Tatry (deň 3) - 30.december 2007

Tatry (deň 3) - 30.december 2007, ne.

Po včerajšej ľahšej túre na Sliezsky dom sme mali v pláne zakončiť decembrový tatranský pobyt a tiež tohtoročnú turistickú sezónu výšľapom na Téryho chatu. Vstávanie sme prispôsobili vlaku Os 8205 s pravidelným odchodom o 7:49 hodín, no vyraziť z penziónu Bělín sme boli napokon pripravení iba dvaja. Prečo posledný člen našej výpravy (Rudolf) ono ráno trucoval, je vo hviezdach.
Keďže čas nás tlačil, padlo rozhodnutie rozdeliť sa. Niečo po pol opúšťam penzión a spolu s jedným Poliakom (napokon tiež išiel na Téryho chatu) sa presúvam k železničnej stanici, kde po nákupe lístkov ešte hodnú chvíľu vysedávam vo vlaku. Do Starého Smokovca prichádzam o 8:05 hodín a hneď vyrážam na túru.
Od stanice tatranských elektrických železníc vystupujem okolo hotela Grand k pozemnej lanovke a asfaltkou pokračujem na Hrebienok. Dole je úplne „suchá“, ani na polomovisku niet súvislej snehovej pokrývky. Cestou nestretávam ani dušu. Ešte pred vstupom zelenej značky do lesa sa kochám výhľadom do Podtatranskej kotliny. Inverzia sa drží aj dnes. Opar, hoci už nie tak hustý ako po predošlé dni, siaha zhruba niekde pod Smokovce, južnejšie sa z neho vynárajú vrcholky drobného pohoria Kozie chrbty a ďaleko nápadnejšie Nízke Tatry, zvlášť neprehliadnuteľná Kráľova hoľa (1946 m.n.m.).
V lese je až na chvíľkové zabzučanie križujúcich sa vozov pozemnej lanovej dráhy celkom kľud. Hlavou mi beží množstvo myšlienok. Okolo 8:45 hodín sa vynáram z lesa poniže vrchnej stanice lanovky, pri turistickom hríbiku (1284 m.n.m.) len krátka pauza na vydýchanie a poza horský hotel Hrebienok pokračujem ďalej – červenou trasou kultovej Tatranskej magistrály. Kiež by sa mi ju konečne podarilo prejsť.
Postupujem dosť rýchle, len miestami ma mierne brzdia skialpinisti, pomaly vykračujúci na „tuleních pásoch“. V okolí rázcestia nad Rainerkou (1304 m.n.m.) je chladnejšie, no zahrievam sa výšľapom od Veľkého Studeného potoka k Obrovskému vodopádu. Za ním vyliezam z lesa do exponovaného terénu kamenného poľa. Chodník sa mierne kĺže. Ďalším oporným bodom je Zamkovského chata (1475 m.n.m., 9:22 hodín) v ústí Malej Studenej doliny, odkiaľ po pauze na občerstvenie začína vlastný výstup na Téryho chatu. Spočiatku kráčam ihličnatým lesom, pribúda snehu, zakrátko prechádzam opäť do otvoreného pásma kosodreviny. Oko potešia nové výhľady – dominuje Prostredný hrot (2440 m.n.m.), najvyšší vrch Prostredného hrebeňa, menej nápadný je západný okraj masívu Lomnického štítu a v samom závere doliny sa vypína Ľadový štít (2627 m.n.m.), kedysi považovaný za najvyšší v Tatrách (vraj z poľskej strany sa tak javí).
Najviac mi však do oči udiera „svah“, prvý strmák, ktorým o chvíľu budem šľapať. Snehu je podstatne menej ako minulé roky, ani návleky nepotrebujem. Zimná trasa dolinou sa od letnej mierne odkláňa, krížom cez zasneženú pláň ma privádza na úpätie svahu. Po krátkej pauze naberám odvahu sa dávam sa na výstup. Ide to pomerne rýchle, no brzdiť ma pomaly začína na december neprirodzené teplo. Leje sa zo mňa, z tela sála charakteristický puch ako keď človek dve hodiny sedí v saune. Na svahu je vyšľapaných množstvo stôp, či už peších alebo lyžiarskych. Čas od času zastanem a dívam sa smerom na juh. Popradskú kotlinu už úplne pohltila súvislá vrstva oparu, kým tu hore je počasie nádherné. Svah sa z výšky vôbec nezdá taký „nebezpečný“, ako keď naň človek hľadí zdola.
Vstupujem do úžiny, pohlcuje ma tieň, no zakrátko opäť šľapem hore kopcom. Chatu už mám vo vizuálnom dosahu, avšak tento druhý svah je dosť strmý a mierne sa kĺže. Smerom dole to bude horšie. V cieli, teda pred Téryho chatou (2015 m.n.m.), sa ocitám o 10:42 hodín. Výhľady sú odtiaľ úžasné – v závere doliny oba vrcholy masívu Ľadového štítu, Baranie sedlo i Sedielko. Na „more“ hmly v Podtatransku sa neviem vynadívať – inverzný jav ako z učebnice.
Na verande sa sušia lyže a posedáva zopár uťahaných turistov. Vnútri je dosť ľudí, každý stôl už ktosi okupuje, no miesta sa mi ušlo. Ceny neskúsenému bažantovi vyrazia dych (vysokohorská prirážka), no aspoň to turistické minimum (guláš, čaj) si dám. „Segedín máte?“ vravím pri okienku. „Koho?“ nechápe tatranský vlk. Druhý raz hovorím pomaly a po slovensky: „Segedínsky guláš...!“ „Guláš máme...,“ a už sa chápeme. Inak chatár je dnes nejako mimoriadne prívetivý, nie jak vtedy s tou plastikou :)
Medzitým dorazila partia, ktorú som na svahu predbiehal. Pri odchode mi zaželali šťastnú cestu. Dúfam, že bude. Ísť dole tým svahom je na nervy, či už je veľa snehu alebo nie. Návleky a po dlhej dobe palica by mi mali pomáhať. Naposledy vrhám pohľadom na končiare a o 11:25 hodín opúšťam kráľovstvo skál a snehu.
Poniže chaty sa už hore svahom driapu celé zástupy ľudí – poväčšine tých menej zdatných turistov. Zostupujem opatrne, šmýka sa. Pod svahom prechádzam krížom cez tú zasneženú pláň a pásmom kosodreviny v rýchlosti pokračujem dole Malou Studenou. Na „Zámke“ sa mám stretnúť so spoluturistami, i tak sa stalo – o 12:15 hodín. Otec s Rudolfom popíjali čaj na terase chaty, zaplnenej do posledného miesta všemožnými tiežturistami, zahraničnými rekreantmi, ba dokonca psičkármi! Človek úplne zabudne, že je v Tatrách, pripadá si ako v centre nejakého veľkomesta. Rovnako je to i pri zostupe po červenej, magistrále-diaľnici, a v okolí Rainerovej chaty a na Hrebienku (13:20 hodín) ani nehovoriac.
Na popud mojich súputnikov sme zašli do bufetu v hornej stanici pozemnej lanovky, kde úplne strácame ilúzie o starých-dobrých Tatrách. Čosi naznačila už naša návšteva na Skalnatom plese, no teraz už viem, že „najmenšie veľhory na svete“ sa nevratne menia a ich atmosféra, nám tak známa z detstva, sa vytráca. Nahrádza ju komercia, snaha pritiahnuť solventných výletníkov, lyžiarov, Rusov, Poliakov... Nekritizujem, konštatujem. Len mi je ľúto, že tradičných turistov nahrádzajú títo mastniaci*).
Pri zostupe asfaltkou (jak na promenáde) stretávam lychapárov, ktorí sa sem z Popradu doviezli historickou tatranskou električkou, takzvanou Kométou. Ostatne, ešte sme ju stačili fotograficky zachytiť na stanici Starý Smokovec, kam prichádzame o 15:25 hodín. Spoj do Tatranskej Lomnice nám ide zakrátko – Os 8220 o 15:52 hodín. Na večeru nejdeme hneď, nakoľko potrebujem po túre na chvíľu zložiť kosti. Až okolo šiestej sme opustili Bělína s úmyslom ísť sa navečerať. Neúspešne – „stoják“ už bol plný, pajzle (U starej matere, Gazdovská izba, Grill) taktiež a v hoteli Tatry nás nechali čakať 15 minút na jedálny lístok. Ako by nás ani nevideli. Napokon na izbe dojedáme zvyšky vlastných zásob, pričom sledujeme akýsi duchaplný program v bedni.
Nasledujúceho dňa, na Silvestra, dávame Tatrám zbohom a čo možno najkratšou cestou sa vraciame domov. Do konca roka 2007 ostáva už iba pár hodín. Ten ďalší bude rokom veľkých výziev a veľkých skúšok.

Počasie - slnečno, jasno, miestami mierne veterno, tep.asi -4°C
Účastníci - Róbert Nádaskay, Rudolf Nádaskay (časť), Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy - *) mastniak - trampský, resp.čundrácky termín pre človeka, ktorý nezapadá do kolektívu ostrieľaných trampov. Odlišuje sa napr.výbavou - nové (nevydraté) rifle, vyžehlená košeľa, lesklý kotlík...

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007