Slovenský kras - 7.august 2009

Slovenský kras - 7.august 2009, pi.

Po poslednom výjazde do okolia Spišského Podhradia a Dreveníka trávime dva dni doma, napriek tomu, že počasie je pomerne stále. Na posledný deň pracovného týždňa plánujem repete pešej túry v Slovenskom krase, ktorý je jednou z najzaujímavejších oblastí v širšom okolí Košíc. Budík zvoní krátko po piatej, napokon však vstávam iba ja, chystám veci a narýchlo raňajkujem. Vypočítal som si, že na Košice predmestie (či „malú stanicu“), ktorá je najbližšou železničnou zastávkou od sídliska Železníky, sa peši dostanem najskôr za pätnásť minút. Z Ostravskej preto vyrážam s miernym predstihom, schádzam dole kopcom k nemocnici a pritom sa kochám výhľadom na Staré Mesto, prebúdzajúce sa do jasného letného dňa. Prechádzam spleťou uličiek nízkej panelovej zástavby a rodinných domov mestskej časti Juh, križujem Južnú triedu a zakrátko sa ocitám na zastávke predmestie. Pár ľudí už vyčkáva na peróne, osobný vlak č.6402 smer Plešivec prichádza o 6:25 hodín. Jazda traťou č.160 (Košice – Zvolen) začína drobnou nepríjemnosťou, keď mi sprievodca nemá vydať z väčšej eurovej bankovky. Situácia sa vyriešila po pristúpení väčšieho počtu cestujúcich v nasledujúcich staniciach, ktorí na moje šťastie platili drobnými. Cesta vlakom pre mňa končí v Drienovci, odkiaľ po letmom nazretí do mapy vyrážam o 7:25 hodín.
Východiskový turistický hríbik sa nachádza povedľa starej budovy zastávky, nanešťastie je však obkolesený porastom žihľavy a ak človek nemá poriadne dioptrie, veľa si na ňom neprečíta. V samotnej obci križujem frekventovanú hlavnú cestu č.50 (Košice – Zvolen) a pomedzi rodinné domy, držiac sa modrej turistickej značky, ústim na jej okraj. Prostá asfaltka lemovaná radom topoľov ma privádza do bývalých Drienovských kúpeľov (230 m.n.m., 7:45 hodín), ktoré v súčasnosti nahrádza domov dôchodcov. Celé to miesto pôsobí mierne depresívne. Kúsok obďaleč kúpeľov sa skladám pri kope dreva a zajedám si prvý z desiatových chlebov. Za „rohom“ míňam neveľkú krasovú jaskyňu s vyvieračkou a rezkým krokom pokračujem v relatívne miernom stúpaní riedkym bukovým lesom, miestami sa mi však do cesty stavia hustejší porast krovia. Značenie je dobré, iba v tých zarastenejších pasážach, kde sa stráca, treba postupovať priamo po chodníku a po chvíli sa objaví na hladkých kmeňoch mladých bukov. V lese je dusno, človek sa pri stúpaní riadne zapotí. Pri ceste sa objavuje množstvo odkryvov šedých triasových vápencov, z ktorých je zložený celý Slovenský kras. Po krátkom prudkejšom úseku sa cesta mierne stáča po relatívnej rovine pokračuje preriedeným lesom hore údolím Palanta. Čoraz hlasnejší je šum potoka Miglinc, ku ktorému sa približujem.
Niekoľko minút nato sa les otvára, chodník ústi na lúky a ja na prvej križovatke lesných ciest hútam nad mapou, ktorou z nich vydať. Napokon volím variantu rovno a modrá značka sa po chvíli objavuje. Lúky sa rozširujú, poľná cesta sa kľukatí pomedzi osamotene stojace jablone, míňa drobný, kameňom obkladaný nevysoký drevený obelisk potretý maďarskými farbami, až ma privádza k jednoduchej poľovníckej chate. Rýchla pauza na doplnenie tekutín a opäť sa na moment vnáram do lesa. Ten sa zakrátko znova otvára do úzkej čistiny, okrajom ktorej ma vyšľapaný chodník o 9:25 hodín privádza k rázcestiu Vyvieračka Miglinc (570 m.n.m.). Vyvieračkou je nevábna gumená trubica vytŕčajúca zo zeme a cícerkom odvádzajúca vodu do dvoch či troch oceľových korýt, slúžiacich zrejme na napájanie oviec. Po zhliadnutí údajov na turistickom hríbiku, stojacom uprostred porastu žihľavy, sa skladám na osamotene ležiaci balvan a asi 10 minút pauzujem, konzumujem chlieb a pri pohľade do mapy plánujem ďalšiu trasu.
Povyše vyvieračky Miglinc prechádzam pásom lesa, kde sa cesta vplyvom častej presunov ovčích stád z družstva v Háji výrazne rozširuje, a následne sa konečne ocitám na samotnej Jasovskej planine. Rovinu na severe ohraničujú prvé vŕšky Slovenského Rudohoria, lúčnatý ráz planiny nenarušujú ani početné izolované brezy, ihličnany a rôzne iné druhy stromov, sponad kopcov na obzore sa prevaľujú neškodné kopovité biele oblaky, z belasej oblohy sa na krajinu usmieva horúce letné slnko. Tvár hladí jemný ochladzujúci vánok. Božské to miesto.
Stopa je najskôr pomerne nezreteľná, kráčam preto priamo na sever naprieč trávnatou planinou, ďalej je už poľná cesta naširoko vychodená, ozýva sa hlasné békanie presúvajúceho sa stáda oviec. Akurát ich pastiera a jeho psa nevidieť. Žltej značky akosi niet, držím sa teda poľnej cesty, no iba do chvíle, keď sa začína povážlivo stáčať na západ a blížiť k okraju planiny. Vyberám mapu (a po dlhom čase aj kompas...), usudzujem, že dotyčnou cestou by som sa dostal nanajvýš do obce Háj, a vraciam sa niekoľko desiatok metrov nazad. Kúsok od cesty sa pasie stádo kráv. Strach mi celkom naháňa býček, ktorý na mňa celú dobu zíza. Posledné, čo potrebujem, je skončiť napichnutý na jeho rohoch.
Pár metrov za poslednou križovatkou zastavujem a rozhliadam sa. Značenú trasu vyznačuje žltý kolík po pravej strane cesty, dá sa povedať na hranici vizuálneho dosahu. Kráčam krížom cez trávnatý porast planiny, križujem jednu z poľných ciest a pozvoľna vystupujem mierne nad terén samotnej planiny. Otvára sa mi obmedzený výhľad na neďalekú Hájsku dolinu, lemovanú vápencovými bralami, ako aj vzdialenejšiu Košickú kotlinu. Na rozhraní stúpajúcej lúky a lesa sa o štvrť na jedenásť ocitám v sedle Železná brána (736 m.n.m.). Názov zrejme poukazuje na fakt, že oblasť severne od tohto miesta bola v minulosti známa ťažbou rúd. Dôkladným preštudovaním turistického hríbika sa dozvedám, že tri hlavné smery vedú na Moldavu nad Bodvou, Jasov a Hačavu. Hrebeňom smerom k Jeleniemu vrchu pokračuje modrá trasa, tou sa vydávam i ja. Za Železnou bránou sa v lese striedajú úseky mierneho stúpania a klesania, občas vykuknem na lúku a napokon ústim na sedlo Krížna poľana (869 m.n.m., 11:05 hodín), ležiace na čistine priamo pod zalesneným Jelením vrchom.
Jelení vrch (947 m.n.m.) je výraznou eleváciou na severnom okraji Slovenského krasu, geologicky však patrí k Volovským vrchom a viditeľný je najmä zo severu, z údolia Bodvy. Značená trasa naň nevedie, v prípade záujmu o výstup sa treba vyšplhať od Krížnej poľany hore lesom. Pozvoľným klesaním pokračujem modrou popod Jelení vrch. Jeho vrchol je z väčšej časti zalesnený – i keď v mape je označený ako vyhliadkové miesto, exponovaná je iba západná strana poniže vysielača. Na moment opúšťam značenú trasu a v tieni pod kopou sena si dávam na pár minút pauzu. Cesta vedúca lúkou ma napokon privádza na Hačavské sedlo (814 m.n.m.), kde stretávam prvú trojicu turistov. Následne niekoľkými zákrutami širokej lesnej cesty zostupujem do Hačavy, neveľkej obce ležiacej v závere Hájskej doliny vo všestrannom obkľúčení vrchov. Niekde povyše dediny by mali vystupovať metamorfity meliatika, ale tie momentálne nemám čas hľadať.
Z Hačavy, ležiacej vo výške 664 m.n.m. a obývanej z veľkej časti chalupármi, sa krátko po trištvrte na dvanásť púšťam po asfaltke dole Hájskou dolinou, približne 4-kilometrovým kaňonom oddeľujúcim Jasovskú a Zádielsku planinu. Klesanie, hoci z mapy sa nezdá, je pomerne prudké. Miestna komunikácia, lemovaná rozorvanými vápencovými bralami, často vybieha z tieňa lesa, na pražiacom poludňajšom slnku a tvrdom asfaltovom povrchu sa preto nepostupuje práve najpríjemnejšie. Až po hodnej chvíli monotónnej chôdze sa dostávam k Hájskym vodopádom. Hájsky potok tu na dlhšom úseku s prevýšením asi 300 metrov vytvára niekoľko stupňov, pričom sa tiež zarezáva do starších penovcových kôp a hrádzí. Dolina sa postupne rozširuje, strmé sklané steny oboch planín sa roztvárajú do rovinatej Košickej kotliny a ja sa presne o jednej dostávam do Hája (261 m.n.m.). Krčma je otvorená, na terase sa vyhrievajú štamgasti, po uliciach postávajú klebetiace babky, skrátka je to tu živšie než v susednej Hačave.
Z obce Háj nie je veľa možností ďalšieho postupu – do Turne buď po asfaltke mimo značky alebo po žltej smerom na hrad. Vzhľadom na dostatočnú časovú rezervu dávam prednosť druhej variante, navyše chodenia po asfaltke som mal dnes už viac než dosť. Pri miestnom luteránskom kostole sa stáčam doprava, úzkym priechodom medzi dvoma susediacimi pozemkami prechádzam na okraj lesa a pomaly začínam stúpať. Hore východným úpätím Zádielskej planiny to ide sťažka, výstup kamenitým chodníkom je tiahly a pomerne prudký, v lese dusno a človek sa hneď poriadne zapotí. Ústim na južnom cípe plošne jednej z najmenších planín Slovenského krasu, ktorý cez odlesnenú Hradnú stráň prechádza do Turnianskeho hradného vrchu. Nebol by som turista, keby som sa nevyštveral až na starý-známy Turniansky hrad, ktorý som naposledy navštívil s Rudolfom pred tromi rokmi. Prudkým výšľapom od rázcestia Hradná stráň (350 m.n.m.) sa dostávam k obvodovému opevneniu hradu, ktorý od 14.storočia slúžil ako vojenská pevnosť až do zrúcania v 17.storočí počas uhorských stavovských povstaní.
Pár minút vysedávam na hradbách a v absolútnom kľude bez živej duše vychutnávam výhľad na okolie – planiny Slovenského krasu (Jasovská, Zádielská, Dolný vrch), obce v podhradí a pahorky pohoria Cserehát, tvoriaceho hranicu s Maďarskom. Burinou zarasteným nádvorím sa vraciam k vonkajším hradbám a opúšťam hrad. Od Hradnej stráne zostupujem škrapmi posiatym hradným vrchom pomedzi záhradky do podhradia, vynáram sa pri dnes už zmieňovanej hlavnej ceste č.50 , za ktorou vstupujem do zhruba 3-tisícovej Turne nad Bodvou (190 m.n.m). Zástavbou rodinných domov sa presúvam na ošumelé hlavné námestie a následne podľa značky k železničnej stanici trate č.160. Koniec túry zaznamenávam o 14:35 hodín. V pokladni kupujem lístok a keďže do odchodu osobáku z Plešivca mi ostáva nejaký čas, vraciam sa kúsok späť do najbližšieho pohostinstva a smäd z letnej horúčavy zaháňam dvoma rýchlymi kofolami. Na stanicu prichádzam opäť s drobným predstihom, i keď na peróne sa už medzitým zhromaždilo niekoľko cestujúcich. Vlak Os 6407 prichádza o 15:00 hodín, v Košiciach je necelú hodinu nato. Aj tentoraz vystupujem na zastávke predmestie, odkiaľ sa na Železníky presúvam peši okolo nemocnice. Cestou rekapitulujem dnešné dojmy, tešiac sa na osviežujúcu sprchu a výdatnú večeru.

Počasie - jasno až polojasno, slnečno, mierne veterno, tep.asi 28°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009