Cyklo Schwechat - 2.september 2009

Cyklo Schwechat - 2.september 2009, st.

Letná dovolenka je teda úspešne za nami. Týždenný pobyt v juhotalianskej Kalábrii sa končí v sobotu, kedy zhruba o pol desiatej doobeda vyrážame na spiatočnú cestu, náročnú, vyše 1800-kilometrovú jazdu naprieč hornatým Apeninským polostrovom, Pádskou nížinou, severotalianskymi Dolomitmi a polovicou Rakúska. Počas nej, a to v priebehu dňa i noci, míňame mestá ako Cosenza, Salerno, Neapol s vulkánom Vezuv, Monte Cassino, Rím, Florenciu, Boloňu, Benátky, Udine, Klagenfurt, Graz, Viedeň a napokon i Bratislavu. Za volantom som si nejaký ten kilometer posedel i ja (pokiaľ si spomínam, tak kdesi medzi Cosenzou a Salernom, Rímom a Florenciou a v závere som striedal od Grazu po Jarovce). Napriek niekoľkým nervovo vypätým situáciám (neželaný zjazd z diaľnice pred Neapolom, „skosenie“ strešného nosiča na pumpe vo Friulsku...) sa nestalo nič také dramatické, čo by nám neumožnilo plynulo sa dopraviť domov.
Časovo sa návrat oproti príjazdu mierne pretiahol, svoj podiel na tom mali zápchy na rekonštruovanej autostráde v horách v okolí kalábrijskej Cosenzy, väčší počet prestávok počas jazdy, no predovšetkým dve nočné približne hodinové pauzy na krátkeho „šlofíka“. Čím viac na sever, tým sú diaľnice prázdnejšie.
Domov prichádzame približne po 24 hodinách jazdy v nedeľu krátko po desiatej dopoludnia. Nasleduje vybaľovanie, odpočinok a dozrievanie čerstvo nadobudnutých zážitkov. Dvojmesačné prázdniny zakončujeme 1.septembra tradičným výjazdom do Štúrova a maďarského Esztergomu v zostave Robi, Rudolf, Roland. Kým bratia sa poberajú do školy, ja mám pred sebou ešte prakticky mesiac voľna. Už na najbližší víkend je však hlásené zhoršenie počasia, takže vo štvrtok nás čaká pravdepodobne posledný letný deň. To treba využiť...

Úsek 1, Bratislava-Petržalka (št.hranica) - Wildungsmauer (žst.)
čas v cieli úseku - 9:58 hod.; dĺžka úseku - 25,00 km; čistý čas jazdy - 1:06:06 hod.
Ráno vyrážame z Alekšiniec o trištvrte na sedem, prioritou je odvoz Rudolfa do Trnavy pokiaľ možno ešte pred zápchou. Na diaľnici z Trnavy do Bratislavy sa stále pracuje na dokončení tretieho pruhu, miestami sa teda na zúženej vozovke vytvárajú kolóny. Po hladkom prejazde bratislavským diaľničným obchvatom prichádzame krátko po pol deviatej k hraničnému priechodu Petržalka-Berg. Po rýchlom vybalení vecí a zložení bicykla zo strešného nosiča otec odchádza do práce a ja o 8:39 hodín vyrážam na cyklistiku.
Okolo dnes už nepoužívanej colnice je prázdno. Keďže minulý rok sme vstúpili do „Schengenu“, zmizli hranice, pasové kontroly, fronty áut na oboch stranách. Dlho bol prechod v Petržalke jediným na našom úseku rakúsko-československej hranice, až v niekedy v 90.rokoch bol otvorený menší v Jarovciach. Premávka na rakúskej strane (cesta E58) je pomerne hustá, o to viac s blížiacim sa Hainburgom. Ako prvú obec míňam Wolfsthal, obklopenú zalesnenými vŕškami pohoria Hainburger Berge, ktoré je z geologického pohľadu de facto najzápadnejším cípom Malých Karpát.
V samotnom Hainburgu ma mierne zdržal nával na semaforoch a tiež rekonštrukcia kruhového objazdu na konci mesta, pri vjazde na dunajský most (mimochodom, jediný široko ďaleko). Mierne strácam orientáciu, takže na moment zastavujem pri románskom kostole s gotickou prestavbou, v ktorého blízkosti stojí aj malá rotunda a cintorín. Všetko sa to nachádza priamo nad nepoužívaným, no oploteným lomom. Krátky zjazd ma privádza do obce Bad Deutsch-Altenburg, konkrétne do kúpeľného parku ležiaceho na nábreží Dunaja v susedstve Múzea Carnuntum. Za obcou sa znova napájam na hlavnú cestu č.9 smer Viedeň a v susednom Wildungsmauere zastavujem na železničnej zastávke kvôli krátkej pauze na občerstvenie.

Úsek 2, Wildungsmauer - Schwechat (centr.)
čas v cieli úseku - 11:38 hod.; dĺžka úseku - 27,43 km; čistý čas jazdy - 1:14:00 hod.
Práve prechádza vlak S-linky z Wien-Florisdorfu do Wolfsthalu. Na svojej ceste zakrátko míňam Regelsbrunn a Haslau, odkiaľ sa dá kompou preplaviť na ľavý breh Dunaja do obce Orth, ležiacej na okraji národného parku Donau Auen (čosi ako CHKO Dunajské luhy na Slovensku). Hlavná cesta ma ďalej vedie cez Maria Ellend do Fischamendu, približne 4,5-tisícového sídla na sútoku riečky Fischa s veľkým bratom Dunajom. Dominantou mesta je veža (Stadtturm), stojaca na hlavnom námestí s prestavbami od 13.storočia.
O viedenskom letisku vie asi každý Slovák (bodaj by nie, keď je to najväčšie slovenské letisko :D). Každý z neho buď letel, pozná niekoho kto z neho letel, alebo o ňom aspoň počul z tlače či nespočetných televíznych reportáží. Kuriozitou je, že aj keď je letisko označované ako „viedenské“, v skutočnosti sa nachádza vo východnej časti extravilánu mesta Schwechat (občas sa aj hovorí, že „letisko Schwechat“), no najbližším ľudským sídlom od jedného z najfrekventovanejších vzdušných prístavov v Európe je práve Fischamend. Nadzemné parkoviská, riadiaca veža, haly a rozličné iné priestory, ktoré sú viditeľné od cesty, pôsobia naozaj neprehliadnuteľne.
Premávka v okolí letiska je dosť frekventovaná, rovnako je tomu i v smere na Schwechat. Okrem toho v určitom úseku vedie hlavná cesta poza rozľahlý areál rafinérie ÖMW a petrochemickej spoločnosti Borealis, odkiaľ sa nejakým nedopatrením do okolia šíri typický naftový zápach. Rafinéria pôsobí ako jedno veľké mesto – namiesto budov však v tomto meste nájdete iba potrubiami poovíjané reaktory na atmosférickú destiláciu ropy, všemožné zásobníky a tanky, výrobné haly. Na konci priemyselnej zóny sa dostávam k diaľničnému privádzaču a zbieham do okresného mesta Schwechat. V centre, neďaleko jednej z hlavných križovatiek, sa skladám na lavičke a pauzujem.

Úsek 3, Schwechat - Schwadorf
čas v cieli úseku - 13:13 hod.; dĺžka úseku - 22,82 km; čistý čas jazdy - 1:00:10 hod.
Zvyšok centra kvôli hustej premávke a neznalosti smerov prechádzam po chodníku. Zo Schwechatu smerujem na juhozápad, prebieham obcou Rannersdorf a na moment zastavujem na miestnej železničnej zastávke, ktorou práve prebieha Taurusom ťahaný nákladný vlak. Pri Himbergu opäť strácam orientáciu, cesty zaznačené v mape nie celkom odrážajú realitu. Naslepo teda vchádzam do obce a až na jej konci nachádzam správny smerovník – Schwadorf. Po dlhšom čase, keď nie vôbec premiérovo, sa ťahám po vedľajšej a takmer prázdnej komunikácií. Začína pofukovať, na západe pribúda oblačnosti, ktorá postupne zaťahuje nebo nad výraznými kopcami pohoria Wienerwald i nad samotným hlavným mesto Rakúska. Ostatne, oblačnosť, s ktorou som podľa predpovedí rátal, by mala byť bez dažďa. V bezmála dvojtisícovom Schwadorfe sa napájam späť na hlavnú cestu (I.triedy č.10), smerujúcu z Viedne do Mosonmagyaróváru. Iba nakrátko zastavujem pri miestnej, na rakúske pomery dosť zanedbanej železničnej zastávke.

Úsek 4, Schwadorf - Winden
čas v cieli úseku - 14:26 hod.; dĺžka úseku - 23,69 km; čistý čas jazdy - 0:57:38 hod.
Terén je smerom na východ kopcovitejší, na obzore sa rysuje hradba kopcov pohoria Leitha Gebirge, oddeľujúcich Dolné Rakúsko od kedysi uhorského Burgenlandu. Z hlavnej po chvíli schádzam a intenzívne poľnohospodársky obrábanou nivou rieky Leitha (Lajta, Litava), ktorú križujem pri Trautmannsdorfe, pokračujem do Sommereinu, kde sa nachádzam na úpätí tohto neveľkého pohoria alpskej sústavy (narozdiel od Malých Karpát). Na miestnej čerpacej stanici kupujem minerálku a následne sa presúvam do susedného Kaisersteinbruchu, v minulosti ležiaceho na území Uhorska.
Od okraja dediny stúpam niekoľkými serpentínami na „hrebeň“ spomínaného pohoria, pričom ma míňa kolóna vojenských vozidiel smerujúcich do priľahlého výcvikového priestoru. Rýchly tiahly zjazd ma na opačnej strane kopcov privádza do Malej Dunajskej kotliny, do okolia Neziderského jazera. Vo Windene sa skladám pod stromom na okraji akéhosi parkoviska, neskorý obed si dávam z vlastných zásob. Nebo je už takmer celá zamračené, iba na juhovýchode sa vyskytuje zopár ostrovčekov jasnej oblohy.

Úsek 5, Winden - Deutsch Jahrndorf
čas v cieli úseku - 16:28 hod.; dĺžka úseku - 34,32 km; čistý čas jazdy - 1:27:43 hod.
Čas ma tlačí, pomaly budú tri hodiny. S otcom som sa dohodol, že sa pokúsim dôjsť k nemu do práce, na Zlaté piesky, no obávam sa, že budem musieť plány pozmeniť. Z Windenu pokračujem čo možno najrýchlejšie, i keď únava ma už zmáha, na severovýchod. Na severnom okraji mesta Neusiedl am See ma zdržala kolóna pred rekonštruovaným mostom, stihol som sa však pokochať obmedzeným výhľadom na Neziderské jazero (Neusiedler See), okolo ktorého brehov som sa motal pred niečo vyše rokom. Ďalšie semafory ma oberajú o čas na križovatke pri nákupnom centre v Parndorfe.
Svižným tempom prechádzam obcou Parndorf, odkiaľ pokračujem frekventovanou hlavnou cestou č.10 na Neudorf a Gattendorf. Úseky medzi jednotlivými obcami sú pomerne veľké, krajina nie práve najzaujímavejšia a k tomu ešte to počasie. V Zurndorfe opúšťam hlavnú cestu, križujem Leithu a po lokálke, pretínajúcej niekoľko polí, medzí a zamokrených oráčin, sa dostávam do hraničnej obce Deutsch Jahrndorf. V strede dediny je úplný kľud, neobvykle pôsobia len dvaja vojaci rakúskej armády čakajúci na autobusovej zastávke. Po chvíli prechádza vojenský nákladiak, ktorý ich akosi zabudol vyzdvihnúť...

Úsek 6, Deutsch Jahrndorf - Bratislava-Jarovce
čas v cieli úseku - 17:32 hod.; dĺžka úseku - 14,93 km; čistý čas jazdy - 0:43:07 hod.
Za Deutsch Jahrndorfom postupujem po zanedbanej asfaltke so zákazom vjazdu, smerujúcej k štátnej hranici. Po chvíli z nej zbieham na úzku poľnú cestu, ktorá ma privádza na unikátne miesto, takzvané „trojmedzie“, bod, v ktorom sa stretávajú hranice troch štátov. Na pár minút som sa zložil pri hraničnej kóte a v pokľudnej atmosfére nad zamračeným Podunajskom uvažujem, aké to tu muselo byť za čias totality – ostnatý drôt, vojaci, streľba do ľudí, ktorí chcel ujsť z tejto nešťastnej krajiny.
Telefonicky som otcovi oznámil, že sa nachádzam neďaleko (vlastne na dohľad od) hraničného priechodu Rajka, čiže za hodinu to na druhý koniec Bratislavy nestíham. Po krátkom uvažovaní, kde by ma mohol vyzdvihnúť, sme sa nakoniec dohodli na starom-známom a dobre dostupnom parkovisku v Jarovciach. Nadjazdom križujem diaľnicu D2 a za spustnutou colnicou hraničného prechodu Rusovce-Rajka sa po expresnom pobyte na maďarskom území vraciam nazad na Slovensko, pričom už po chvíli ma víta tabuľa „Bratislava“. Od samotného hlavného mesta som ešte pomerne ďaleko, no tri obce na pravom brehu Dunaja (Čunovo, Rusovce, Jarovce) k nemu patria už niekedy od 60.rokov. V Rusovciach i na okolitých cestách je stále pomerne rušno. Do cieľa prichádzam okolo pol šiestej, na malom parkovisku na okraji Rusoviec sa skladám pod strom, kde dojedám zásoby a odpočívam po takmer 150 kilometroch jazdy. Otec prichádza približne o polhodinu, nakladáme bike a hor sa domov.

Počasie - zrána jasno až polojasno, postupne pribúdanie oblačnosti a zamračené, bez dažďa, miestami veterno, tep.asi 28-30°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
148,19 km	7:53 hod.	6:28:45 hod.	23,45 km/h	62,3 km/h	Winden

MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009