banská Bystrica – Diviaky alebo č.125 Púchov – Hranice na Moravě. Ak o týchto tratiach má človek aspoň nepatrné znalosti, potom mu je úplne jasné, že pre českých projektantov 30.rokov musel byť úsek železnice č.141 Lužianky – Zlaté Moravce úplnou malinou (aspoň čo sa terénnych prekážok týka), jasne tu však vidno ich jedinečný „rukopis“. Pod tlakom okolností (nemeckej hrozby) bola trať v roku 1938 uvedená do prevádzky o niečo skôr kvôli čiastočnej mobilizácii brannej moci.
Cez asi 5 metrov vysoký obmurovaný prierez sa dostávame niekde do miesta, kde kedysi stála zastávka Choča. Aj v tomto prípade dedinčanom lepšie poslúžila autobusová doprava, a tak táto zastávka zanikla dlhé roky dozadu, ešte pred ukončením prevádzky osobnej dopravy na trati 2.februára 2003. Jediný jej zvyšok je plechová tabuľa „Choča“, umiestnená na plote v stanici Sľažany.
Záverečná rovinka krížom cez polia nás privádza na okraj záhradkárskej osady, predznamenávajúcej vstup do Zlatých Moraviec. Od juhu sa ťahá asi o 40 rokov staršia železnica (č.151) od Úľan nad Žitavou a zakrátko sa zbieha s tou našou, pozvoľna klesajúcou do stanice Zlaté Moravce, kde sme o 10:20 hodín. Prvým objektom je malé rušňové depo, potom prechádzame celým koľajiskom stanice až k prijímacej budove. Viem si predstaviť, že za starých čias tu bývalo pomerne rušno, veď sa tu míňali vlaky zo štyroch smerov (od Kozároviec, Topoľčianok, Šurian, Lužianok) a dokonca tu stávali rýchliky (Košice) – Zvolen – Bratislava, pričom posledný z nich bol koncom 90.rokov Tekov. Pred budovou je odstavený motorový vozeň rady 812. Z dopravnej kancelárie akurát vyliezol nejaký železničný zamestnanec, akosi divne na nás čumiaci.
Ďalej stanicu až po priecestie s autocestou obchádzame zozadu, míňame návestidlá na kozárovskom zhlaví a odpájajúcu sa vlečku do tehelne Wienerberger a smerujeme na sever oblúkom okolo mesta. Postupne sa vzďaľujeme od obývanej oblasti mesta, križujeme Hostiansky potok, súbeh s bývalou traťou, dnes už len vlečkou do stanice Topoľčianky, pričom sa blížime k závodom. Na nákladisku zastávke Zlaté Moravce závody, odkiaľ sa do blízkej priemyselnej zóny odpája niekoľko vlečiek, končíme druhý úsek pešieho postupu traťou č.141 o 11:10 hodín. Dávame si krátku prestávku na skorší obed a pokračujeme okolo fabrík smerom do centra mesta. Cestou míňame niekoľko propagačných plagátov k nedávnym komunálnym voľbám (ale aj júnovým parlamentným), na ktorých sa jednoducho nedá riadne nezachechtať. Pri prechode centrom na mňa z každého kúta sála atmosféra malomesta – obchody, ulice, autobusová stanica, ale aj ľudia. Autobus do Nitry sme pri našom príchode o 11:45 hodín zmeškali asi o 20 minút, preto volám otcovi, či by po nás neprišiel autom.
Medzitým bilancujeme – za dnešný deň sme prešli 16 kilometrov, teda spolu s predchádzajúcim úsekom máme od Drážoviec peši prejdených dovedna 33 kilometrov. Pred nami ostáva ešte 19-kilometrový záver so štyrmi zastávkami, končiaci v Kozárovciach, uzlovej rýchlikovej stanici na trati č.150 (Nové Zámky – Zvolen os.st.). To už ale nabudúce…

Počasie - zamračené, bezveterno, tep.asi 0 až -2°C
Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):





© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006