Svoje predsavzatie podniknúť počas každého víkendu, ostávajúceho do konca roka, nejakú jednodňovú akciu, naďalej plním. Po piatku strávenom výpomocou na dni otvorených dverí na GFÚ a oddychovej sobote túru uskutočním i tentoraz až v posledný deň týždňa. Cieľom je oblasť Železných hôr, rozprestierajúcich sa na východ od Prahy na pomedzí stredných a východných Čiech. Na prednáškach z regionálnej a historickej geológie som mal možnosť dozvedieť čo-to o jej pestrej geologickej stavbe, no niet pochýb, že zaujímavé budú Železné hory i po stránke turistickej.
Východiskom je Heřmanův Městec, malé mesto na východnej strane pohoria, kam sa dá dostať celkom solídne jazdiacou lokálkou. Z Prahy vyrážam pomerne neskoro, vlak z „hlaváku“ mi ide o 6:48 hodín, no na stanici som približne s 20-minútovým predstihom. V takmer prázdnom rýchliku R 705 Galán (smer Luhačovice) sa stíham naraňajkovať ešte predtým, než krátko po trištvrte na osem vystupujem v uzlovej stanici Přelouč. Na koľajisku pred staničnou budovou, zahalenou do hustej hmly, už stojí pristavený motorový vozeň rady 810, takzvaný autobus. Spočiatku doň nasadá iba zopár „nešťastníkov“ vrátane mňa, po príchode osobáku z Pardubíc sa však zapĺňa skoro do posledného miesta. Rovinaté Polabie južne od Přelouče postupne prechádza do pahorkatého terénu na východnej strane Železných hôr. Hmla sa rozostupuje, odhaľujúc nad sebou jasnú modrú oblohu. Doposiaľ v belavom opare schovaná krajina otvára každé svoje zákutie. Do Heřmanovho Městca trvá jazda vlakom zhruba dvadsať minúť, väčšina osadenstva vozňa však pokračuje až na konečnú do Prachovíc.
Vzduch je ešte stále dosť chladný, ba v tieni sa na tráve ešte drží nočná námraza. Slnko, žiariace z belasej oblohy, však krajinu aspoň čiastočne rozohrieva. Po letmom pohľade do mapy vyrážam o 8:35 hodín, kráčajúc od stanice na ospalé Náměstí míru. V jeho strede sa skvie kostol sv.Bartolomeja, obklopený množstvom historických budov. Kúsok obďaleč sa nachádza barokový kaštieľ (dnes domov dôchodcov) s rozsiahlym a dobre udržiavaným parkom, ktorým prechádza aj modrá turistická trasa. Za oborou parku kráčam cez akúsi chatovú osadu a pozvoľna stúpajúc pokračujem po štrkovej ceste na Kostelec u Heřmanova Městce. Zisťujem, že priebeh značky sa v reále odchyľuje od situácie v mape, kde zostupuje do údolia a ťahá sa pozdĺž železnice. Namiesto toho od kostola, umiestneného na vŕšku nad obcou, postupujem úzkou asfaltkou do lesa, pričom po pár minútach sa ocitám pri oplotení nejakého vojenského areálu (súdiac podľa rôznych výstražných tabúľ). Napokon však ide o sklady štátnych hmotných rezerv. Azda prvé väčšie stúpanie ma privádza k osade Nerozhovice, odkiaľ pomerne prudko do kopca kráčam popri hlavnej, no málo frekventovanej autoceste. Povyše Nerozhovíc sa potom značená trasa odpája na spevnenú cestu.
Z vrcholu stúpania pomaly klesám okrajom polí do Vápenného Podola (477 m.n.m., 10:10 hodín), kde pár minút pauzujem na námestí. Názov obce je príznačný, najbližšie okolie je totiž budované devónskymi a silúrskymi horninami, vápencami, ktoré sa ťažia v neďalekom veľkolome v Prachoviciach. Kvôli ťažbe kameňa bola do Prachovíc vybudovaná odbočka železničnej trate, ktorá pôvodne viedla do Vápenného Podola – tá však bola na úseku od Tasovíc roku 1977 zrušená. Zaujímavosťou je pomerne veľké stúpanie trate, až 35 promile.
Z Vápenného Podola pokračujem po modrej, z dediny kráčam okrajom lúk a nato vstupujem do lesa. Stretám prvých turistov. Na polovicu novembra je netypicky teplo, čo mi však rozhodne neprekáža. Uprostred lesa míňam kótu Na Hranicích (565 m.n.m.), nato klesám naprieč lúkami k poľnohospodárskemu družstvu v Seči, kde ma sprevádza hlasné, hlboké bučanie kráv. V Seči (532 m.n.m., 11:05 hodín), malom meste ležiacom uprostred Železných hôr, sa nakrátko zastavujem, občerstvujem a nazerám do mapy. Moje ďalšie kroky smerujú popri autoceste, okolo kempu k vodnej nádrži Seč. Hladina je nízka a po obnažených kamenitých brehoch posedávajú rybári. Popri jazere kráčam úzkym chodníkom, žltá trasa ma ďalej vedie cez chatovú osadu až k rázcestiu Na Předělu (488 m.n.m.). Hodinky ukazujú rovných dvanásť hodín, poludnie, je teda čas na obedňajšiu pauzu.
Od Předělu niekoľko desiatok metrov pokračujem pozdĺž hradskej, na rázcestí Javorka (509 m.n.m.) však opäť prechádzam na lesnú cestu, smerujúcu k rovnomennej horárni. Od tej ma čaká krátky, no prudký zostup dolu západnými svahmi Železných hôr. Dôvodom, prečo sú na západe vyvýšené a ostro ohraničené od susednej Hornosázavskej pahorkatiny, je tektonika – strmo sa dvíhajúce svahy Železných hôr sú vlastne povrchovým prejavom výzdvihu na železnohorskom zlome. Kľukatým chodníkom schádzam do obce Běstvina (338 m.n.m.), kde si dávam krátku, bezmála desaťminútovú pauzu. Hlavnou pamätihodnosťou Běstviny je barokový kaštieľ Herzogenbergovcov zo 17.storočia. Posedenie v pokľudnej atmosfére dediny (napadlo ma dokonca dať si pivko, no času je málo...) zamieňam za výšľap nazad do Železných hôr. Nad Běstvinou postupujem lesnou cestou, ktorá sa na rázcestí Županda vnára do riedkeho listnatého lesa. Nasleduje prudký výšľap na Kubíkovy duby (494 m.n.m.), odkiaľ naopak klesám. Zostup lúkami ma privádza do osady Horní Počátky. Asfaltkou, ktorou prejde nanajvýš jednou auto za pol dňa, sa presúvam k malej vodnej nádrži Peklo (385 m.n.m.). Nepohnutá hladina jazera reflektuje náladu dnešného dňa – pokojnú a melancholickú.
Od Pekla klesám pomedzi chatky k rázcestiu V Koutinách (376 m.n.m.), kde o štvrť na tri dávam rýchlu prestávku na občerstvenie. Pozvoľné klesanie Pekelským údolím, skalami lemovaným prielomom Zlatého potoka, ma privádza až na Hedvikov (340 m.n.m.). V mieste, kde sa údolie rozširuje, sa nachádza akási strojárska fabrika. Obďaleč cestou ústiaca z doliny prichádzam na rázcestie na okraji Třemošnice (315 m.n.m., 14:40 hodín), odkiaľ je to do centra mesta iba na skok. Kráčajúc v ústrety ostrej žiare zapadajúceho slnka sa pomaly blížim k cieľu – k železničnej stanici. Túru končím tesne pred treťou. Keďže čakáreň je otvorená nepravidelne v závislosti od odchodov vlakov, pár minút do príchodu pokladníčky vysedávam pred stanicou. Čas som využil na olovrant. Vonku sa postupne ochladzuje, takže možnosť posedieť si v čakárni, mimochodom celkom dobre vybavenej, mi prišla vhod.
Třemošnici opúšťam osobným vlakom č.15922 o 16:12 hodín. Motorový vozeň sa v zastávkach lokálky zapĺňa takmer do posledného miesta, plný je takisto nadväzný rýchlik R 620 z Brna do Prahy. V Čáslavi, kde prestupujem, je menším prekvapením existencia dvoch staničných budov, nachádzajúcich sa od seba asi sto metrov a oddelených koľajiskom. Do Prahy si musím postáť, čo však vzhľadom na asi iba niečo vyše hodinovú dobu jazdy nie je žiadna tragédia. Akurát po dnešnej a tiež minulej skúsenosti z Ústí nad Labem bude lepšie tieto turistiky uskutočňovať v sobotu. Predsa len, čím bližšie koncu víkendu, tým väčší nával smerom na hlavné mesto. Po príchode do Prahy mierim z „hlaváku“ na Chodov, s Mariánom sme dohodnutí, že skočíme na pivko. Hodila by sa aj nejaká výdatná večera.
Počasie - zrána hmla, neskôr polojasno, slnečno, bezveterno, tep.ráno -1°C, cez deň 5-8°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
