Streda bola významným dňom – po dlhom čase som napokon dokončil bakalársku prácu a dal ju konečne vytlačiť a zviazať. Síce sa mi do Nitry nechcelo ráno vstávať, predsa len miernu únavu po malofatranskej túre nešlo zaprieť, no chcel som to mať tak povediac za sebou. Zvyšok týždňa sa nesie v takom lenivom duchu, na piatok som plánoval túru s Viliamom, no ten si napokon chcel odpočinúť po troch dňoch strávených v Nitre. Túra sa teda presúva na sobotu, ibaže druhým do partie bude Tomáš Radecký. Cieľom by mali byť Strážovské vrchy, ešte večer však váham s výberom konkrétnej lokality. Keďže však mám vziať auto a pri dlhej ceste nechcem riskovať nejaké problémy (navyše o týždeň s ním musíme pocestovať do Budapešti), volím relatívne neďaleký Marhát.
Ráno po trhanom spánku vstávam okolo šiestej. Po káve a ľahkých raňajkách kontrolujem, či som vzal všetky potrebné veci, nato bez toho, aby som zobudil ostatných členov domácnosti, sadám do auta, cúvam z dvora a naberám smer Lužianky. Na železničnej stanici by som mal o siedmej vyzdvihnúť Tomáša Radeckého. Počasie vyzerá sľubne, obloha je jasná, vzduch už zrána relatívne teplý. Mestský bus prichádza načas. S Tomášom sa vidíme po dlhšej dobe, prvý raz od grilovačky na začiatku júla. Cestou na Radošinu sa teda bavíme o tom, čo je nové.
Východiskom túry je teda Radošina, kam prichádzame po pol ôsmej. Auto nechávame pri železničnej stanici a po posledných prípravách (prezutie vibramiek, zamknutie auta...) vyrážame o 7:40 hodín. Spočiatku postupujeme po asfaltke, z Radošiny kráčame pozdĺž hlavnej cesty na Nitriansku Blatnicu, kde sa stáčame ku kostolu a stúpame do kopca. Vzduch je dusný, dosť sa zapotíme. Na konci asfaltky vedúcej z Blatnice míňame rad odstavených áut, k jednému z nich sa práve z lesa priplichtil starší pán, ktorý mal v rukách dva košíky plné húb. Vraj to v tejto dobe v lesoch „kvitne“, je možné, že hubárov ešte stretneme. Na ďalšieho hubára sme narazili o kúsok vyššie, ten nám popisoval akúsi svoju cestu na Marhát, o ktorej sme napokon zistili, že je to vlastne značená trasa. Po chvíli stúpania lesnou cestou sa dostávame na lúku, k rázcestiu Jurko (390 m.n.m.), nad ktorým si pri rotunde sv.Juraja dávame krátko po deviatej pauzu na občerstvenie. Okolo rotundy je rozostavené lešenie a stavebný materiál, prebieha tu teda akási rekonštrukcia.
Povyše rotundy stúpame kúsok pomerne prudko, nato sa napájame na lesnú cestu, ktorá nás pozvoľna privádza na Sedlo pod Marhátom (690 m.n.m.). K vrcholu vo výške 748 m.n.m. je to ešte približne desaťminútový výšľap po úzkom chodníku vedúcom okolo telekomunikačného vysielača. Od rázcestníka pokračujeme ešte kúsok vyššie k rozhľadni, ktorá na tomto mieste stojí od roku 2008. Lepší výhľad znemožňuje zakalený vzduch, napriek tomu však vidieť na Považie, do severnej časti Inovca či na Tríbeč. Na odpočívadle pod rozhľadňou si potom dávame krátku pauzu na občerstvenie. Musím povedať, že s tým výstupom na Marhát už bolo na čase – jeden z najbližších vrchov a pritom za dvanásť rokov, čo bývam v Alekšinciach, som naň vyliezol až teraz.
Z dusného lesa schádzame širokou lesnou cestou k osade Jelenie jamy. Odkedy som tu bol naposledy, teda od júna minulého roka (Cyklo Bojná), vyrástol poniže majera malý areál so solárnymi panelmi. Na oblohe pribúda mrakov, možno dnes ešte spŕchne. Asfaltkou zostupujeme na sedlo, nazývané aj Kamenné vráta, kde sa napájame na cestu vedúcu od Moravian nad Váhom na druhú stranu pohoria. Až do Bojnej sa však po nej zísť nedá, kúsok pod hrebeňom totiž z ničoho nič končí. Povyše sedla postupujeme inou asfaltkou, stúpajúcou v smere hrebeňa na rázcestie Kostolný vrch (525 m.n.m.), kde sa o 11:20 odpájame od červenej trasy a pokračujeme miernym zostupom na Gonove lazy. Blatistá lesná cesta nás pomaly privádza do otvoreného, lúčnatého terénu, a od spomínaného rázcestia Gonove lazy (440 m.n.m.) pomerne prudko klesá do údolia Striebornice. Z lesa ústime na asfaltovú cestu vedúcu na Jelenie jamy a po minútke chôdze v smere potoka sa o štvrť na jednu dostávame na rázcestie Výtoky (240 m.n.m.).
Po krátkej pauze na vydýchanie a letmom pohľade do mapy, z ktorej zisťujeme, že nás čaká asi najnáročnejší úsek, pokračujeme hore údolím. Asfaltová cesta, lemovaná zástavbou chatiek, pozvoľna stúpa k akémusi detskému táboru, odkiaľ prechádzame opäť do lesa a už od úvodu prudko vystupujeme hore svahom. Nad prvým stúpaním musím nejakú tú minútku vyčkať na Tomáša, ktorému to hore kopcom dnes ide nejak slabšie, vyššie sa potom takmer až šplháme po vápencových skalkách a ďalšiu krátku pauzu si dávame pri vstupe do jaskýň na Dolnom Sokole. Povyše sa ocitáme na temene skalky, z ktorej sa nám núka výhľad na bezprostredné okolie, predovšetkým neprehliadnuteľný Marhát. O štvrť na dve sa potom na rázcestí Krahulčie vrchy (530 m.n.m.), čo je tiež názov tejto časti Považského Inovca, skladáme k obedňajšej pauze.
Ďalší plán je prejsť po hrebeni na sedlo Havran a odtiaľ zbehnúť cez Čertovu pec do Radošiny. V prípade núdze to však z hrebeňa môžeme stočiť ešte pred Havranom. Najedení a sčasti zrelaxovaní pokračujeme v postupe hrebeňom. Pred sebou máme zdĺhavý monotónny úsek chôdze lesom, zdolávame niekoľko menších stúpaní a klesaní, kráčame lesnými i cestami i úzkymi chodníkmi, predierajúcimi sa porastom. Obloha sa medzičasom zatiahla a už sa znova začína vyjasňovať. Na rázcestie Striebornica (430 m.n.m.) prichádzame o 14:45 hodín. Najskôr sa dohadujeme na ďalšej trase – vzhľadom na Tomášovu únavu nebudeme pokračovať na Zlatý vrch a Havran, ale zlezieme priamo na Čertovu pec. Pre mňa trocha sklamanie. Nato si dávame niečo pod zub a po krátkom odpočinku sa dávame na zostup.
Značená trasa sa v úvode klesania dosť kľukatí, zväčša kopíruje priebeh lesných ciest, ktoré nás privádzajú do údolia Radošinky. Úzkou nivou tohto potoka kráčame po rovine, pričom pomedzi stromy na nás opäť páli slnko. Cestou stretáme zopár peších turistov i nejakých cyklistov. Po asi trištvrťhodine sa ocitáme na rázcestí Koliba pod gaštanom, ktoré sme však takmer minuli – rázcestník je totiž schovaný v poraste žihľavy a inej hávede. Neďaleko odtiaľ míňame jaskyňu Čertova pec a povedľa sa ocitáme pri rovnomennom motoreste, kde sme o štvrtej zakotvili približne na hodinu. K tejto pauze nás donútil Tomášov hlad a môj smäd. Tentokrát však iba kofola.
Záver od Čertovej pece do Radošiny je síce pomerne krátky, no pre silnú páľavu a fakt, že musíme postupovať pozdĺž frekventovanej hlavnej cesty, dosť nepríjemný. Očividne najmä pre kolegu Radeckého, na ktorom je doslova vidieť, že tejto túry má takpovediac plné zuby. Pešiu časť túry končíme v Radošine o 17:25 hodín. Cestou do Nitry, kde som vysadil Tomáša, sme sa ešte zastavili pri železničnej stanici v Lužiankach, kde sme absolvovali krátky pokec s Tomášom Kazánom a Janou Magátovou.
Počasie - polojasno až polooblačno, slnečno, veterno, tep.asi 28-30°C Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
