Krátky pobyt v Košiciach splnil moje očakávania, dokonca som stihol viac, než som plánoval. Z východu sa vraciam vo štvrtok večer, v piatok sa poflakujem doma a už na sobotu mám dohodnutú ďalšiu túru s Tomášom Radeckým. Keďže to však kolega neplánovane prehnal s pitím (čo mu nezazlievam, ostatne, minule som sa takto „previnil“ aj ja), a navyše bolo na západnom Slovensku nie veľmi prajné, sychravé počasie, odkladáme túru na nedeľu. Večer ma teda čaká akurát stretnutie s Kazánom a spol., kde sa okrem iného navrhuje výjazd na nejakú diskotéku. Našťastie na nič také som sa zlákať nedal, v opačnom prípade by som konanie zajtrajšej akcie vážne ohrozil :).
V pláne máme výstup na Vtáčnik, ktorý navrhol Tomáš. Hoci priznávam, že radšej by som šiel niekam inam, keďže v tejto oblasti som „turistikoval“ pred týždňom, výstup na najvyšší vrch rovnomenného pohoria nie je od veci – naposledy a doposiaľ jediný raz som naň vystúpil pred vyše troma rokmi. Za východisko sme si zvolili Kľak, južnú stranu pohoria, čiže vyrážať sa bude z Nitry. Vstávam dosť zavčas, krátko po štvrtej, dávam si čosi pod zub a balím veci. Dom opúšťam krátko pred piatou a na zastávke pri kostole približne desať minút čakám na príchod busu z Lukáčoviec. Vzduch je mrazivý, no obloha jasná, na tmavom nebi sa skvejú tisícky hviezd. Autobusom cestuje iba zopár ľudí, spolu s ktorými v Lužiankach prestupujem na nadväzný spoj z Horných Obdokoviec. Netradične vystupujem v Mlynárciach pri areáli SAD, kúsok od Tomášovej rezidencie. Vzápätí prichádza autom kolega a môžme vyraziť.
Cesty sú takmer prázdne, jazdu do východiska túry, obce Kľak, preto stíhame v pomerne krátkom čase. Svitať začína niekde za Zlatými Moravcami. V Kľaku (610 m.n.m.) sme teda tesne pred siedmou a po posledných prípravách zahajujeme túru o 7:05 hodín. Z obce kráčame v ústrety bielou snehovou čiapkou pokrytému, mohutnému masívu Vtáčnika. Tesne nad jeho vrcholom sa vznáša neveľká šošovka hmly, ktorá by sa do nášho príchodu mala rozplynúť, inak je obloha jasná. Ovzdušie v Kľakovskej doline je poriadne chladné, chvíľu trvá, kým nás chôdza zahreje. Za dedinou kráčame krížom cez snehom len zľahka pokryté lúky, súvislejšia snehová pokrývka nás sprevádza až od horárne v lokalite Megová. Za nákladiskom dreva začína zelená trasa výraznejšie stúpať, vyššie sa napája na lesnú cestu, po ktorej vystupujeme hore Partizánskou dolinou. Miestami je lesná cesta preťatá drobnými bystrinami, čím sa pri súčasných mrazoch stáva mierne zľadovatelou. Nakrátko opúšťame les a zasneženou poľanou prechádzame na rázcestie Ivanov salaš (930 m.n.m.). V týchto miestach už vládne pravá zimná nálada. Oproti sychravému počasiu, aké sme „u nás“ v Nitre zažili v posledných dvoch dňoch, je to poriadna zmena. Kúsok za rázcestím nás neprešľapaná lesná cesta privádza k lesníckej chate Škuratka, známejšej pod názvom „Partizánska chata“. Lavičky pred objektom očisťujeme od čerstvého snehu a nato sa o pol deviatej skladáme ku krátkej pauze.
Povyše chaty vstupujeme opäť do útrob lesa, ďalej k vrcholu kráčame pomedzi srieňou pokryté stromy nevýrazne sa kľukatiacim chodníkom. Stopa je i napriek čerstvej vrstve snehu zreteľnú, to však nič nemení na fakte, že naše kroky otláčame do bieleho koberca po dlhšej dobe ako prví. Stúpanie je vcelku príjemné, krátené diskusiou na rôzne nenáročné témy. Pomedzi koruny stromov presvitá belasé nebo, predpoklad dobrého výhľadu z vrcholu je teda na mieste. Keď už sa to začína zdať trocha tiahle, objavuje sa pred nami dôležitý bod – rázcestie na Sedle pod Vtáčnikom (1300 m.n.m.), kde sa napájame na hrebeňovú Ponitriansku magistrálu a odkiaľ je to k vrcholu už len na skok. Najvyšší bod pohoria Vtáčnik, ležiaci v nadmorskej výške 1345 m, dosahujeme o 9:50 hodín a naše prekvapenie dnes nie sme jediní. Zo severnej strany sem vystúpil lokálpatriot v strednom veku, ktorý je podľa vlastných slov na Vtáčniku v prebiehajúcom roku už siedmy raz. Veľkým sklamaním je, že výhľad sa nekoná. Nízka oblačnosť, prechádzajúca do hmly, sa prevaľuje cez „strechu“ pohoria Vtáčnik a znemožňuje akýkoľvek rozhľad do okolia. Nadlho sa tu nezastavujeme, pár dúškov čaju, krátky rozhovor s tretím turistom a ide sa.
Oblačnosť sa rozšírila natoľko, že pomaly zastrela celé nebo. Ani pri ďalšom postupe hrebeňom sa teda výhľadu zrejme nedočkáme. Z Vtáčnika kráčame nazad na sedlo, odkiaľ proti smeru Ponitrianskej magistrály pokračujeme hrebeňom Vtáčnika na juhozápad. Červená trasa sa vinie bukovým lesom akýmsi prirodzeným koridorom medzi stromami, chodník je však zaviaty snehom a nevidieť pod ním ani staršie šľapaje. Atmosféra je pri zatiahnutej oblohe a úplnom bezvetrí dosť pochmúrna. Prevýšenie je minimálne. Asi po polhodine prichádzame ku Kláštorskej skale (1279 m.n.m., 10:45 hodín), tvorenej niekoľkými celkom estetickými andezitovými skalkami a vežičkami. Obďaleč zase relatívne monotónna cesta lesom, snehu mierne pribúda, možno len zdanlivo kvôli závejom. Takto by to už pomaly bolo na návleky. Mierne klesanie končí na skalkách zvaných Kamenné vráta, tie obchádzame pomerne prudkým zostupom na rozľahlé rúbanisko, ohraničené na opačnej strane hradbou do biela sfarbeného ihličnatého lesa, nad ktorým visí ťažká a ponurá tmavošedá oblačnosť. Na sedle uprostred rúbaniska sa nachádza rázcestie Rúbaný vrch (1097 m.n.m.), kde sa tesne pred štvrť na jednu rozhodujeme o ďalšom postupe. Jednou z možností je pokračovať ešte kúsok po hrebeňovke a do Ostrého Grúňa zbehnúť mimo značenej trasy. Inak zostup po žltej priamo z Rúbaného vrchu.
Druhú variantu presadzuje najmä Tomáš, keďže je o čosi kratšia. Zo Zadného Kľaku, ako sa nazýva časť hrebeňa medzi Vtáčnikom a Rúbaným vrchom, zostupujeme dole rúbaniskom a následne kráčame riedkym lesom. Cesta je dosť zradná, kamenistá a miestami zľadovatelá, prikrytá snehom. Na to obaja doplácame – Tomáš jazdou po zadku a ja úderom kolena o šuter schovaný v snehu. Po pasáži pomerne prudkého klesania lesom sa dostávame k rázcestiu s asfaltovou lesnou cestou, označeným ako Klenová dolina. Touto dolinou potom zostupujeme prakticky až do Ostrého Grúňa. Klenová dolina je pomerne úzka, v mieste skalnej úžiny sa jej šírka dokonca skracuje iba na o niečo viac ako šírku ňou prechádzajúcej asfaltky. Ešte pred koncom doliny, pár minút chôdze od civilizácie, si pri drevenom rázcestníku dávame krátku prestávku na rýchly obed.
V Ostrom Grúni, respektíve na jeho hornom okraji, značená trasa končí, ďalej pokračujeme autocestou pochodom do kopca. Premávka je na pomery týchto zapadákovov celkom „slušná“. Na začiatku obce Kľak míňame pamätník SNP, pripomínajúci vypálenie obcí v Kľakovskej doline protipartizánskymi oddielmi na sklonku druhej svetovej vojny. Na námestie v hornej časti dediny prichádzame o štvrť na tri a tým sa dnešná túra končí. Nazad do Nitry sa musíme vracať oproti ránu miernou obchádzkou, keďže kolega zabudol, že nemá diaľničnú známku. Okrem toho v popoludňajších hodinách je už aj pomerne hustá premávka. Napriek tomu prichádzame do Nitry dosť rýchlo nato, aby som stihol vlak o 15:40 z Mlynáriec, kde ma Tomáš vysadil. Po návrate domov, hoci s túrou musím vyjadriť spokojnosť, sa práve príjemne necítim – psychickú nepohodu pripisujem na vrub nepríjemne narazenému kolenu.
Počasie - zrána jasno, neskôr zamračené, bezveterno, tep.asi -5 až -1°C Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
