Posledná „túra“ v okolí Markušoviec bola pre zlé počasie a komplikovaný terén skôr sklamaním, ktoré by sme radi čo najskôr napravili. Michal, ktorý sa na týždeň „vyparil“ do Olomuca, sa už vrátil, v stredu sme sa teda stretli a pokecali o nejakej dobrej turistickej lokalite. Kolega navrhoval ešte v ten deň vyraziť do Tatier, prespať na Chate pod Rysmi a ráno sa vrátiť nazad. Tento nápad sa mi zdal trocha uletený, zbytočne by sme sa museli „fofrovať“, okrem toho na Rysoch sme boli minulý rok (a rozhodne sa tam nechcem vracať v turistickej „špičke“...) a aj na zajtra je hlásené nie práve najpriaznivejšie počasie. Preferovaná je jednodňová túra, pričom voľba padla na pohorie Bachureň v širšom okolí Prešova. Táto oblasť je pre nás doposiaľ neznámou.
Z Košíc vyrážame nočným rýchlikom R 801 Poľana v smere z Bratislavy do Prešova, kam prichádzame po polhodine jazdy o 7:35 hodín. Zo železničnej stanice sa presúvame cez ulicu na autobusovú, kde na peróne vyčkávame na spoj miestnej linky Prešov – Víťaz. Do odchodu o ôsmej sa autobus celkom slušne zaplnil, ďalší cestujúci pristupujú v zastávkach v Prešove i nasledujúcich obciach ležiacich na hlavnej ceste na Poprad. Tu si všímame ako pokročili stavebné práce na budúcej diaľnici D1, no najmä klasický profil v paleogénnom flyši v obci Bertotovce. Vo Fričovciach sa bus stáča na vedľajšiu cestu a stúpa v ústrety kopcom do obce Šindliar. Vystupujeme okolo trištvrte na deväť kúsok za dedinou pri areáli baliarne minerálnych vôd a prameni Salvátor. Takmer hneď sa zo zachmúrenej oblohy spustili prvé kvapky dažďa. Nasadzujeme pršiplášte a vetrovky a zahajujeme postup. Po niekoľkých desiatkach metrov prichádzame na južný koniec obce Lipovce, od základnej školy sa potom stáčame k rekreačnému stredisku Kamenná Baba, ležiacom na ústí Lačnovského kaňonu (540 m.n.m.).
Slabý dážď utíchol a nahradilo ho mrholenie, no mračnami zatiahnutá tmavošedá obloha sa tak skoro nevyjasní. Asfaltka pokračuje ešte kúsok ďalej k chatám, my sa od rázcestníka a informačnej tabule NPR stáčame do spomínaného kaňonu, ktorým vedie červená trasa. Zakrátko prichádzame k chate Marína, kde zo svahov začínajú vyčnievať obnažené a eróziou poznačené skalné steny. Lačnovský kaňom je asi 2 kilometre dlhá tiesňava vymodelovaná Lačnovským potokom vo vápencoch a dolomitoch druhohorného príkrovu nasunutého na kryštalinikum Braniska. Krasová tiesňava je známa bizarnými geomorfologickými útvarmi, medzi inými Kamennou babou, Mojžišovým stĺpom či skalným oknom Vrátnica. Podobá sa roklinám Slovenského raja, od ktorých sa však líši lepšou schodnosťou a nižšou náročnosťou výstupu, a je považovaná za jeden z najkrajších prírodných úkazov regiónu Šariš. Stúpanie je spočiatku mierne, chodník vedie hustým porastom lopúchov, ďalej vstupuje do lesa a relatívne suchým korytom potoka sa ťahá pomedzi rozpraskané skalné steny kaňonu, z ktorých tie priečne zdolávame niekoľkými stupačkami, prevažne drevenými. Zhruba v polovici Lačnovského kaňonu sa nachádza rovnomenné rázcestie (610 m.n.m.), odkiaľ sa odpája žltá trasa na Červenú skalu. Odtiaľ chodník pomaly opúšťa koryto potoka a najobtiažnejší úsek v tiesňave zdoláva prudkým stúpaním po priľahlom svahu. V závere sa údolie mierne rozširuje a chodník nás vyvádza z lesa na okraj husto porastenej lúky, ku krytému odpočívadlu. Po rýchlom zdolaní kaňonu jeho prítomnosť využívame na krátky oddych, občerstvenie a letmé nahliadnutie do mapy.
Ďalším dôvodom je, že dážď opäť zosilnel. Avšak iba nakrátko. Po pár minútach pokračujeme v postupe – od prístrešku sa predierame hustou vegetáciou, pričom sme z nej na šaty nachytali viac vlhkosti než z dažďa, nato ústime na pokosenú lúku a povyše nej na dosť zdevastovanú asfaltovú cestu. O čosi vyššie sa nachádza Lačnov (795 m.n.m., 10:30 hodín), malá podhorská osada patriaca k vzdialenejším Lipovciam. Lúka s košiarom nad obcou slúži ako pasienok, ostatne, pastierstvo je asi jediné, čím sa tých niekoľko obyvateľov tejto odľahlej dediny môže živiť. Podľa oficiálnych údajov je ich osem, ostatné domy vlastnia chatári. Krčma samozrejme zatvorená, autobus sem chodí len dvakrát do týždňa, jediná ulica ťahajúca sa obcou smerom k Bachurni vyľudnená. Čo však človeka hneď zaujme, je ten úžasný kľud, odľahlosť od civilizácie, majestát okolitých kopcov, šplhajúcich sa vrcholkami k tisíc metrom. Na opačnom konci Lačnova už kráčame po obyčajnej nespevnenej ceste, z ktorej vystupuje erodujúci pieskovec, z väčšej časti tvoriaci flyšové pohorie Bachureň. Jeho rozhranie s kryštalickým Braniskom (najvýchodnejší „ostrov“ Tatrika) leží zhruba niekde na čiare Vyšný Slavkov – Lačnovské sedlo – Lačnov.
Na konci Lačnova míňame prastarú kaplnku, nato blatistá cesta pozvoľna stúpa hore lúkou na Lačnovské sedlo (859 m.n.m., 11:10 hodín), v minulosti ležiace na starej obchodnej ceste medzi Spišom a Šarišom. Rozľahlú čistinu obklopujú z oboch strán zmiešané ihličnato-listnaté lesy, na juhu sa rozkladá výrazný masív Smrekovice (1200 m.n.m.), na severe zasa kopce Bachurne. Zo sedla, ktoré je križovatkou zelenej a červenej trasy (hrebeňovka Braniskom) pokračujeme na okraj lúky, vstupujeme do lesa a následne stúpame hore svahom na hrebeň. Chodník je úzky, často obklopený porastom a ťahá sa južným úpätím Magury (1063 m.n.m.) prevažne lesom, miestami prerušeným drobnými hoľami. Značenie je už od začiatku výborné, ľudia z KST sú v tejto oblasti zrejme aktívni. Okrem premočenej trávy nám postup znepríjemňujú aj dobiedzajúce roje múch.
Napokon sa jednou z lúk o trištvrte na dvanásť dostávame na sedlo Magura (990 m.n.m.), odkiaľ máme napriek neprívetivému počasiu dobrý výhľad na okolie. Západne od sedla sa nachádza rovnomenný kopec, severne od neho po hrebeni najvyšší vrch pohoria, Bachureň, na východ pokračuje hrebeňovka lúkami na Buče (1006 m.n.m.) a obec Lipovce. Napokon južne od sedla Magura sa rozkladá pohorie Branisko s masívom Smrekovice, pokryté tmavozeleným kobercom lesa, chrliaceho zo svojich útrob dažďom nahromadenú vlhkosť v podobe belavej vodnej pary. Na nebi visí súvislá oblačnosť, ktorá každou chvíľou hrozí ďalšou prehánkou. Pochmúrna obloha, slabý vánok rozvlňujúci dažďom zvlažené hole, výhľad z výšky a absencia ľudí – to všetko vytvára na hrebeni Bachurne akúsi zvláštnu atmosféru.
Zo sedla nepokračuje značený chodník na Maguru, lež sa stáča popod hrebeň a širokou lesnou cestou nás po pár minútach privádza na Sedlo pod Bachurňou (1000 m.n.m., 12:15 hodín), kde sa zo zelenej odpája vrcholová zachádzka. Na vrchol to trvá zhruba 15 minút pozvoľna stúpajúcim chodníčkom, ktorý je však značne zarastený všemožnou zelinou. Predierať sa ňou musíme až prakticky na vrchol, no pri srdci nás hreje, že tí po nás budú mať trasu prešľapanú :). Vrchol Bachurne (1081 m.n.m.) sa nachádza v lese, z jednej strany je ohraničený prudším zrázom klesajúcim do doliny Čierny močiar; výhľad je obmedzený na západ, v diaľke badať obec Nižný Slavkov a povyše nej kopce Levočských vrchov, teoreticky za pekného počasia by mohli vykuknúť aj Tatry. Objavujú sa prvé náznaky vyjasňovania. Čas akurát na obed, vyberáme zásoby, z mapy uvažujeme o ďalšej trase. Na záver zanechávame zápis vo vrcholovej knihe.
Zostupom z vrcholu sa vraciame na zelenú, ktorou postupujeme hrebeňom na sever. Tak ako pri výstupe, aj tu sa úseky lesa striedajú s hôľnatými pasážami. Trasa je pomerne kvalitne vyznačená a vedie pohodlnou lesnou cestou, pričom sa badateľne stáča na východ. Prvý hríbik od Bachurne stretávame po hodnej chvíli na vrchu Javor (911 m.n.m.), je však neoznačený, iba s dvoma 30-ročnými smerovými tabuľami. Kúsok obďaleč je cesta vyjazdená lesníckymi mechanizmami zvážajúcimi drevo, poradiť si musíme s hrubým nánosom blata, pokrytého pilinami a odretou kôrou. Miestami sú klesania pomerne prudké, čo v kombinácii s klzkým bahnitým povrchom náš postup trocha spomaľuje. Našťastie, naša trasa sa z vyjazdenej cesty následne odkláňa a po určitom úseku zostupu lesom ústi opäť na lúky. Hrebeň je tu od masívu Bachurne oddelený údolím Šmigovec, ťahajúcim sa do obce Uzovský Šalgov. Jednou z možností by bolo zliezť do tejto dediny a následne kombináciou asfaltky a značenej trasy sa nejako domotať do Sabinova. Druhá možnosť počíta so záverom v Lipanoch.
Lúky sú povyše Uzovských Peklian pokosené, miestni ich teda obhospodarujú a zrejme využívajú ako pasienky. Na opačnom konci rozľahlej lúky prichádzame k hornému koncu zjazdovky lyžiarskeho strediska Holcija, pričom sa nám otvára výhľad na sever – Dubovicu a Lipany, údolie Torysy a do oblačnosti ponorené pohorie Čergov. Návrh zbehnúť zjazdovkou do Dubovice vzápätí odvolávam, takže kúsok sa ešte ťaháme po zelenej lesom a na ďalšej čistine sa po malých bežeckých pretekoch krátko pred druhou ocitáme na Sedle nad Dubovicou. Poniže sedla sa nachádza prameň, z ktorého však nikto z nás nemá odvahu si chlipnúť. Po krátkom predieraní sa lesom nás značená trasa vyvádza na lúku ožiarenú popoludňajším slnkom, práve sa vyslobodzujúcim spod zajatia oblačnosti. Naproti tomu Čergovom sa prevaľuje ešte väčšia čierňava, ktorá jeho kopce úplne pohlcuje. Zaznamenávame prvú obeť klzkého terénu – Michal, ktorý po blatnej ceste poskakoval až príliš odvážne, na to doplatil pádom na zadok a s tým spojenou pigmentáciou polovice chrbta do módnej hnedej.
Blízkosť dediny indukuje štipľavý pach dymu z vypaľovaného porastu. Prečinu voči zákonu o čistote ovzdušia sa tu dopúšťajú miestni Cigáni. Na okraji Dubovice sa zastavujeme pri brehu potoka a letmo umývame zablatené vibramky. Nasleduje pomerne zdĺhavý postup rozťahanou Dubovicou (419 m.n.m.), krátka pauza pri kostole o trištvrte na tri, a znova asfaltka až do Lipian. Na okraji mesta míňame futbalový štadión a areál textilnej fabriky Odeva, kde pravdepodobne práve skončila smena, pretože v jej okolí je značná fluktuácia ľudí. Križujeme rieku Torysu a železničnú trať č.188 (Košice – Plaveč), za ktorou prichádzame do centra Lipian. Zhodou okolností naposledy som sem zavítal iba štyri dni dozadu (Cyklo Lipany). V strede mesta sa nachádza obdĺžnikové námestie s neveľkým kostolom sv.Martina zo 14.storočia. Po krátkom váhaní sme sa napokon okolo pol štvrtej zložili v najbližšom podniku, reštaurácii, kde z fleku objednávame kofolu a nato aj čosi pod zub. Do odchodu vlaku ostáva slabšia hodinka, mali by sme to teda stíhať. Napriek tomu, že s našim vyprážaným syrom sa veľmi neponáhľali, zvládame sa na železničnú stanicu dopratať načas. Medzitým sa aj nebo nad Šarišom dokonale vyjasnilo.
Pantografová súprava vlaku Os 8773, s pravidelným odchodom o 16:20 hodín, je už pristavená na peróne, v pokladni v rýchlosti kupujem lístky a medzi poslednými nasadáme na palubu. Spojenie máme priamo do Košíc, jazda však trvá hodinu a pol, vďaka čomu si po domovskú stanicu stíhame kvalitne zdriemnuť. Do Košíc prichádzame o 17:55 hodín a peši postupujeme smerom do mesta, kde sa od nás oddeľuje Michal, a na Železníky. Dovolím si povedať, že napriek nepriazni počasia sme dnes absolvovali azda najkvalitnejšiu túru košického pobytu. Pohorie Bachureň bola naozaj dobrá voľba – odľahlé, no s relatívne dobrý spojením, málo turisticky frekventované s dobre značenými trasami v zaujímavých terénoch. Dnes sme tam boli prvý, no isto nie posledný raz...
Počasie - zamračené, mrholenie až dážď, bezveterno, popoludní polooblačno a vyjasnenie, tep.asi 20°C Účastníci - Michal Dvořan, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
