Cyklo Tornanádaska - 5.august 2006

Cyklo Tornanádaska - 5.august 2006, so.

Úsek 1, Košice (sídl.Terasa) - Seňa
čas v cieli úseku - 10:34 hod.; dĺžka úseku - 19,45 km; čistý čas jazdy - 0:46:33 hod.
Pôvodne som chcel ísť na pešiu túru na Kojšovskú hoľu, lebo bolo mierne zamračené, no Rudolfovi sa nechcelo vystrčiť riť z postele – nasral som sa, vynadal mu, že je nevďačný a zostal som aj ja sedieť doma. Obloha sa postupne umúdrila – trocha sa potrhali oblaky a vykuklo slnko, čo mi nedalo pokoj. Zbalil som teda kapsy, hodil ich na bicykel a pomerne neskoro (no predsa), o 9:36 hodín vyrážam.
Ešte na Terase som zastal na čerpacej stanici Esso pri Všešportovom areáli a zakúpil „proviant“. Košice opúšťam v Barci a po hlavnej rýchlo smerujem na Šebastovce, Grajciar (časť Hanisky), no a napokon do Sene. Pri cintoríne je také malé námestíčko, tam som sa zložil a dal si prvú marsku.

Úsek 2, Seňa - Rešica
čas v cieli úseku - 11:34 hod.; dĺžka úseku - 18,82 km; čistý čas jazdy - 0:47:02 hod.
Seňa je plynulo spojená s Kechnecom, za ním sa len kúsok od hraničného prechodu s Maďarskom stáčam na miestnu komunikáciu smerom na západ. Keď som sa kochal pohľadom na Slanské vrchy, opäť sa zamračilo. Nevyzeralo to dobre, no pokračujem v ceste. Priemyselný park, ktorý míňam, minulý rok bol ešte len vo fáze prípravy terénu na stavbu a za ten čas sa stihol rozrásť o niekoľko podnikov. Nový povrch vozovky viedol už o čosi ďalej, potom idem kúsok po starom asfalte a posledné metre pred Perínom po starom-známom „tankodróme“. Cesta sa ďalej ťahá okolo osád Chym, Vyšný Lánec a obec Nižný Lánec po južnom okraji Košickej kotliny. Prechádza mierne zvlneným terénom pohoria Cserehát, zasahujúcom sem z Maďarska ako Bodvianska pahorkatina. V Buzici je posledná križovatka, ďalej už vedľajšia cesta ako „slepá ulica“ do Rešice. Z mapy zisťujem, že po neoficiálnej asfaltke sa dá dostať až do Janíka.

Úsek 3, Rešica - Hosťovce
čas v cieli úseku - 13:10 hod.; dĺžka úseku - 21,99 km; čistý čas jazdy - 1:06:24 hod.
Pri pamätníku padlým v druhej svetovej vojne s vyobrazeným maďarským vojakom zastavujem a študujem mapu. V tej, ktorú som mal po ruke, táto cesta značená nebola, tak som sa spýtal jedného miestneho dedka. Viackrát sa zakoktal, no vysvetlil mi, že hore sa dostanem len do Maďarska a ak chcem ísť do Janíka, musím sa pustiť popod dedinu.
Kúsok som sa teda vrátil a zabočil k futbalovému štadiónu. Daná cesta viedla kúsok ako spevnená, no nato už len ako poľná – skvelé, zvlášť keď uvážim, že deň dozadu trocha spŕchlo. Takto som z toho mal zablatenú brečku až pokiaľ neschádzam k hrádzi potoka Ida, kde sa práve motajú dve poľnohospodárske tatrovky. Tu sa vraciam na svoj pôvodný západný smer – tentoraz po poľnej ceste, miestami ani nerozoznateľnej od okolitých rolí. Keby aj tam bolo to mokré blato, neprešiel by som. Zemina je trocha vlhká, avšak to stačí, aby sa „kvalitne“ lepila na gumy a prskala kade-tade. Zdalo sa, že takto pôjdem večnosť, no konečne som vyšiel na dajakú starú vedľajšiu asfaltku od Budulova (časť Moldavy nad Bodvou). Odľahlo mi. Ak by sa totiž spustil dážď, keď som ťahal tým posratým poľom…
V Janíku som zašiel na autobusovú zastávku pri Jednote a pustil sa do nevyhnutného a neodkladného čistenia bicykla. Navyše som si dal tyčinku a log isostaru. Keď stúpam nad dedinu, vykuklo slniečko, takže moje putovanie sa hneď stalo krajším. Polia vystriedali lúky a blízke lesy, tvoriace štátnu hranicu a podľa deda Tibora vraj najlepšie na hubárčenie. Sponad obce Žarnov je celkom dobrý výhľad na okolie – východnú časť Košickej kotliny. Maďarmi obývaný Žarnov už poznám, prebehol som cez neho počas návratu z Gánoviec pri Poprade.
„Maďarský“ je vlastne celý kraj, no ja hovorím, že práve diverzita robí Slovensko zaujímavou krajinou. Po smere toku rieky Bodva sa stáčam a po západnom okraji pahorkatiny idem na juh. Turnianska Nová Ves je známa domčekmi ľudovej architektúry, po nej nasledujú Chorváty, ešte menšia dedina vkliesnená v dolinke medzi vyholenými kopcami, ktoré sa rozliehajú všade naokolo. Obyvatelia sa v minulosti zrejme zaoberali pastierstvom.
Vchádzam do lesíka. V zákrute pred Bodvou sa odpája spevnená cesta s osadenou tabuľou zákazu vjazdu. Tá vedie na maďarské územie, no neoficiálne. Vošiel som do Hosťoviec, poslednej obce na Slovensku a na jej konci si dávam pauzu. Priamo oproti mne bol na samom konci Silickej planiny nejaký kameňolom (aj z maďarskej strany), na opačnej strane zasa charakteristický Turniansky hradný vrch.

Úsek 4, Hosťovce - Turňa nad Bodvou (koniec)
čas v cieli úseku - 14:37 hod.; dĺžka úseku - 21,97 km; čistý čas jazdy - 0:58:54 hod.
Vydal som sa smerom k hraničnému priechodu, avšak v polke cesty badám čosi zaujímavé – železničný objekt. Mohla by to byť bývalá zastávka Hosťovce. Na prístupovej ceste bola reťaz s maďarským nápisom (zbadal som slovo „tilos“, domnievajúc sa, že ide o zákaz vjazdzu, no odignoroval som ho). Prekvapivo zisťujem, že objekt patrí MÁV a volá sa Hídvégardó. Okolo vedie trať Miskloc – Tornanádaska – Turňa nad Bodvou. Na maďarskej strane sú koľaje udržiavané (zo zastávky vedie vlečka do spomenutého lomu), od čiary zarastené kríkmi a vysokou trávou, existujú však.
Kým som si tam drzo fotil, zrejme ma spozorovali z neďalekej, lebo keď som sa vrátil na asfaltku, už na mňa čakal maďarský financ na Lade Niva. Keďže nehovorím maďarsky, musel som ho nasledovať na colnicu, kde si so mnou pohovoril slovenský hraničiar. Hranica vraj vedie v strede cesty (tá je spoločná) a ja som cez ňu nehanebne prebehol. Odpustili mi, evidentne som pre nich nepredstavoval žiadnu hrozbu. Akurát, že keď colníci pri kontrole pasu videli moje meno, zachechtali sa, Nádaskay a nevie maďarsky (neďaleko je totiž dedina s názvom podobným môjmu menu)!
Cesta vedie nivou rieky Bodva (maďarsky „Bódva“), ktorá si tu vykliesnila cestu medzi pohoriami Cserehát a Aggteleki karszt, čo je vlastne južná časť Silickej planiny. Po chvíli jazdy v minimálnej premávke križujem trať a vchádzam do už spomínanej malej dedinky Tornanádaska. Ťahá sa od hradskej po úpätie planiny, kde sa nachádza kaštieľ. Hneď vedľa hlavného ťahu č.27 na Miskolc leží malá koncová stanica trate vedúcej z metropoly Borsodu. Tam som si odpočinul, dal si tyčinku a popritom preštudoval mapu. Z dopravnej kancelárie ku mne podišiel maďarský železničiar. Iste bol sklamaný zistením, že nehovorím jeho rečou, pantomímou sme sa ale nejako dorozumeli. Na koľajisku bol akurát odstavený motorák Bzmot + vozne, ktorý sem dorazil z Miskolca.
Vydávam sa na ďalšiu cestu. Urobil som si ešte zachádzku 2-3 kilometre do obce Komjáti, sfotil železničnú zastávku a cez Tornanádasku sa pustil späť na Slovensko. Stále som bol fascinovaný prudko vystupujúcou krasovou planinou. Na hranici som presne o hodinu, ako som povedal colníkovi, keď ma upozorňoval na prevádzkovú dobu len do šiestej. Ani ma už nekontrolovali, mali ma v pamäti (koľko cyklistov tade asi denne prejde). Tentoraz nejdem Hosťovcami, ale po hlavnej do Turne. Prešiel som naprieč touto vyše dvojtisícou obcou, za Uhorska sídlom župy, neskôr okresným sídlom a na konci, s výhľadom na zrúcaný hrad, som sa na moment zastavil.

Úsek 5, Turňa nad Bodvou - Rudník
čas v cieli úseku - 16:04 hod.; dĺžka úseku - 22,69 km; čistý čas jazdy - 0:58:33 hod.
Pokračujem po hlavnej ceste č.50 od Zvolena dlhým rovným úsekom do Drienovca (Šomody). Nedalo mi nezabehnúť na železničnú zastávku. Starú budovu od súčasného perónu dvojkoľajnej trate č.160 delia zhruba tri zarastené a nepoužívané koľaje, kedysi zrejme patriace k výhybni Drienovec. Mal som šťastie – práve prechádzal nákladiak ťahaný dvomi červenými bardotkami.
Pri Slovnafte na začiatku Moldavy nad Bodvou opúšťam hlavnú cestu a zachádzam do centra mesta. Ďalšia hanba rodeného Košičana – stokrát som išiel okolo Moldavy, ale v jej strede som nikdy nebol. Pokračujem údolím Bodvy a hradská sa začína kľukatiť, pribúdajú kopčeky. O chvíľu vchádzam do osady Hatiny (časť Debrade); nachádza sa tam aj železničná zastávka trate č.168 do Medzeva. Má snáď najkratší perón, aký som kedy videl, cirka 10 metrov.
Na oblohe sa znova zamračilo, no to už mi je jedno. V Jasove zachádzam k jaskyni, teda k jej portálu, kde sa motalo množstvo výletníkov a naviac nemeckí rekreanti z kúpeľov Štós. Na serpentínach povyše Jasova predbieham dvoch cyklistov na horákoch, no tí ma opäť dostihli, keď som si v Rudníku zapisoval údaje z cyklocomputera.

Úsek 6, Rudník - Košice (sídl.Terasa)
čas v cieli úseku - 17:11 hod.; dĺžka úseku - 23,56 km; čistý čas jazdy - 0:57:59 hod.
Za dedinou nasleduje stúpanie na sedlo Podkova, najskôr pomerne dlhý úsek cez polia, ďalej les. Cyklistov som dobehol a na moje tempo už nemali. Ťahá sa mi trocha sťažka, preto som si asi v polke dal prestávku na marsku a isotonic. Vrcholom stupáka je sedlo Podkova (536 m.n.m.), oddeľujúce od seba masívy Holičky a Kojšovskej hole v rámci Volovských vrchov. Zjazd je podstatne kratší; pri osade Mlynský jarok v údolí Idy sa napájam na cestu vedúcu od Zlatej Idky. Pozvoľna klesám, miestami lúkou, inde lesom až po ústie riečky do vodnej nádrže Bukovec, odtiaľ stupák a som v Hýľove. Brehy vodárenskej nádrže sú posiate porastom, takmer ju nevidieť. Nasleduje prudký tiahly zjazd, na ktorom som minule prešiel hranicou 70 km/h (aj teraz nový rekord – 73,1 km/h), končiaci v Nižnom Klátove. Postupne prechádzam do Myslavy a odtiaľ hore kopcom na KVP. Na Bernolákovu ulicu prichádzam o 17:11 hodín po bezmála 130 kilometroch jazdy.
Nasledujúci deň prišiel z Prahy Tibi s Helenou; my kupujeme „lakovky“ a inak prebiehajú prípravy na pradedov pohreb. To bola nedeľa, 6.augusta. Počasie bolo zlé, aj spŕchlo, takže nijaké outdoorové aktivity by sa i tak nekonali.

Počasie - do 25°C, miestami chaldno, súvisle zamračené, miestami polooblačno, prevažne veterno, bez dažďa
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
128,48 km	7:35 hod.	5:35:25 hod.	23,34 km/h	73,1 km/h	Nižný Klátov

MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006