Nie vždy sa veci vyvíjajú takým spôsobom, aký by bolo možné považovať za priaznivý. Minulý utorok som do Prahy išiel s tým, že po vybavení formalít (zápis do 2.ročníka a pod.) sa s Michalom presunieme do Košíc a odtiaľ do Západných Tatier, kde za meteorológmi avizovaného výborného počasia urobíme poslednú veľkú letnú akciu – pochod hrebeňom tohto pohoria. Do Košíc sme docestovali autobusom v piatok skoro ráno, celý deň potom trávim odpočinkom – vyraziť by sme mohli zajtra. Bohužiaľ, plány mi (aby to teda znelo menej sebecky – nám :D) skrížil Michalov náhly odchod za povinnosťami domov do Olomouca. Okrem jednoduchého výjazdu do Turne a Hačavy a večernej návštevy košických „pubov“, sme teda nemohli podniknúť nič zásadné.
Kolega sa vracia na Moravu a ja v nedeľu krátko popoludní vyrážam na bratislavský rýchlik (Považan) s odchodom z Košíc o 14:00 hodín. Akosi som však pozabudol, že v pondelok začína vyučovanie na slovenských vysokých školách a práve dnes poobede bude najväčší nával v smere východ – západ; miestenku som teda nedostal. Sedieť sa mi však pošťastilo až po Vrútky, kde prišla akási slečna s rezerváciou na mnou okupované sedadlo (mala prísť už v Spišskej N.Vsi, tajne som teda dúfal, že sa už neobjaví...). Čím sme bližšie k Bratislave, tým sú vozne natrieskanejšie a návaly na staniciach väčšie. Cestu si krátim sledovaním ubiehajúcej krajiny, úvahami o tom, koľko nás po čistkách 1.ročníka nakoniec na geológii ostane, či odpočúvaním rozhovorov druhých ľudí. V Leopoldove vystupujem s miernym meškaním okolo pol ôsmej, nedá sa pritom povedať, že by som mal tejto nepríjemnej cesty plné zuby... iba som rád, že nemusím pravidelne ako mnoho iných podstupovať takúto anabázu.
V pondelok odpočívam, venujem sa nejakej tej domácej činnosti. Inak som sa s Tomášom dohovoril, že by sme po dlhšom čase vybehnúť na pešiu túru. Cieľom bude starý-dobrý Tríbeč, ktorý som ja sám nenavštívil už vyše roka. Ráno som sa do Nitry zviezol s otcom a Rudolfom, smerujúcim k lekárovi, vystupujem pri futbalovom štadióne. Na príchod kolegu Radeckého vyčkávam na ľavom brehu rieky pri lávke. Odtiaľ vyrážame o 7:40 hodín ešte v relatívne chladnom povetrí, nadchodom križujeme mestský obchvat a mimo značky, iba podľa intuície stúpame uličkami Zobora, diskutujúc popri tom o rôznych novostiach.
Horný okraj vilovej štvrte a súčasne hranicu lesa na rázcestí Podhorská cesta (306 m.n.m.) dosahujeme o 8:05 hodín. Na Zobor sa dá dostať dvomi spôsobmi – po červenej trase Ponitrianskej magistrály lesnou cestou, či modrou značkou chodníkom prudko stúpajúcim na Pyramídu. So zväčšujúcim sa sklonom chodníka sa čoraz väčšmi topíme vo vlastnom pote. Pár minút pauzujeme kúsok na skalnom brale, tvorenom rozpraskanými sivobielymi spodnotriasovými kremencami sedimentárneho obalu tríbečského kryštalinika. Zdiaľky viditeľné skaliská sú spolu s vysielačom na Pyramíde typickým poznávacím znakom masívu Zobora, bez nich by si tento vrch sotva kto vedel predstaviť. Kúsok povyše stúpame krátkym prudkým svahom, pokrytým kremencovou suťou. Na Pyramídu (556 m.n.m.) prichádzame od chátrajúcej stanice lanovej dráhy, ktorú by mimochodom mali do konca tohto roka definitívne demontovať, päť minút pred deviatou. Dávame si len krátku pauzu a nato sa cez sedlo presúvame na neďaleký vrchol Zobora (588 m.n.m.), ktorý je narozdiel od Pyramídy vápencový.
S potešením konštatujem, že odpočinkový altánok bol od našej poslednej návštevy zrekonštruovaný. Z vrcholu postupne klesáme niekoľkými prudkejšími pasážami (na ktorých neváhame pobehnúť) striedajúcimi úseky relatívnej „roviny“, na rázcestie Trojchotár (448 m.n.m.). Riedkym, podľa hrúbky kmeňov stromov mladým, prevažne bukovým lesom pokračujeme červenou trasou na Sedlo pod Žibricou (400 m.n.m.), pričom pri tunajšej poľovníckej chate si okolo pol desiatej dávame krátku pauzu na vydýchanie pred samotným výšľapom na Žibricu. Po prvom stupáku ústime na lúku s výborným výhľadom na vrchol, kde práve prebieha kosenie trávnatého porastu. Druhá časť stúpania je o čosi dlhšia a strmšia, prerušená jednou či dvoma vyhliadkami. Pokochať sa človek môže výhľadom na severné stráne zoborského masívu, vysielač na Pyramíde, výrazne vytŕčajúci nad sýtozeleným kobercom lesa, alebo časťou nivy Nitry s obcami Podhorany, Jelšovce či Čakajovce. Na vrchol Žibrice (617 m.n.m.) prichádzame tesne po desiatej, pri ohnisku sa skladáme k pauze na občerstvenie a zľahka listujeme vo vrcholovej knihe, zaplnenej záznamami turistov najmä z neďalekého okolia, a to i maďarskými.
Pri odchode z vrcholu stretávame zatiaľ prvú dvojicu turistov, následne obozretným behom, respektíve zrýchlenou chôdzou, zdolávame obávaný žibrický strmák. Ústime na rázcestie Pod Dlhou skalou (376 m.n.m.), odkiaľ kráčame ďalej červenou trasou až na okraj lesa povyše obce Žirany. Navrhoval som zbehnúť do dediny a odtiaľ sa vydať údolím Huntáka pozdĺž železnice. Napokon volíme postup mimo značky lesnou cestou vedúcou do Podhorian. Túto už mám otestovanú z minulého roka. Monotónny postup širokou lesnou cestou využívame na konverzáciu. Les opúšťame na okraji Podhorian, poslednou ulicou miestnej časti Mechenice (208 m.n.m., 11:50 hodín) podchádzame železničnú trať č.141 (Leopoldov – Kozárovce) a pri viadukte na moment pauzujeme.
Z horného konca Podhorian postupujeme asfaltkou dole dedinou a pritom žasneme, aká tu je v tejto dobe premávka. Hoci smäd by bol, krčmu pri obecnom úrade sme z akýchsi neznámych príčin zavrhli a bez zastavenia pokračovali ku križovatke s hlavnou cestou č.511 (Nitra – Partizánske). Schádzame na štrkovku, obďaleč sa meniacu na pomerne zjazdnú asfaltku, vedúcu naprieč poľom k protipovodňovému valu rieky Nitry. V týchto miestach nie sme krytí porastom, ťažko teda znášame páľavu poludňajšieho slnka. Popri rieke kráčame k hydrocentrále, míňame poľovnícku chatu, na ktorej som svojho času zažíval krušné chvíle, a po pár minútach sa z polí stáčame ponad Nitru do Jelšoviec. Krčmu sme dlho nehľadali, kotvy skladáme o 13:10 hodín v pohostinstve Jelša, ktoré síce navonok pôsobí ako odpudivý pajzel, no ponuka nápojov (hoci nie práve tých najsnobskejších...) a pochutín je obstojná, dá sa tu aj naobedovať (nejaký ten guláš a podobne). Vlak nám síce ide až o hodinu a pol, no za pár minút „chytáme“ bus z Lefantoviec do Nitry. Ideálne. Medzitým v tieni jelše hasíme smäd pivkom a kofolou. Tomáš opúšťa autobus na Chrenovej pri Max-e, ja som sa dopravil až na autobusovú stanicu, kam prichádzam krátko pred treťou. Práve mi teda odišiel vlak na Leopoldov. Presúvam sa do roboty k mame, ktorá teraz sídli v staronových priestoroch kúsok od železničnej stanice. Po ľahkom obede ma zmohla únava, zhruba do pol štvrtej teda odpočívam na starej pohovke.
Počasie - jasno, slnečno, bezveterno, tep.asi 30°C, ráno chladno Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
