Včerajšie večerné stretnutie s Janou M. sa trocha pretiahlo, na Železníky sa však stíham vrátiť poslednou električkou niekedy okolo jedenástej. Mám teda ešte trochu času pouvažovať o trase zajtrajšej túry, ktorú plánujem uskutočniť v neďalekej Čiernej hore. Možno sa po dlhšej dobe pozriem na Sivec.
Ráno sa na rozdiel od predošlého dňa prebúdzam do zachmúreného rána, tentoraz mám však aspoň čas dať si v kľude raňajky a rovnako v kľude sa odobrať na autobus. Na stanicu, zrána už rušnú a plnú ľudí, prichádzam tesne po siedmej, po nákupe lístkov mám do odchodu vlaku ešte asi desať minút čas. Z preplnenej haly sa odoberám na tretie nástupište, posedávam vo vykúrenom vozni a pritom sledujem, ako sa vlak postupne zapĺňa. Turistov je dnes dosť, vozeň je plný vcelku hlučnej partie postarších borcov. Osobný vlak č.7802 smer Poprad, opúšťa Košice o 7:20 hodín. Trochu sa obávam, že tá početná skupina sa vezie rovnako ako ja na Ružín, no z ich rozhovorov tušiť, že majú namierené do Krompách.
Prvé vločky snehu sa nesmelo vznášajú z tmavošedého neba už za Kysakom, na Ružíne z vlaku vystupujem už do hustého sneženia. Okrem mňa nik iný. Začínam o 7:55 hodín zostupom od ošumelej železničnej zastávky (300 m.n.m.), už v úvode sa však ukazuje, že túra to nebude úplne jednoduchá. Prístupová cesta k zastávke je totiž pokrytá vrstvou ľadu, z ktorej vytŕčajú kusy kamenia a všetko to je maskované čerstvo napadnutým snehom. Neradno sa tu pošmyknúť. Dole pri asfaltke postáva akýsi chlapík, čakajúci údajne na niekoho z vlaku. Po mojom uistení, že z osobáku nik okrem mňa nevystúpil, nasadá do auta a trieli domov.
Rezkým krokom pokračujem od zastávky smerom k rieke. Cesta je namrznutá, nekráča sa najlepšie. Údolím Hornádu sa rozlieha hlboké ticho, prerušované azda iba zlovestným zvukom praskania ľadu. Atmosféru kľudu dotvára pochmúrna obloha, hmla vznášajúca sa nad lesmi a nahusto padajúci sneh. Za mostom ponad vodnú nádrž Malá Lodina, od rázcestia pri chatovej osade, sa dávam po modrej do doliny. Výstup na Sivec, odkiaľ by v tomto počasí tak či tak nebol žiaden výhľad, teda zavrhujem. V doline kráčam aj naďalej po asfaltke, ktorá je však v celej svojej šírke porytá vrstvou ľadu, navyše prikrytého čerstvým snehom. Kráčať musím rôzne po okraji cesty, kde povrch rozhodne nie je taký klzký. Dolina Ružínok, lemovaná strmými svahmi vápencami budovaných vrchov Čiernej hory, sa obďaleč vetví vo dvoje. Modrá pokračuje zužujúcim sa Malým Ružínkom, vyššie sa však naraz stáča a zarezaná do svahu pokračuje traverzom okolo Spáleného vrchu. Tuším zradu, v mape totiž modrá trasa vystupuje dolinou priamo k najbližšiemu rázcestiu. Asfaltka sa mení na kamenistú lesnú cestu, ktorá je o niečo schodnejšia. Za prvou zákrutou sa ocitám na čistine, slúžiacej aj ako skladisko dreva, kde si dávam pauzu na doplnenie tekutín a kontrolu mapy. Opäť pauzujem v jednej zo zákrut lesnej cesty na východnej strane Spáleného vrchu, kde sa skladám pri nedávno vyrúbanom kmeni a dávam si čosi pod zub. Neďaleko začínam konečne výraznejšie stúpať, prechádzam akousi čistinou, ktorá by sa dala nazvať sedlom a zakrátko sa už ocitám na dlho očakávanom rázcestí Gaľová (780 m.n.m., 10:20 hodín).
Pokračujúc na Košice musím medzi Gaľovou a sedlom Repy, ďalšou významnou križovatkou turistických trás v Čiernej hore, prejsť masívom Pokrýv. Michalovo niekdajšie varovanie, že terén je v tých miestach dosť náročný, neberiem na vedomie. Od rázcestia stúpam pozdĺž akejsi ohrady, ďalej sa prepletám krovím (musím uznať, že v lete to tu môže byť ťažko priechodné) a napokon riedkym lesom. Značenie nie je najlepšie, za poslednou viditeľnou značkou sa opäť dostávam medzi ohrady a nemám šajnu, ako ďalej. Intuitívne sa stáčam dole kopcom pomedzi krovie a kúsok za rohom opäť nachádzam na zelenú. Nakrátko sa zastavujem pri kóte a pokračujem v zostupe. Objavujú sa akési stopy, niekto teda tadiaľto musel dnes ísť predo mnou. Vo chvíli, keď mi konečne svitlo, som už bol späť na Gaľovej. Takto sa zamotať, to sa mi už dávno nestalo.
Každopádne to nevzdávam, vraciam sa na miesto, kde som naposledy videl zelenú značku a tam vyberám mapu a kompas v snahe sa konečne poriadne zorientovať. Napokon teda doľava a opäť popri ohrade. Znova sa však zamotávam. Prestávam teda brať ohľad na značenie a vedený inštinktom pokračujem na juhovýchod. Preliezam zhrdzavený plot nejasného účelu (lesná škôlka?, zvernica?) a nato prudko stúpam až na skalnatú vyvýšeninu, ktorú identifikujem ako vrchol Pokrýv (887 m.n.m.). Pod ním už kráčam po chodníku, vinúcom sa riedkym bukovým lesom. Cesta je síce neprešľapaná, no tu už sa nedá zablúdiť. Ešte stále sneží, okrem toho sadá hmla. Pozvoľne klesajúca zelená trasa ma o trištvrte na dvanásť privádza na sedlo Repy (803 m.n.m.), kde si dávam krátku pauzu. Široko-ďaleko jediný zvalený strom sa zrútil práve na rázcestie, kde svojou mŕtvou korunou blokuje vstup do dreveného prístrešku.
Po napojení sa na červenú Cestu hrdinov SNP (Dukla – Devín), by to mala byť už len dlhšia „prechádzka“. Od sedla schádzam popod Vysoký vrch a rozširujúcim sa chodníkom, otláčajúc do čerstvo napadanej snehovej pokrývky svoje stopy, pozvoľna klesám na rázcestie Kráľova studňa. Obďaleč sa chodník ťahá pozdĺž akejsi bariéry z betónových stĺpikov, ktorej účel mi nie je jasný. Les je v týchto miestach nesúvislý, na jednej z čistín sa presne o jednej ocitám na rázcestí Jánošova lúka (620 m.n.m.), ktoré v mojej nie najmladšej mape ešte nie je zaznamenané. Znova sa nakrátko vnáram do lesa, už po necelej polhodine však červená trasa vystupuje do otvoreného terénu neveľkej kotliny Kavečian. Medzitým mi volá Jakub F., bývalý spolužiak zo základnej školy, s ktorým by som sa mal večer stretnúť.
Na vrchole zjazdovky, pri chate Hrešná povyše Kavečian, najvyššie položenej mestskej časti Košíc, si dávam asi desaťminútovú pauzu, popíjam ešte stále teplý čaj a nazerám do mapy. Viditeľnosť je pre nízku oblačnosť, skoro až hmlu, veľmi slabá, sotva dovidieť do blízkych Kavečian. Poniže Hrešnej križujem druhú, ešte stále funkčnú, hoci nie veľmi vyťaženú zjazdovku. Sprevádzajú ma nepravidelné nárazy vetra a doznievajúce sneženie. Vibramky už za celý deň mierne namokli. Kavečanmi (500 m.n.m., 13:55 hodín) prechádzam iba jednou okrajovou ulicou, od ukazovateľa smeru pokračujem nad obec, k vysielaču, odkiaľ následne popri poli zostupujem na okraj mesta. Svahy po oboch stranách „hrebeňa“ sa zvažujú do údolí, na západe Črmeľského, na východe do Suchého jarku. Z diaľky už dolieha ruch civilizácie. Za chôdze dojedám ostávajúci proviant, pričom po niekoľkých minútach prichádzam k chatovej osade v hornej časti Podhradovej. Matne dovidieť aj na vrch Hradová, týčiaci sa na severnom okraji Košíc.
Klesajúc sa opäť dostávam do lesa, pomedzi chaty prechádzam mimoriadne klzkou cestou, na zradnom ľadovom povrchu dokonca nepríjemne padám. Začína sa potvrdzovať, že záver býva najobtiažnejší. Od rázcestia Nad Suchou dolinou (380 m.n.m., 14:30 hodín), vetvenia červenej a žltej trasy, pokračujem zostupom do tejto doliny, ústiacej na Lokomotívu. Kúsok poniže rázcestia vstupujem do mesta a úzkou, dosť neupravenou Suchdolinskou ulicou klesám najskôr pomedzi chaty a záhradky, nižšie rodinné domy. Spevnená cesta má pomerne strmý sklon, navyše je skoro v celej dĺžke namrznutá a miestami je zostup po nej skutočne životu nebezpečný.
Zo Suchej doliny pomalými krokmi schádzam k hlavnej ceste idúcej od Čermeľa do mesta, a pozdĺž nej sa potom presúvam na neďalekú konečnú električiek na Lokomotíve. Dole v meste už vládne odmäk, chodníky sú bez snehu. Na zastávke, medzičasom premenovanej na „Havlíčkovu“, končím túru o 15:20 hodín, po krátkom čakaní nasadám na električku a vyrážam smerom na Železníky. Ešte ma napadlo zastaviť sa na Námestí Maratónu mieru a v pokladni na riaditeľstve železníc si kúpiť lístok na zajtrajší návrat domov. Zakončením košického intermezza je večerné stretnutie s Jakubom Fedoriakom. Nasledujúci deň som predĺženým spánkom načrel hlbšie do dopoludnia, no tri dni som v kuse „behal“ a potreboval si už odpočinúť. Na vlak sa odoberám až po obede, rýchlik „Aupark“ vyráža z Košíc o druhej a do mojej cieľovej stanice, Leopoldova, má príchod okolo štvrť na osem. Na záver ešte konštatovanie, že navštíviť Košice, i keď nakrátko, sa oplatilo, absolvoval som dve dobré túry a aj s podružnými aktivitami som čas využil na sto percent.
Počasie - zamračené, hmlisto, sneženie, miestami mierne veterno, tep.asi -5 až 0°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
