Keďže včerajšia cyklistika, hoci vzdialenosťou nie práve rekordná, dala zabrať, plánujeme na piatok menej náročnú túru (okrem cyklotúry je príčinou aj oprava podrážky na turistických topánkach, ktorá mi rupla v Tatrách) v oblasti nie príliš vzdialenej od Košíc. Ráno vyrážame z domovskej stanice vlakom Os 8706 (pravidelný odchod 7:49 hodín) smer Prešov, kde o trištvrte na deväť prestupujeme na osobný vlak č.9107 (Prešov – Humenné). Po krátkej jazde poloprázdnou súpravou vystupujeme v uzlovej stanici Kapušany pri Prešove krátko pred deviatou. Ešte foto odchádzajúceho vlaku a staničnej budovy a vyráža sa...
Od stanice ležiacej na okraji obce prechádzame popri trati č.193 k skladisku pohonných hmôt spoločnosti Slovnaft, za ktorým križujeme riečku Sekčov a jednou z novovybudovaných ulíc začíname stúpať. Na konci zástavby sa rozhodujeme, či použiť prudšiu značenú cestu alebo sa vydať doprava po „skratke“ deda Albína. Napokon dávame prednosť zelenej značke, keďže je to už pár rokov, čo sme išli po druhej zmienenej trase a nie je isté, či by sme si ju vybavili. Každopádne je pred nami poriadne prudké stúpanie južným svahom Kapušianskeho hradného vrchu (504 m.n.m.), kúsok postupujeme borovicovo-dubovým porastom, vyššie sa miestami ocitáme v exponovanom teréne s výhľadom na Kapušany, severný okraj Slanských vrchov a čiastočne aj Prešov. Na nebi niet ani jediného oblaku, neznesiteľné teplo a slnečná páľava vyháňa na naše telá celé záplavy potu. Na spotené končatiny sa následne nepríjemne lepí ihličie, semená lúčnych rastlín a prach vyschnutej zeme.
Hoci geografi radia Stráž aj s Kapušianskym hradom k Spišsko-Šarišskému medzihoriu, geologicky sa tento neovulkanický masív vyvíjal spolu so Slánskymi vrchmi, pričom tvorí ich severné predpolie. Vzhľadom na intermediárny charakter vulkanizmu človeka pri pohľade na výrazné strmé kužele Stráže a Lysej Stráže napadne, že ide o sopúchy stratovulkánov, avšak prejavy sopečnej činnosti v strednom miocéne boli na tomto mieste povrchové iba sčasti. Prevažne sa teda jedná o plytké podpovrchové intrúzie andezitovej magmy, vytvárajúcej po oderodovaní terciérnych morských sedimentov kužeľovité lakolity. Dominantnou horninou je andezit, ktorý stretávame na každom kroku.
Na hrade sa ocitáme o 9:50 hodín, Rudolf sa vyberá preskúmať zrúcaniny, Michal sa ešte motá po lúke a ako správny biológ pozoruje tunajšie rastliny a na ne naviazané spoločenstvá živočíchov, kým ja sa usádzam na jednom z múrov, pamätajúcich vyčíňanie Tökölyho a Rákociho kurucov i cisárskeho vojska, a kochám sa výhľadom. Hrad je starý, jeho základy položili v 13.storočí na mieste bývalého slovanského hradiska, počas mocenských bojov za vlády Karola Róberta bol prvý raz zničený a obnovy sa dočkal až roku 1410. Po zmene viacerých majiteľov, vrátane protihabsburgských vzbúrencov i cisárskych vojakov, bol definitívne zničený z úradného rozhodnutia roku 1715.
Iných návštevníkov okrem nás niet. Po krátkej pauze na občerstvenie sa vyráža ďalej. Na hlavnom nádvorí sa nám podarilo nájsť užitočné vrecko, ktoré tu zabudol akýsi turista, no pre zmenu som tam takmer nechal klobúk. Značenie je kvalitné, a to aj napriek tomu, že táto oblasť nepatrí na východnom Slovensku medzi najfrekventovanejšie. Riedkym bukovým lesom postupujeme po širokej lesnej ceste, zakrátko míňame prameň Kelemenka a pozvoľna klesáme hrebeňom Kapušianskeho hradného vrchu až na miesto zvané Kikapa (ľudová skomolenina z maďarského Kőkapi, čiže „kamenná brána“). Nachádza sa tu murovaná Božia muka a drevený kríž s letopočtom 1999. Obďaleč sa z dusnoty lesa vynárame na Fintických svahoch, erodujúcom andezitovom brale, a po krátkom postupe prichádzame ku kameňolomu, kde mi nedalo sa nezastaviť. Michal s Rudolfom ma zatiaľ počkali na neďalekej autobusovej zastávke, ležiacej pri miestnej komunikácii Fintice – Záhradné.
Za Fintickým sedlom (425 m.n.m., 11:20 hodín) akosi strácame značku. Po rýchlom pohľade do mapy sa púšťame intuitívne po najlepšie upravenej ceste, ktorá nás nanešťastie privádza do hornej časti dobývacieho priestoru lomu Záhradné. Poblúdili sme, no má to aj isté výhody – za prvé sa nám otvára výhľad na severné okolie Stráže (740 m.n.m.), blízku Lysú Stráž, náš cieľ, a tiež kopce pohoria Čergov. Za druhé máme možnosť odobrať vzorky hornín a pozorovať rôzne geologické fenomény ako postupnú koróziu miestneho (hyperstén-amfibolického) andezitu, exfoliáciu – zvetrávanie formou odšupinaťovania vplyvom teplotných zmien, ako aj guľovitú odlučnosť na andezitových lávových prúdoch (zrejme subakvatických).
Postupne sme vystúpali až na samý vrch lomu, no ďalej sa vyjazdená cesta strácala a aj zábrany upozorňovali na možnosť zosuvu. Vstupujeme do hustého porastu a nejakú chvíľu stúpame na terénnu eleváciu v mape označenú ako Maliniak (595 m.n.m.), odkiaľ prudko zostupujeme na miesto, ktoré možno klasifikovať ako sedlo. V okruhu asi 100 metrov od nás sa križuje viacero lesných ciest, snažíme sa naraziť na tú „správnu“, značenú. Keďže poniže našej pozície značku nenachádzame, s miernymi nervami sa stáčame smerom hore, kde zaznamenávame úspech. Žltou smerujeme mierne na severozápad, cestu na niekoľkých miestach znepriechodňujú pováľané buky. Inak ale monotónny postup zakončujeme o 12:54 hodín pri rázcestníku na sedle Stráže (449 m.n.m.).
Za sedlom prechádzame lúkou s výhľadom na Šarišský hrad, na okraji lesa si dávame krátku pauzu a zahajujeme výstup na Lysú Stráž (697 m.n.m.). Už zakrátko sa idylka znova mení na boj. Po prvom závale ešte netušíme, že práve tá strana kopca, ktorou prechádzame, je poznačená rozsiahlym polomom a s pribúdajúcimi výškovými metrami takmer nepriechodná. O tom sme sa vzápätí presvedčili na vlastnej koži. Polom je už zrejme staršieho dáta, stromy sú vyschnuté, značky nikde. Na moment sa zastavujeme, dopĺňame v páľave vypotené tekutiny a dávame si čosi pod zub, nato sa snažíme nepriechodný úsek obísť. Nemáme nijakú predstavu, ako ďaleko od vrcholu sa nachádzame a či má cenu pokračovať v stúpaní. Keďže sa nerysuje žiaden oporný bod, rozhodol som sa vzdať a zavelil k návratu. Teraz ma to trocha mrzí, mali sme vytrvať. Každopádne sa dávame na zostup mimoriadne strmým svahom Lysej Stráže. Po krkolomnej „kĺzačke“ ústime z lesa do krovia a následne na lúku, ktorou pozvoľna zostupujeme mimo značnej trasy až do obce Kanaš.
Zásoby vody sa nám stenčili na minimum, už sme sa nemohli dočkať prvých domov dediny, niekde nablízku totiž musí byť aj krčma. Pošťastilo sa – na jednu celkom vyhovujúcu sme narazili hneď vedľa kostola, zložili unavené údy na terase a „roztočili“ to vo veľkom štýle – s radlerom a kofolou. Takto sme si dopriali bezmála hodinku oddychu, keďže vlak z Veľkého Šariša nám mal ísť až po trištvrte na päť. Z Kanaša postupujeme peši asfaltkou, sem tam nás minie nejaké auto, krátko stúpame, pričom v záreze cesty obdivujeme niekoľko metrov mocný sprašový profil pravdepodobne pleistocénneho veku. Križujeme hlavnú cestu č.68 (Košice – St.Ľubovňa) a okolo areálu Pivovarov Topvar vstupujeme do mesta Veľký Šariš, kde túru končíme na železničnej stanici o 16:20 hodín. Vlak Os 8773 z Lipian má približne 10 minút meškanie, no bez prestupu nás dopraví až do Košíc (príchod 17:55 hodín). Pôvodne sme plánovali vyraziť večer do mesta, no pre únavu z dnešnej túry z toho zišlo.
Počasie - jasno, slnečno, bezveterno, tep.asi 30°C Účastníci - Michal Dvořan, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
